O našom selektívnom až pokryteckom súcite so zvieratmi

O našom selektívnom až pokryteckom súcite so zvieratmi. V súvislosti s pohromou vysoko nákazlivého vírusového ochorenia hovädzieho dobytka, ošípaných, oviec a kôz, ktorá postihla Slovensko, sa široko diskutuje najmä o obrovských hospodárskych škodách, ale vedú sa aj intenzívne polemiky o tom, či by sa mali usmrcovať aj nenakazené zvieratá v okolí ohnísk. Tieto čoraz vášnivejšie a demagogickejšie hádky prenechám odborníkom. Myslím si však, že teraz je ten najvhodnejší čas, aby sme sa zamysleli aj nad naším selektívnym prístupom k súcitu voči zvieratám.

O našom selektívnom až pokryteckom súcite so zvieratmi

Všetci si pamätáme na emotívne zábery panej zo Žitného ostrova, ktorá prosila, aby nezabíjali jej prasiatka. Ani jedno oko nezostalo suché. Hneď sa vytvorila zvláštna koalícia populistov Matovič – Hlina – Becík – Kotleba, ktorá začala vládu obviňovať z bezcitnosti až neľudskosti, ba padali aj silnejšie slová. Pritom si akosi nikto nechce uvedomiť, že tie prasiatka nechovajú ako domácich miláčikov, ktoré pobehujú veselo po dvore, ale sú privádzané na svet, držané v otrasných podmienkach, vykrmované a kruto zabíjané priemyselným spôsobom za jediným účelom: aby sa dostali na váš stôl v podobe klobás, rezňov a oškvarkov. Súčasťou tohto nesmierne pokryteckého vnímania utrpenia zvierat je aj včerajšia správa, že vláda sa chystá vyhubiť tretinu populácie medveďov (stovky jedincov ročne!), hoci už minulý rok ich zastrelili rekordné množstvo a napriek tomu sa počet tragických útokov na človeka zvyšuje, pretože zároveň pribúda aj počet vnadísk. No hoci tento šialený postup očividne nefunguje, ministerstvo poľovníctva rozhodlo, že túto zúrivú vojnu voči divej zveri ešte viac zintenzívni. A hoci má ochranu zvierat v náplni práce, v tomto prípade chránené živočíchy nikto tak neľutuje ako prasiatka chované výlučne pre vaše nenásytné žalúdky…

Podčiarknuté sčítané, myslím si, že iba vegetariáni majú právo moralizovať nad usmrcovaním hospodárskych zvierat. Všetci ostatní by mali buď akceptovať realitu alebo sa zamyslieť nad dôsledkami svojho konania. Skvelú príležitosť na to predstavuje jedna z najvplyvnejších kníh 20. storočia, ktorú napísal austrálsky profesor bioetiky a jeden z najväčších filozofov súčasnosti Peter Singer – Oslobodenie zvierat. Táto publikácia mala zásadný vplyv na vznik hnutia za práva zvierat. Singer upozornil na to, že dnešné farmy majú ďaleko od idylického obrazu harmonickej krajiny s pasúcimi sa kravičkami. Dnešná farma – to nie je dom so stodolou, kŕdeľ hrabkajúcich sliepok, na ktoré dohliada vykračujúci si kohút, prípadne stádo oviec, ktoré pastier privádza na dojenie a prasnica v ovocnom sade, ktorú nadšene nasledujú kvičiace prasiatka. Farmárčenie už totiž desaťročia neovládajú bežní vidiečania, ale veľké korporácie, ktoré zmenili agrokultúru na agrobiznis.

So zvieratami určenými na konzumáciu mäsa sa vo všeobecnosti zaobchádza veľmi zle. Už samotná terminológia – prešli sme od „chovu dobytka“ k „živočíšnej veľkovýrobe“ – pripomína nejakú totalitárnu mašinériu. Aby sme uľahčili vlastnému svedomiu, ignorujeme celý dlhý proces, ktorý predchádza ponúknutiu nejakej delikatesy na tanieri, vytesňujeme z mysle ich utrpenie pri prevoze na bitúnok, dokonca výberom slov zakrývame pôvod tohto jedla: preto nehovoríme, že jeme zabitého býka, ale hovädzí steak a ochutnávame bravčovú panenku, nie mŕtvu sviňu. Chápem však ľudí, ktorým je ľúto prasiat – prasa je totiž zo všetkých zvierat, ktoré konzumujeme v západnom svete, tým najinteligentnejším – prirodzená inteligencia prasaťa je porovnateľná s inteligenciou psa. Preto keď George Orwell vo svojej Zvieracej farme určil za vládcov ríše prasatá – takýto výber je obhájiteľný nielen umelecky, ale aj vedecky.

Preto Peter Singer pripomína, že vegetariánstvo je za takýchto okolností formou bojkotu tohto neľudského zaobchádzania so zvieratami. Ak protestujeme proti býčím zápasom v Španielsku, konzumácii psov v Číne či zabíjaniu tuleních mláďat v Kanade, no zároveň pokračujeme povedzme v jedení vajec od nosníc, ktoré strávili celý život v klietkach či teľacieho mäsa od zvierat odstavených od svojich matiek, prirodzenej výživy a možnosti ľahnúť si s natiahnutými nohami, tak je to podľa profesora Singera podobné, ako keď síce odsudzujeme rasovú segregáciu, ale zároveň požiadame svojho suseda, aby nepredal svoj dom rómskej rodine.

Poznám veľa ľudí, u ktorých vyvolávajú tieto jednoduché fakty nepríčetné reakcie. Nie je dôvod byť agresívny. Ak sa neviete alebo nechcete vzdať konzumácie mäsových výrobkov, je to vaša voľba, ako si to viete zdôvodniť. Ale pri obhajobe súcitu so zvieratami by ste mali byť buď dôslední a uvedomiť si, akým dielom sa podieľate vy sami na ich utrpení alebo sa nepúšťať na tenký ľad. Väčšina slávnych vegetariánov v dejinách – Pytagoras, Diogenes, Ovidius, Seneca, Plutarchos, Leonardo da Vinci, Michel de Montaigne, Francois Voltaire, Jean-Jacques Rousseau, Ralph Waldo Emerson, Arthur Schopenhauer, Lev Nikolajevič Tolstoj, John Stuart Mill, Franz Kafka, Maháthma Gándhí, Rabíndranáth Thákur, Albert Schweitzer alebo George Bernard Shaw – boli vegetariánmi z etických dôvodov. Ako hovorieval G. B. Shaw – „Zvieratá sú moji kamaráti a svojich kamarátov nejem“. Ale okrem vtipných bonmotov presviedčal o správnosti svojho svetonázoru aj tvrdením, že ak by každý človek navštívil bitúnok, všetci by sme sa stali vegetariánmi.

Predsa len však máme aj opačný príklad. Na sklonku svojho života sa stal vegetariánom aj Adolf Hitler. Od roku 1937 mu lekári nasadili bezmäsitú diétu. To propagandisticky využil Goebbels, aby Hitlera vykreslil ako „askétu bez nerestí“ (nepil, nefajčil, nejedol mäso), pravdou však je, že mu pramálo záležalo na blahu zvierat, a predstava, ako posiela milióny ľudí na smrť, ale je mu ľúto kurčaťa, je viac než bizarná. Ako sa rozhodnete vy, je na vás. Ale nepodľahnite, prosím, ilúzii, že keď je vám ľúto usmrcovaných hospodárskych zvierat, že tie, ktoré to prežijú, netrpia.

Eduard Chmelár FB

---

---