Západ Ukrajinu oklamal a Európa by nemala prijať Trumpovu hru

Západ Ukrajinu oklamal a Európa by nemala prijať Trumpovu hru. Ak prejav ruského prezidenta Vladimíra Putina na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007 viedol k ukončeniu spojenectva Ruska so Západom, potom prejav viceprezidenta USA Jamesa Davida Vancea na tom istom tohtoročnom fóre môže viesť ku koncu spojenectva Spojených štátov s Európou. Tragédiou je, že ani v jednom prípade európski lídri nepochopili zmysel tohto politického posolstva. Kým v prvom prípade sa Putin nevyhrážal, ale varoval, čo môže spôsobiť arogantná politika Západu nerešpektujúca medzinárodné právo a multilaterálny charakter svetovej politiky, v druhom prípade J. D. Vance nepoučoval Európu, ale upozorňoval ju na stratu jej hodnôt, na prvom mieste opustenie princípu slobody prejavu. Ani jeden odkaz nebola pyšná Európa ochotná a schopná prijať s porozumením, preto jej význam bude aj naďalej klesať.

Západ Ukrajinu oklamal a Európa by nemal prijať Trumpovu hru

Európski lídri prijali prejav J. D. Vancea viac než hystericky. Predovšetkým by som bol rád, keby sa politici konečne prestali hrať na insitných historikov a prenechali túto prácu odborníkom. Všetci sa cítili urazení, keď dali Američania jasne najavo, že dohodnú mier s Rusmi bez nich. „To je nový Mníchov! To je o nás bez nás!“ ziapu všetci od Paríža až po Varšavu, od uplakaného Christopha Heusgena (šéfa Mníchovskej bezpečnostnej konferencie) až po cynických predstaviteľov Progresívneho Slovenska. Dokonca aj prezident Peter Pellegrini sa nechal počuť, že vraj udržateľnosť mierového riešenia na Ukrajine nie je možná bez Európskej únie.

Tak predovšetkým. Prestaňte už konečne toto riešenie prirovnávať k Mníchovu. Mníchovská dohoda z roku 1938 rozhodla o odovzdaní časti územia Česko-slovenskej republiky Tretej ríši bez našej účasti, bez nášho súhlasu a bez nášho boja. Dnešná dohoda vzniká ako dôsledok trojročnej vojny, ktorá nikam neviedla, ktorú Ukrajina a s ňou aj celý Západ prehral, pričom podľa prieskumu Gallupovho inštitútu z novembra minulého roka až 52 percent Ukrajincov, ktorí podporujú ukončenie vojny vyjednávaním, súhlasí s tým, že Ukrajina by mala byť otvorená územným ústupkom. Navyše Trumpov osobitný vyslanec Keith Kellogg jasne povedal, že „Spojené štáty nikdy nepovedali, že by Ukrajinci mali byť z diskusie vylúčení.“ Tak aký Mníchov?

S Mníchovom nekorešponduje ani celkový charakter konfliktu. Už viackrát som zdôraznil, že napriek posadnutosti miestnych propagandistov vidieť v súčasnom ukrajinskom konflikte boj proti „novému Hitlerovi“, vojna na Ukrajine sa začala do značnej miery ako vojna občianska, preto sa vo viacerých mierových návrhoch objavuje požiadavka, aby o sporných územiach rozhodlo referendum. Tomu by mali rozumieť najmä tí, ktorí sa odvolávajú na kosovský precedens. Okrem toho príčiny tejto vojny nemožno zredukovať na bájny boj dobra proti zlu, boj brániacej sa mierumilovnej Ukrajiny proti ruskému agresorovi, ako to vykresľuje západná propaganda.

Veď už aj americký prezident Donald Trump priznal, že táto vojna bola vyprovokovaná. A ako som už vysvetľoval od začiatku ruskej invázie, tento konflikt sa ponáša skôr na príčiny prvej svetovej vojny, do ktorej sa veľmoci zaslepene hnali bez vedomia dôsledkov. Napokon, väčšina vojen v ľudských dejinách je prejavom takejto totálnej zaslepenosti, straty zdravého úsudku a neschopnosti dohodnúť sa o predmete sporu bez vzájomného zabíjania. Podobne aj tridsaťročná vojna sa skončila Vestfálskym mierom, keď si unavená Európa konečne uvedomila, že konfesionálne spory kresťanov nemajú existenčný význam, že katolíci a protestanti môžu žiť vedľa seba v mieri a nevraždiť sa. A tak to, čo sa začalo ako náboženský spor bez väčšieho významu, sa skončilo ako geopolitická dohoda: neplodný ideologický spor plný emócií vyriešil kardinál Richelieu chladnokrvne vymedzením toho, čo je „raison d’État“, čiže štátnym záujmom.

