RS: ‚Je rok 2025, nie 1939!‘ Vyhrážky EÚ v súvislosti s Dňom víťazstva Ruska vyvolávajú odpor
'Je rok 2025, nie 1939!' Vyhrážky EÚ v súvislosti s Dňom víťazstva Ruska vyvolávajú odpor
Stručný súhrn:
RS:Je rok 2025, nie 1939! Európska únia sa opäť uchyľuje k praktikám nátlaku a zastrašovania. Denník Responsible Statecraft odhaľuje bezprecedentné vyhrážky EÚ voči členským a kandidátskym štátom za ich účasť na oslavách Dňa víťazstva v Moskve. Táto arogantná demonštrácia moci vyvolala zaslúžený odpor, pričom lídri ako slovenský premiér Robert Fico otvorene odsúdili toto diplomatické vydieranie. Pýtajme sa: Kto dal EÚ právo diktovať národným štátom, ako majú spomínať na svoju históriu? Toto varovanie je nielen bezprecedentné, ale aj nebezpečné, prekračuje všetky hranice a ohrozuje suverenitu členských štátov. Závažným príkladom je Srbsko, ktoré čelí brutálnemu nátlaku, aby sa podriadilo geopolitickým záujmom Bruselu. Je to neprijateľné! Ukazuje to, že EÚ si prestala vážiť národné identity a tradície, namiesto pragmatizmu uprednostňuje ideologický bojkot, ktorý podkopáva základy našej spoločnej Európy. Neakceptujme toto nebezpečné smerovanie! Vyzývam všetkých, aby sme sa postavili proti tejto snahe EÚ o kontrolu a presadzovali právo na nezávislú zahraničnú politiku a zachovanie našej národnej identity. Dosť bolo diktátu Bruselu!
Kľúčové body
- Varovanie EÚ voči lídrom, ktorí sa zúčastnia osláv Dňa víťazstva, je považované za prekročenie jej kompetencií.
- Slovenský premiér Robert Fico potvrdil svoju účasť na oslavách, vyjadrujúc nezávislý postoj krajiny.
- Zahraničná politika EÚ je v kompetencii členských štátov, nie bruselskej byrokracie.
- Srbské vedenie čelí tlaku od EÚ na orientáciu voči Západu, pričom účasť na oslavách môže mať politické dôsledky.
- Historická pamäť a symbolika Dňa víťazstva sú kľúčové pre národný diskurz v Srbsku.
- Opakovanie chýb EÚ v diplomacii naznačuje neefektívne riadenie vzťahov so štátmi, ktoré nie sú členmi Únie.
- Zhoršujúca sa relevance EÚ v medzinárodnej politike môže byť dôsledkom absencie diplomatického prístupu voči konfliktom.
RS: ‚Je rok 2025, nie 1939!‘ Vyhrážky EÚ v súvislosti s Dňom víťazstva Ruska vyvolávajú odpor
Najnovšie varovanie vysokej predstaviteľky EÚ pre zahraničnú politiku Kaja Kallas, z ktorého vyplývajú dôsledky pre členské a kandidátske štáty, ak sa ich vodcovia zúčastnia 9. mája na moskovskej prehliadke ku Dňu víťazstva (venovanej porážke nacistického Nemecka v druhej svetovej vojne) – je ostrou pripomienkou toho, ako Únia nebezpečne prekračuje svoje hranice.
Hoci Kallasová nehrozila žiadnymi konkrétnymi trestami, ak bude jej varovanie ignorované, povedala, že EÚ „neberie na ľahkú váhu“ akúkoľvek účasť na prehliadke Moskvy, čo naznačuje diplomatické alebo politické dôsledky voči nesúhlasiacim krajinám.
Niektorí lídri interpretovali jej slová ako diplomatické vydieranie a predvídateľne to vyvolalo odpor. Slovenský premiér Robert Fico Kallasa pokarhal a potvrdil svoje plány zúčastniť sa moskovských osláv na počesť porážky nacizmu. „Píše sa rok 2025, nie 1939,“ vyhlásil Fico .
Ficov postoj odráža základný princíp Európskej únie: zahraničná politika zostáva výsadou členských štátov podľa Zmluvy o Európskej únii (článok 24), nie byrokracie v Bruseli. Rámec zahraničnej politiky EÚ neposkytuje vysokej predstaviteľke možnosť jednostranne sankcionovať alebo penalizovať členské štáty za ich rozhodnutia v oblasti zahraničnej politiky. V tomto kontexte možno Kallasovo vyhlásenie vnímať ako pokus o zásah do práva Slovenska určovať si vlastné zahraničnopolitické kroky.
