D**il alebo informačný prostitút? & Zvratky v tzv. serióznej tlači

D**il alebo informačný prostitút? & Zvratky v tzv. serióznej tlači. Mirek Tóda, N: typický predstaviteľ hybridnej vojny na území SR. Dokedy budeme takýchto ľudí trpieť? Teraz sa pýtam ale celkom vážne: dokedy? Príklad: Mirek T. práve vydal vo svojom domovskom denníku článok, ktorý by mohol slúžiť ako ukážkový príklad hrubej manipulácie verejnosti, čistej vplyvovej aktivity. Článok sa odvoláva na dva zdroje, ktoré potom plynulo mieša dokopy. Tým hlavným je správa Centre for Security and International Studies (CSIS) o údajných ruských „hybridných útokoch“. O CSIS viac ďalej.

D**il alebo informačný prostitút? & Zvratky v tzv. serióznej tlači

Najprv si zacitujme Mirka:

„Pokus o atentát na najväčšieho výrobcu zbraní v Nemecku. Presekávanie podmorských káblov pri pobaltských a škandinávskych krajinách. Výbuchy v muničných aj civilných a komerčných skladoch.

Aj takto vyzerala posledný rok ruská hybridná vojna proti Európe.“ Až na to, že správa CSIS žiadne ani len vzdialené dôkazy o ruských útokoch neponúka.

Spomína preseknutia podmorských káblov v Baltskom mori. Ako som už písal minule, v jednom z citovaných prípadov nórske úrady priamo odmietli mediálnu verziu o tom, že išlo o sabotáž. V druhom prípade, široko medializovanom (Eagle S), kde sa v rôznych médiách tajomne uvádzalo, že vraj loď mala špeciálne vysielačky a podobné narážky na možnú tajnú misiu, nakoniec dokonca Washington Post (!) nedávno písal, že „európske tajné služby sú presvedčené, že nešlo o sabotáž ale o nehodu“. Loď pred troma týždňami fínske úrady s konečnou platnosťou pustili späť na more, nikto nebol súdený.

Správa BBC na jeseň uviedla štatistiky, podľa ktorých je preseknutie komunikačných káblov neopatrným narábaním s kotvou vo svete relatívne bežnou nehodou. A počet takýchto nehôd v Baltskom mori, mimoriadne frekventovanom, sa nevymyká z priemeru. Akurát, kým donedávna sa o podobných prípadoch nepísalo, na prelome rokov zrazu médiá niektoré konkrétne vypichli a bez dôkazu začali tvrdiť, že išlo o ruskú sabotáž. A potom bublina spľasla.

Čo ďalšie správa CSIS uvádza? Bububu, vraj Rusi sa pokúsili zabiť šéfa najväčšej nemeckej zbrojovky. Toto tvrdenie ale nemá oporu v ničom inom, ako v správe CNN, ktorú pred časom prebrali ďalšie médiá. Nepotvrdil ju nikto ďalší, ani nemecké inštitúcie.

Mimochodom, Američania si v takýchto správach priam voľkajú. Pred niekoľkými dňami zomrel v Moskve jeden z najväčších zápasníkov histórie Buvajsar Sajtiev. Newsweek napísal, že „tajomne vypadol z okna“, šíriac starší naratív o „vyhadzovaní nepohodlných z okna“. Nikto ďalší nič podobné nenapísal, naopak, už mesiace sa vedelo, že mal vážne zdravotné problémy. Ale stačí jeden podobný článok, ktorý preberie rad ďalších médií a posilní to imidž Ruska ako krajiny, kde na každom rohu vládna moc nepohodlných fyzicky likviduje (čím by bol práve on nepohodlný je záhadou).

Čo ďalšie „správa“ CSIS ponúka? Vraj Rusi zapálili Ikeu v Litve, hoci pre toto tvrdenie tiež nie je žiaden dôkaz, okrem výroku nejakých tamojších policajtov. A úplne nádherná je pasáž, kde sa spomína ďalší príklad vraj ruského útoku, výbuch v muničke v južnom Walese. Potom nasleduje veta „A BAE investigation into the incident found no evidence of sabotage.“ A hneď ďalšia (!) veta hovorí: „Russian sabotage occurred in other countries as well.“

Jednoducho, ak takýto pamflet beriete za dôveryhodný zdroj, tak ste buď debil alebo informačný prostitút.

Svojou úrovňou to pripomína ďalšie tradičné výtvory žánru. Napr. tzv Steele Dossier. To bol materiál bývalého britského tajného, ktorý mal údajne dokazovať, že Trump je ruský agent. Ešte na začiatku jeho prvého prezidentovania.

Materiál bol tak úbohý, že si z neho serióznejšie médiá, ako Financial Times, jemne uťahovali. Ale okrem nich celý rad svetových médií kopu nepodložených blbostí, ktoré si čiastočne navzájom odporovali, podávali ako serióznu analýzu. Dnes si na to už málokto spomenie, ale vtedy to armády tódov po celom svete intenzívne šírili.

V prípade CSIS sa niet čo čudovať, keďže ide doslova a do písmena o propagandistickú organizáciu. „Bipartisan think-tank“ v ktorom slúžili ľudia typu Madeleine Albrightovej bol kedysi súčasťou Georgetownskej univerzity, ale aj tej prekážala jeho propagandističnosť (a to pritom ide o univerzitu blízku washingtonskému establišmentu) a rozišli sa. Pravda, to bolo veľmi dávno, ale ak si pozeráte texty tejto organizácie dnes, je jasné, že majú od akademických štandardov extrémne ďaleko.

Asi tak ďaleko, ako má ďaleko k nezávislej žurnalistike náš Mirek. Ktorý v článku pokračuje totálne nepodloženými konštrukciami o tom, ako mohli kriminálne činy utečenecov v Nemecku pred parlamentnými voľbami organizovať ruské tajné služby a podobne.

Začnime si naozaj vážne klásť otázku, prečo tieto doslova zvratky v tzv. serióznej tlači trpíme. Presnejšie: dokedy ešte?

Juraj Draxler FB