Ak sa Európska únia namiesto pochopenia problému uráža na Kelloggove slová, že nie je reálne, aby sa na rokovaní o mieri na Ukrajine zúčastnili európski lídri a že Európa nebude mať miesto pri tomto stole, nech si namiesto toho politici väčšiny krajín EÚ spytujú svedomie, ako využili doterajšie šance. Najprv katastrofálne zlyhali pri Minských dohodách, ktoré navyše ani nemysleli vážne. Potom zmarili mierové rozhovory v Istanbule (ktoré neboli žiadnym „o nás bez nás“, ale s priamou účasťou Ukrajiny), lebo fanaticky verili, že môžu poraziť Rusko a treba pokračovať vo vojne.

Pritom práve tam mali šancu dosiahnuť územnú celistvosť Ukrajiny výmenou za neutralitu. Za celé tri roky tohto ničivého konfliktu nepredložili nijaké mierové návrhy, dokonca ich sabotovali a odmietali. Pritom hľadali neustále výhovorky typu – ešte nenastal ten správny čas, Ukrajina musí byť silnejšia, najprv ju treba vyzbrojiť, ruská ekonomika padne čoskoro na kolená, už chystáme protiofenzívu atď., atď., atď. až po trápne popieranie reality, keď generálny tajomník NATO Rutte tvrdil, že Ukrajina vojnu neprehráva, len front sa hýbe nesprávnym smerom… Ako vtip dobré. A odrazu chcú sedieť za rokovacím stolom a zúčastniť sa na mierových rozhovoroch, hoci každého z nás, ktorí sme ich navrhovali a požadovali, doteraz nazývali kolaborantmi, zradcami a Putinovými trollmi. Necítite sa ani trochu hlúpo, páni?

V Mníchove však zaznelo v tomto smere aj niečo závažnejšie, v istom zmysle dôležitejšie ako samotný prejav J. D. Vancea. Volodymyr Zelenskyj vo svojom prejave po prvýkrát oficiálne priznal, že Spojené štáty nikdy nechceli, aby Ukrajina vstúpila do NATO a že mu to povedal samotný americký prezident Joe Biden. Nie trápne náreky európskych politikov, ale toto malo byť na prvých stránkach novín. Ale žurnalisti buď nie sú dosť inteligentní na to, aby si uvedomili, čo znamená táto rozbuška alebo si to uvedomujú až príliš dobre a dôsledky tohto priznania chceli pred verejnosťou zatajiť.

Od začiatku som vás upozorňoval, že tento konflikt primárne nie je o tom, že Rusi by chceli viac územia. Je to vojna o rozširovanie Severoatlantickej aliancie. Rozpínavosť NATO som od začiatku kritizoval ako chybný a nebezpečný projekt, ktorý je nielen historickým pozostatkom studenej vojny, ale aj katalyzátorom, ktorý môže novú vyvolať. Je úplne prirodzené, že táto expanzia nemohla pokračovať donekonečna, že niekde na východe musela naraziť na neprekonateľné prekážky. Podľa depeší Wikileaks bývalý ruský premiér a vysoko rešpektovaný diplomat Jevgenij Primakov už dva mesiace pred bukurešťským summitom NATO veľmi jasne, podrobne a farbisto vylíčil vtedajšiemu veľvyslancovi USA v Rusku (a riaditeľovi CIA za éry J. Bidena) Williamovi Burnsovi, čo by znamenalo pozvanie Ukrajiny do Severoatlantickej aliancie. Napriek tomuto varovaniu George Bush pozvánku pre Kyjev presadil. Rusko asertívne znášalo postupné približovanie sa hraníc NATO k hraniciam Ruska a porušenie ústnej dohody, ktorú dali Gorbačovovi americkí a nemeckí predstavitelia, ale Ukrajina bola vždy nekompromisnou červenou čiarou, hoci Západ si stále myslel, že Moskva blafuje.

Tých príčin, pre ktoré je Ukrajina pre Rusko kľúčová, je viacero, a nie sú to len sentimentálne a nacionalistické dôvody. Uveďme aspoň to, že Ukrajina bola z geopolitických príčin (najmä po skúsenostiach z napoleonskej a hitlerovskej invázie) základom pozemnej obrany Ruska, chrániacej jeho hlboké vnútrozemie. Okrem toho východný okraj Luhanskej oblasti geograficky zasahuje do priestoru, ktorý je spojnicou medzi Moskvou a ropnými poľami na severnom Kaukaze. Kto namieta, že o tom, kam chce patriť Ukrajina, rozhoduje Ukrajina, je u mňa hlupák. Nielen preto, lebo o tom vždy rozhodujú výlučne všetky členské štáty NATO s rovnakým právom veta (a nie Kyjev), ale najmä preto, že bezpečnosť je buď globálna alebo žiadna. Kto nerešpektuje postavenie veľmocí v medzinárodnom systéme, skôr či neskôr vyvolá konflikt.