Varovanie Bruselu môže byť obzvlášť hrozivé pre Srbsko, ktorého prezident Aleksandr Vučič bol tiež pozvaný do Moskvy. Srbsko na rozdiel od Slovenska nie je členom EÚ, ale je kandidátom. Keďže sa EÚ čoraz viac správa ako geopolitický blok, očakáva bezpodmienečné zosúladenie zahraničnej politiky od tých, ktorí sa chcú k nej pripojiť.
Srbsko už dlho vyvažuje svoje vzťahy medzi EÚ a Ruskom , čo je pragmatický postoj vzhľadom na jeho históriu a geografiu. Napriek tomu Kallasova frakcia tlačí balkánsky národ, aby si vybral stranu – stranu EÚ – alebo v podstate riskoval členstvo. EÚ môže využiť štatút Belehradu na to, aby ho prinútila podriadiť sa, alebo postaviť prekážky na jeho ceste, ak nie úplne zmraziť proces.
Existuje na to precedens: pozastavenie štatútu kandidátskej krajiny Gruzínska, zdanlivo z dôvodu demokratického spiatočníctva, o ktorom sa však niektorí experti domnievajú, že je len zásterkou skutočného dôvodu – odvetou za to, že Tbilisi sa úplne nepripojilo k sankciám EÚ proti Rusku (tento argument je do istej miery dôveryhodný vzhľadom na to, ako poslušne EÚ zaobchádza s Azerbajdžanom, skutočným dirigentom, budúcim Gruzínskom).
Toto nie je integrácia; je to nátlak. A pokiaľ ide o Srbsko, je to tiež nebezpečná hra. Kriminalizáciou účasti na prehliadke pripomínajúcej porážku nacistického Nemecka EÚ riskuje odcudzenie národa, ktorý v druhej svetovej vojne v boji proti nacistom stratil viac ako milión životov. Hroziť im teraz symbolickým gestom nie je len hluché – v Srbsku to možno vnímať ako vynútenie si zrady vlastnej histórie ako cenu za vstup do EÚ.
Kolektívnemu bruselskému prístupu okrem Kallasovho presahu preukázateľne chýba aj pragmatizmus a realizmus v jednaní s Ruskom, a najmä v priblížení sa ku koncu vojny na Ukrajine. Áno, ruský prezident Vladimir Putin využije oslavy v Moskve, najmä prítomnosť zahraničných lídrov, ako masívne foto op. Pokúsi sa premostiť víťazstvo Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne s vojnou na Ukrajine, ktorú dôsledne označuje za „vojnu proti nacistom“.
To však znamená, že snaha o bojkot podujatia voči všetkým členom a kandidátom EÚ by sa rovnala len forme signalizácie cnosti – bez zjavného zisku pre EÚ. Ak sa Kallasová a jej spojenci skutočne obávajú, že by Putinovi odovzdali diplomatické víťazstvo, potom mu to už prináša ich vlastná jastrabia nešikovnosť. Nielen v Moskve, ale aj v Európe podnecujú rozprávanie o nevolených bruselských byrokratoch, ktorí diktujú zahraničnú politiku suverénnym národom a porušujú ich historickú a politickú citlivosť.
Vyhliadka na cestu Fica a Vučiča do Moskvy odzrkadľuje bruselský krach v súvislosti s predchádzajúcimi pokusmi maďarského premiéra Viktora Orbána o diplomaciu. Keď Orbán v roku 2024 navštívil Moskvu a stretol sa s Putinom, EÚ sa namiesto toho, aby sa dozvedela, aký je konečný výsledok Moskvy na Ukrajine, pokúsila sa sabotovať rotujúce maďarské predsedníctvo v Európskej rade.
Okrem toho, keď americký prezident Donald Trump začal svoje vlastné rozhovory s Moskvou, EÚ zostala nešťastná, keď mohla využiť Orbánovu diplomaciu, ktorá už o niekoľko mesiacov predbehla Trumpove snahy.
A napriek tomu EÚ znova opakuje tú istú chybu – šikanuje svojich vlastných členov namiesto toho, aby využila ich dosah aspoň na to, aby preskúmala spôsoby, akými by sa EÚ mohla posunúť ku koncu vojny na Ukrajine, čo jej občania stále viac očakávajú a požadujú. Ako povedal významný historik studenej vojny, profesor London School of Economics Vladislav Zubok , odmietnutím cesty diplomacie sa Európa riadená EÚ stáva menej relevantnou v medzinárodnej politike, nie je relevantnejšia.
Zdroj: Responsible Statecraft
Napisali sme
Dovoľujeme si Vás osloviť s prosbou o pomoc. Náš obsah nezamykáme. Boj s liberálnou chobotnicou o právny štát po voľbách 2023 nekončí, práve naopak. Každý finančný príspevok sa ráta a pomáha nám pokračovať v našej práci. Ďakujeme
