RS: Ukrajina a Európa si nemôžu dovoliť odmietnuť Trumpov mierový plán

RS: Ukrajina a Európa si nemôžu dovoliť odmietnuť Trumpov mierový plán

Väčšina mierového plánu pre Ukrajinu, ktorý teraz načrtla Trumpova administratíva , nie je nová, je založená na zdravom rozume a Kyjev ho už mlčky prijal.

Ukrajinskí predstavitelia priznali, že ich armáda nemá v dohľadnej dobe šancu znovu dobyť územia, ktoré teraz okupuje Rusko . Vyhlásenie viceprezidenta JD Vancea, že plán USA „zmrazí teritoriálne línie… takmer tam, kde sú dnes“, jednoducho potvrdzuje zrejmý fakt.

Na druhej strane tým, že Putin údajne súhlasil s prímerím pozdĺž súčasnej frontovej línie, naznačil svoju pripravenosť vzdať sa ruskej požiadavky, aby sa Ukrajina stiahla z častí provincií, ktoré si Rusko nárokuje a ktoré Ukrajina stále drží. Aj toto je zdravý rozum. Ukrajinci nikdy nebudú súhlasiť s tým, že sa ich vzdajú, a súdiac podľa doterajšej pomalosti postupu Ruska, dobytie týchto území tvárou v tvár ukrajinskému odporu podporovanému USA by bol dlhý a strašne krvavý proces, z ktorého by Rusko získalo len zdevastované pustatiny.

Aj bez amerického veta nie je členstvo Ukrajiny v NATO reálne, jednak preto, že všetci existujúci členovia NATO dali jasne najavo, že nebudú bojovať na obranu Ukrajiny, a preto, že aj niekoľko európskych krajín bude vetovať členstvo Kyjeva. Počas mierových rozhovorov na začiatku vojny totiž sám prezident Volodymyr Zelenskyj povedal, že keďže všetky vedúce vlády NATO (vrátane Bidenovej administratívy) odmietli sľúbiť členstvo v NATO do piatich rokov, zmluva o neutralite s bezpečnostnými zárukami bola pre Ukrajinu najlepšou cestou.

Trumpov plán zároveň obsahuje jedno veľké prekvapenie: ponuku uznať ruskú suverenitu nad Krymom. Na rozdiel od neutrality a de facto (nie de iure) akceptovania ruskej kontroly nad ostatnými územiami to skutočne predstavuje veľký ústupok Rusku. Nie je však taká veľká, ako navrhujú západné médiá , pretože nepokrýva ostatné štyri provincie na východnej Ukrajine, o ktorých Rusko tvrdí, že ich anektovalo.

Zatiaľ nie je jasné ani to, či Trumpova administratíva jednoducho ponúka formálne uznanie ruskej suverenity nad samotným Krymom, alebo či bude – a Moskva – trvať na tom, aby tak urobila aj Ukrajina, čo je pre Zelenského vládu takmer určite politicky nemožné. Tlačová hovorkyňa Bieleho domu Karoline Leavittová uviedla , že Trumpova ponuka na uznanie ruskej suverenity nad Krymom sa vzťahuje len na USA a že nepožaduje, aby ju Ukrajina nasledovala.

Vzhľadom na túto nejednoznačnosť bolo od Zelenského nerozumné a bezmyšlienkovité okamžite vyhlásiť , že „tu nie je o čom hovoriť“. Možno o tom nemusí hovoriť – a takýto druh verejného odmietnutia nie je spôsob, ako si udržať sympatie Trumpovej administratívy.

Existuje určitý právny, morálny a historický základ, aby USA prinajmenšom zaobchádzali s Krymom inak, keďže Krym bol presunutý z Ruskej sovietskej republiky do Ukrajinskej sovietskej republiky iba sovietskym dekrétom v roku 1954 a bez akejkoľvek predstierania konzultácií s miestnym obyvateľstvom. Zdá sa, že krymské väčšinové hlasovanie za pripojenie sa k Rusku v roku 2014 bolo vo všeobecnosti dôveryhodné, zatiaľ čo „referendá“, ktoré Rusko usporiadalo v ostatných štyroch provinciách uprostred vojny, sa právom považujú za úplne nespoľahlivé.

Prinesie tento plán mier? Zdá sa, že Rusko je blízko k prijatiu – aj keď sa prinajmenšom, ako sa doteraz ukázalo, nezdá sa, že tento plán rieši ďalšie ruské požiadavky, vrátane práv rusky hovoriacich osôb na Ukrajine, obmedzení ukrajinských ozbrojených síl a predovšetkým zákazu európskych „zaisťovacích síl“ na Ukrajine, na čom britská, francúzska a ďalšie vlády intenzívne pracujú.