Avšak samotné priznanie, že Washington nikdy reálne nepočítal s členstvom Ukrajiny v NATO a „len o tom hovoril“, je medzinárodný škandál, za ktorý by sme mali brať Západ a s ním aj samotného Volodymyra Zelenského na zodpovednosť. Znamená to totiž, že západní spojenci Ukrajinu strašným, neodpustiteľným spôsobom oklamali a podviedli a že sa na tom ukrajinský prezident sám podieľal, že celá táto strašná vojna, zničená krajina a státisíce mŕtvych, to všetko bolo úplne zbytočné. Keďže členstvo Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii nikto nemyslel vážne, stačilo od začiatku súhlasiť s neutralitou, stačilo, keby v závere roka 2021 Joe Biden zdvihol Vladimírovi Putinovi telefón a neodmietal s ním rokovať, stačilo správať sa zodpovedne a tomuto všetkému sa dalo predísť. Ako pri väčšine konfliktov, nedá sa nájsť zhoda na tom, kto to vlastne začal.

Začalo sa to všetko tým, že pôvodné administratívne hranice medzi Ukrajinou a Ruskom v rámci Sovietskeho zväzu sa automaticky stali štátnymi hranicami bez rešpektovania etnického rozhrania medzi oblasťami s väčšinovým obyvateľstvom Rusov a väčšinovým obyvateľstvom Ukrajincov? Alebo sa to začalo tým, že nezávislá Ukrajina sa nezačala budovať ako federatívny štát rešpektujúci menšiny, ale ako unitárny štát, ktorý páchal násilnú ukrajinizáciu Rusov? Alebo sa to začalo rozširovaním NATO od roku 1999? Alebo privítaním „severoatlantickej ašpirácie na členstvo v NATO“ na summite aliancie v roku 2008? Alebo zvrhnutím demokraticky zvoleného prezidenta Viktora Janukovyča vo februári 2014? Alebo pripojením Krymu k Rusku po Majdane?

Alebo začlenením ambície vstúpiť do NATO do ukrajinskej ústavy v roku 2019? Alebo bolo príčinou vojny nedodržanie minských dohôd a trvajúce „protiteroristické operácie“ kyjevských jednotiek proti vzbúreným provinciám, pri ktorých zahynuli tisíce civilistov? Alebo sa všetko naozaj začalo až útokom ruskej armády na územie Ukrajiny 24. februára 2022? Tieto otázky už treba nechať historikom. Politici sú povinní začať diplomatické rokovania s cieľom dosiahnuť udržateľný mier. Pretože dnes už všetci príčetní ľudia vedia, že v tejto vojne sa bojuje zbytočne a prvoradé je zastaviť krviprelievanie a zachrániť ľudské životy.

Zelenskyj sa usiloval presvedčiť účastníkov Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, že Ukrajinci nechcú voľby. Je však čoraz jasnejšie, že tie voľby nechce on sám. Jeho popularita je mimoriadne nízka, podľa prieskumu verejnej mienky z novembra minulého roka by ho volilo už len 16 % Ukrajincov a on vie, že strata moci pre neho znamená v tom lepšom prípade vyšetrovanie a kladenie nepríjemných otázok o korupcii v jeho najbližšom okolí a o jeho zlyhaniach a chybách pri príprave na vojnu. No v skutočnosti pre neho znamená strata moci oveľa väčšiu hrozbu. Jeden z fašistických hrdinov Majdanu, vodca Pravého sektora Dmitrij Jaroš, varoval v máji 2019 Volodymyra Zelenského, že splnenie jeho predvolebných sľubov (mierové rokovania s Putinom) bude mať pre neho veľmi vážne následky: „Ak zradí ľudí, ktorí zomreli v priebehu revolúcie, obesia ho na strom na Chreščatickej triede.

