Príliš veľa kohútov a vrabčiakov na našom malom Slovenskom „smetisku“

Stručný súhrn:

Príliš veľa kohútov a vrabčiakov na našom malom Slovenskom „smetisku“. Srdce mi krváca pri pohľade na to, ako slovenské pro národné sily trpia vnútornými spormi a zákernosťou! Históriu sme si asi neprečítali, alebo sa z nej odmietame poučiť? Prekliate rozbroje a neochota spolupracovať na spoločnom cieli nás zrážajú na kolená a oslabujú náš národ v boji proti mafiánskym praktikám, ktorými nás ohrozuje zvrátený liberálny svet. Nehádžme si polená pod nohy! Máme predsa množstvo silných, ambicióznych lídrov, ale ich neschopnosť prekonať osobné ambície a zjednotiť sa vedie k nedorozumeniam, ktoré otvárajú dvere cudzej nadvláde. Nesmieme dopustiť, aby sme sa stali hračkou v rukách mocných! Varujem vás, Slováci! Opäť raz môžeme zaplatiť daň za našu neschopnosť spojiť sily a postaviť sa spoločne proti despotickému správaniu sa liberálneho progresivizmu, ktorý nás chce zotročiť. Zjednoťme sa a postavme sa za silné, hrdé a slobodné Slovensko!

Kľúčové body

• Historici a sociológovia sa zamýšľajú nad nedostatkom slovenskej národnej jednoty, ktorá bránila samostatnosti.
• Prvým integrátorom národných hnutí bola SĽS a HSĽS, avšak nedokázali efektívne zjednotiť národ.
• Aktuálna Slovenská republika je ovplyvnená dedičnými „chorobami“ ako závistlivosť a nedisciplinovanosť.
• Spoločným problémom je neschopnosť priemerných prijať nadpriemerných a naopak, čo vedie k nedostatku autoritatívnosti.
• Na slovenskom „smetisku“ je príliš veľa ambicióznych vodcov, ktorí sa nedokážu dohodnúť a tolerovať navzájom.
• Dominantný líder, čiže Fico, má problémy so zvládnutím narastajúceho počtu mladých ambicióznych politikov.
• Rizikom je, že absentujúci silný vodca môže viesť k anarchii a podriadenosti vonkajším vplyvom.

Príliš veľa kohútov a vrabčiakov na našom malom Slovenskom „smetisku“

Čítal som viacero analýz, v ktorých sa historici, sociologovia, sociálni psychológovia ale aj esejisti zamýšľajú nad tým, prečo sme nedokázali mať svoj vlastný štát, svoje kniežatstvo alebo aspoň grófstvo. A následne – prečo sme potom /v 18.-19 stor./ nemali jednotné nacionálne hnutie, schopné silou svojej mobilizácie prinútiť Viedeň či Budapešť k akceptovaniu našej národnej autonómnosti. Prvým ako tak schopným integrátorom národných pohybov bola až SĽS neskôr HSĽS. Ani ona však nebola dôsledná. Potrebovala výraznú hrozbu zvonku, aby sa odhodlala k činu- ku vzniku prvej SR. Ale následne ani ona nedokázala národ efektívne zjednotiť. Výsledkom bolo SNP, následná obnova ČSR a obnova českého panovania nad Slovenskom.

Od r. 1993 tu máme druhú, tentokrát aspoň formálne demokratickú SR. Od začiatku jej existencie až podnes ju však máme „nakazenú“ rovnakými dedičnými chorobami, na aké trpeli slovenské národné hnutia /doma aj v exile/ aj v minulosti. Ako sa tieto choroby volajú ? Pomenujme niektoré z nich: nesvornosť, neznášanlivosť, nedisciplinovanosť, škriepnosť, závistlivosť, márnomyseľnosť, netolerantnosť, nekultivovanosť, politická neskúsenosť, neokrôchanosť…atď., atď.

Spoločným menovateľom týchto „chorobných“ symptómov je NESCHOPNOSŤ A NEOCHOTA PRIEMERNÝCH PODRIADIŤ SA NADPRIEMERNÝM. Ale aj vice versa: neschopnosť a neochota nadpriemerných získavať si na svoju stranu priemerných a podpriemerných. S tým je spojený nedostatok charizmy, nedostatok trpezlivosti, – a áno, aj nedostatok autoritatívnosti pri zjednocovaní národa. Medzi našou -minulou ale aj súčasnou národnou elitou prevládajú dedinskí špekulanti, nahradzujúci múdrosť prefíkanosťou. Máme na národnom „smetisku“ príliš veľa ambicióznych vodcov národa, príliš veľa ľudí, ktorí nie sú schopní spolu sa dohodnúť či tolerovať navzájom svoje odlišnosti, máme príliš veľa „šéfov“, ktorí si vodcovstvo zamieňajú za neokrôchanú ambicioznosť, tvrdosť za hrubosť až obhrublosť, kultivovanosť a diplomatičnosť súperov za ich slabosť.

Máme príliš veľa kohútov či skôr vrabčiakov na jednom smetisku. Jeden cez druhého kikiríkajú či skôr iba čvirikajú. Každý z nich má patent na spásu národa. Každý z nich je neomylný, nekritický a nedotknuteľný. Miesto úsilia o dohodu, o vzájomne výhodnú spoluprácu – a o poctivé dodržiavanie dohôd, sa na našom národnom „smetisku“ presadzuje chytráctvo, dedinská prefíkanosť, zákulisné intrigy, úsilie mať pravdu vo všetkom, bez ohľadu na svoje schopnosti, vzdelanie, skúsenosti. Presadzuje sa sklon k totalitárnemu mysleniu.

Smutný pohľad. Smutný pohľad na tých kadejakých Huliakov, Migaľov, Dankov ale aj na Pellegrinich, Šutajov-Eštokov, Tarabov, Blahov, Chmelárov, Rostásov, Uhríkov, Mazurekov…atď., atď …až po Kotlebov, Švecov a Bombicov.

Kohútikov s mutujúcim kikiríkaním, s ambíciami výrazne prevyšujúcimi ich spôsobilosťami, je u nás v poslednom čase ešte viac ako v minulosti. Dominantný alfa kohút Fico ich čoraz ťažšie zvláda. Má čo robiť, aby ich ďobance /niektoré prefíkane vykonané neférovo, odzadu, v spánku a pod/ zvládal. Tragédia nášho národného spoločenstva nie je v tom, že by sa medzi nádejnými ašpirantmi na alfa kohúta našiel nový silný vodca, ktorý by bol schopný nahradiť starnúceho a slabnúceho aktuálneho šéfa , ale v tom, že ani jeden z týchto mladých kohútov nie je spôsobilejší, lepší ako starý vodca. Tragédiou je to, že ak by aj krdeľ mladých kohútikov napokon starého kohúta dorazil, na jeho miesto sa budú hlava nehlava tlačiť iba menej schopní vrabčiaci. Na slovenskom „smetisku“ zavládne anarchia, rozvrat, – a to využijú líšky, čo hladné už po stáročia naše národné „smetisko“ obchádzajú.

Obávam sa, že tak ako mnohokrát v minulosti, aj teraz Slováci doplatia na svoju dedičnú chorobu. Príliš veľa šéfov na našom „smetisku“ vyústi do podriadenia sa iným, vonkajším zverom, ktorých jedinou ale veľkou výhodou bude poriadok, disciplinovanosť a dôslednosť.

---

---