Je možné, že Kremeľ sa pokúsi zaviesť do mierového plánu dodatočné a skutočne neprijateľné podmienky (napríklad radikálne zníženie počtu ukrajinských ozbrojených síl). V takom prípade by mal Trump obviňovať Moskvu zo zlyhania mierového procesu a popri tom by mal pokračovať v americkej pomoci Ukrajine.

Moskva súhlasí, pretože Putinova administratíva sa obáva, že Trump by v prípade neúspechu rozhovorov obvinil Ukrajinu a Európu namiesto Ruska, a následne by, ako hrozí, prerušil vojenskú a spravodajskú pomoc Kyjevu.

Z rovnakého dôvodu by boli Ukrajinci a Európania šialení, keby tento plán úplne odmietli, ako to naznačujú prvé vyhlásenia. Ako už bolo uvedené, formálne ciele, ktoré si Ukrajina stanovila pre členstvo v NATO a obnovu stratených území, je prakticky nemožné dosiahnuť. Konkrétne teda Ukrajina súhlasom s Trumpovým plánom nič nestráca.

Za predpokladu, že sa britská vláda bude držať vyhlásenia premiéra Keira Starmera, že európska „uisťovacia jednotka“ môže vstúpiť na Ukrajinu iba vtedy, ak budú USA pôsobiť ako „zarážka“, potom sa táto sila tiež nestane. Trump nemá v úmysle poskytnúť takúto záruku, ktorá by sa pod iným názvom rovnala členstvu Ukrajiny v NATO. Kľúčové európske vlády vrátane poľskej tiež uviedli, že sa nezúčastnia žiadnej takejto sily.

V súčasnosti a ešte dlho sa zdá, že britská a francúzska armáda jednoducho nemajú jednotky na takéto nasadenie v kontexte možnej vojny s Ruskom. Bývalý veliteľ britskej armády, generál Lord Dannatt, povedal , že (vzhľadom na potrebu rotácie a výcviku jednotiek) by bolo potrebné určiť pre takúto silu až 40 000 britských vojakov a „toto číslo jednoducho nemáme k dispozícii“. Vytvorenie takejto sily pre Ukrajinu by tiež znamenalo ukončenie britských záväzkov brániť existujúcich členov NATO, najmä pobaltské štáty a Poľsko.

V súčasnosti sa zdá, že pravdepodobná odpoveď Kyjeva a väčšiny európskych vlád na Trumpov plán je „nie, ale“. Inými slovami, odmietnu plán v jeho súčasnej podobe, ale vyhlásia svoju pripravenosť rokovať o jeho aspektoch. To by však bolo hlboko nerozumné, ak je Rusko skutočne pripravené to akceptovať. Trump na nich čaká a nie je trpezlivý. Hrozba jeho administratívy nechať Ukrajinu a Európu napospas vlastným osudom mohla byť len ťažko jasnejšia. Ako uviedol štátny tajomník Marco Rubio :

„Ukrajinci sa musia vrátiť domov, musia to riadiť svojim prezidentom, musia brať do úvahy ich názory na toto všetko. Musíme tu však teraz, v priebehu niekoľkých dní, prísť na to, či je to v krátkodobom horizonte realizovateľné. Pretože ak nie, potom si myslím, že ideme ďalej.“

Ak sa USA skutočne „pohnú ďalej“, Ukrajina sa dostane do strašne neistej situácie a západoeurópske krajiny môžu čeliť voľbe medzi hlbokým ponížením a obrovským nebezpečenstvom. Ak totiž dôjde k stiahnutiu americkej pomoci, schopnosť Ukrajiny udržať súčasnú líniu by sa značne znížila a šance na ruský prielom by sa výrazne zvýšili.

Ak by sa to stalo, Európania by museli buď priznať, že ich „okované“ sľuby Ukrajine boli z papiera, alebo by na Ukrajinu poslali svojich vojakov. Mohli by samozrejme zostať v Kyjeve a Odese, ďaleko od skutočných bojov, ale ako by to pomohlo Ukrajine? A ak tento zásah nebol vypracovaný ako súčasť dohody s Moskvou, ktorá postúpila Rusku oveľa viac územia, ako by sa európske vzdušné sily mohli vyhnúť zatiahnutiu do priameho boja?

Vzhľadom na tieto akútne nebezpečenstvá a vzhľadom na to, že detaily Trumpovho plánu sa ešte musia dopracovať, primeraná ukrajinská a európska odpoveď by mala byť „áno, ale“ – určite, ak chcú mať akúkoľvek nádej na udržanie podpory Washingtonu pre Ukrajinu.

Trumpov plán by ponechal 80 % Ukrajiny nezávislých a slobodných pri pokuse o členstvo v Európskej únii, a z historického hľadiska by to bolo veľké (hoci kvalifikované) víťazstvo pre Ukrajinu. Odmietnutie tohto plánu môže Ukrajine sľúbiť len väčšiu porážku – možno katastrofálne väčšiu.

Zdroj: Responsible Statecraft

---

---