A je veľmi dôležité, aby to pochopil.“ Zelenskyj to pochopil a zradil Ukrajinu. Dmitrij Jaroš nielenže nebol zatknutý, ale bol povýšený na poradcu vrchného veliteľa ukrajinských ozbrojených síl a zároveň šéfa Ukrajinskej dobrovoľníckej armády. A namiesto toho sa Zelenskyj v Mníchove arogantne naparoval, že komu sa nepáči jeho politika, má zmeniť občianstvo. Pritom nevysvetlil, ako majú ukrajinskí muži zmeniť občianstvo, keď na základe jeho príkazu nemôžu opustiť krajinu. Preto mu popredná ukrajinská expertka na holokaust profesorka Marta Havryško, ktorá musela ujsť pred politickým prenasledovaním Zelenského junty, z amerického exilu odkázala: „Fajn, otvorte hranice a budete prekvapení, koľko ľudí bude chcieť ujsť z raja, ktorý ste vybudovali…“

Napriek tomuto všetkému Európa absolútne nepochopila, čo si táto zmenená geopolitická situácia od nej vyžaduje. Z vyjadrení európskych lídrov vyplýva, že chcú pokračovať v imperialistickej militaristickej politike, ale bez Spojených štátov. To je však nesmierne hlúpe a krátkozraké. Trump je vo svojej rétorike nezvyčajne úprimný a dáva najavo, že vojna na Ukrajine pohlcuje energiu, ktorú by chcel venovať Číne, Inými slovami, nejde mu ani tak o globálnu bezpečnosť ako o presunutie bojiska globálneho konfliktu. Aj J. D. Vance dal v Mníchove otvorene najavo, že „chceme, aby európski spojenci viac zdieľali bremeno bezpečnosti v Európe, aby sa Spojené štáty mohli sústrediť na naše výzvy vo východnej Ázii“.

Ak predstavitelia členských štátov EÚ príjmu Trumpovu požiadavku, aby nezmyselne plytvali na zvýšené vojenské výdavky (predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová už dokonca navrhla, aby sa financie na obranu nepočítali do stanovených deficitov rozpočtov), bude nasledovať zákonitá reakcia Moskvy, čo urobí globálnu bezpečnosť ešte iluzórnejšou. A ak navyše nedokážeme odstrániť západné politické a ekonomické sankcie voči Rusku, o odtrhnutí Moskvy od Pekingu môžeme iba snívať.

A tak sa európski predstavitelia navonok dištancujú od Trumpovej politiky, no v skutočnosti si nechávajú vnucovať jeho pravidlá hry, čo je úplne šialené. Už viackrát som dôsledne argumentoval, že navyšovať vojenské výdavky bez najmenšieho vyjasnenia si, na čo ich vlastne potrebujeme, keď už teraz sú extrémne vysoké a mnohonásobne prevyšujúce ruský obranný rozpočet, je absurdné. To, že Spojené štáty vynakladajú najvyššie výdavky na zbrojenie, lebo majú vojenské základne po celom svete, vedú expanzívne vojny a kontrolujú tak celý svet, predsa nemôže znamenať, že by sme sa na túto ich militaristickú politiku mali skladať všetci, a to ešte rovnakým dielom. Mali by sme sa prestať nechať vťahovať do geopolitických dobrodružstiev USA a platiť účty za ich zlyhania v Afganistane, Iraku, Líbyi, na Ukrajine či v Gaze.

Namiesto paniky a „vojnovej porady“ by mali prísť európski lídri s návrhmi, ako sa vrátiť k modelu EÚ ako mierového projektu, ako začať budovať samostatnú zahraničnú politiku v tomto zmysle. A to si vyžaduje nie zvyšovanie vojenských rozpočtov a armádnych kontingentov, ale zásadnú zmenu filozofie bezpečnosti. To znamená namiesto horúčkovitej výroby munície a obchodu so zbraňami s konfliktnými oblasťami sa stať pevnosťou mieru a diplomacie. Namiesto vývozu vojen do zahraničia, v dôsledku ktorých k nám prúdia utečenci a rastú náklady na starostlivosť o nich sa zamerať na ekonomickú, sociálnu a environmentálnu stabilizáciu blízkeho zahraničia (severná Afrika a Blízky východ) tak, aby sa dalo v týchto krajinách dôstojne žiť. Podriaďovanie sa Zelenského halucináciám, ktorý účelovo mení názory, ako sa mu to hodí a momentálne poučuje Európu, že by mala investovať do vybudovania silnej európskej armády, je úplne od veci, sú to švejkovské výkriky typu „Válka s Turkem musí bejt!“, ktoré by nikto nemal brať vážne. Európa sa musí radikálne zmeniť, nie napodobňovať upadajúcu veľmoc, ktorá nás ťahá ku dnu. Inak sa splní prognóza, pred ktorou už dlho varujem a z Európy sa stane iba slepé črevo Ázie.

Eduard Chmelár FB