Eduard Chmelár Putin vraj nechce mier, chce ho však Zelenskyj?

Eduard Chmelár Putin vraj nechce mier, chce ho však Zelenskyj? Vo svojej inauguračnej reči 20. mája 2019 Volodymyr Zelenskyj vyhlásil: „Som ochotný stratiť svoju popularitu a legitimitu a – ak to bude potrebné – som plne pripravený vzdať sa svojej pozície, ak bude možné dosiahnuť mier.“ Ukazuje sa, že na to pripravený nikdy nebol. Zelenského režim je na vojne úplne závislý, neprežil by ani bez západnej vojenskej pomoci, ani bez čoraz výraznejšieho porušovania demokracie a represií voči vlastnému obyvateľstvu ospravedlňovaných vojnovým stavom. Preto sa Zelenskyj správa tak detinsky nepredvídateľne ako ukrajinský Matovič, preto ustavične mení názory a nezmyselnými podmienkami iba dáva najavo, že o uzavretie mieru v skutočnosti nestojí.

Eduard Chmelár Putin vraj nechce mier, chce ho však Zelenskij?

S kultovým ruským básnikom Jevgenijom Jevtušenkom som sa stretol dvakrát. Po prvý raz v máji 1993, keď som študoval na univerzite v anglickom Warwicku – prišiel vo výraznej kvetovanej košeli do zaplnenej auly (ale to nebolo nič, v čase svojej najväčšej slávy vypredával na Západe futbalové štadióny) a dve hodiny excentricky recitoval svoje básne. Druhýkrát som sa zastavil za ním niekedy v júni 2005 na Hviezdoslavovom námestí, kde len tak prišiel potešiť svojimi básňami Bratislavčanov. Pršalo, prišlo len niekoľko desiatok ľudí, ale o to príjemnejšia takmer intímna atmosféra bola na tejto jeho „slovenskej premiére“. Aj si zažartoval, keď o nás povedal, že Slováci sú zaujímavý národ: po rusky pomaly zabúdajú, ale po anglicky poriadne nevedia. No aby sa niekto neurazil, vzápätí to napravil, keď povedal, že za najkrajšiu knihu svojich básní považuje tú, ktorá vyšla na Slovensku vo vydavateľstve Smena.

Ale prečo o ňom hovorím. Jevtušenko sa preslávil v roku 1961, keď napísal dve svoje najslávnejšie básne. Jedna z nich rezonovala najmä v Spojených štátoch. Poéma Babij Jar upozornila na masaker takmer 34 000 židovských žien, detí a starcov, ktorých nacisti postrieľali 29. septembra 1941 v predvečer sviatku Jom Kipur v rokline zvanej Babyn Jar neďaleko Kyjeva. Hromadné popravy v Babom Jare boli temným míľnikom v histórii holokaustu.

Po prvýkrát totiž nacistické jednotky uskutočnili masové vraždenie v takomto rozsahu (východný front sa od západného odlišoval vôbec tým, že tam nacisti nikoho nešetrili a viedli totálnu vyhladzovaciu vojnu proti domácemu obyvateľstvu). O masakre preniklo na verejnosť v tej dobe len málo informácii, lebo svet viac zaujímal vtedajší vojenský postup Nemcov na Moskvu a po skončení druhej svetovej vojny miesto tragédie upadlo do zabudnutia, lebo stalinská politická propaganda nechcela upozorňovať na utrpenie židovského obyvateľstva. Jevtušenkov čin bol teda historický, jeho báseň bola tým, čím bol pre zdesenie z bombardovania po prvýkrát použitého proti civilnému obyvateľstvu Picassov obraz Guernica. O rok neskôr (1962) Jevtušenkova poéma zaznela po prvýkrát verejne ako súčasť 13. symfónie Dmitrija Šostakoviča.

Druhú báseň z tohto obdobia sme poznali najmä my, za železnou oponou z východnej strany. V roku 1961 navštívil básnik USA a ľudia ohlúpnutí propagandou mu tam neustále kládli otázku, či je pravda, že Rusi chcú vojnu. Jevtušenko im odpovedal textom neskoršej populárnej piesne „Či chcú Rusi vojnu?“. O význame tejto básne, ktorú sme sa učili povinne na gymnáziu v ruštine (Chotjat li russkie vojny), sa dnes vedú spory. Jedna verzia hovorí, že počas amerického turné populárny básnik povedal niečo, čo sa nezlučovalo s oficiálnou sovietskou propagandou a dostal sa do pozornosti KGB. Preto napísal báseň, ktorá mala rysy politickej agitky a vedenie ZSSR ju hodnotilo vysoko kladne. Domnievam sa však, že táto historka je neudržateľná a bola účelovo vymyslená po rozpade Sovietskeho zväzu.

Hoci je pravdou, že báseň bola politicky zneužitá – Chruščov ju využil v kampani pred karibskou krízou a v roku 1962, keď sa v Moskve konal Svetový kongres za všeobecné odzbrojenie a mier a všetci jeho účastníci dostali platňu s týmto textom naspievanú estónskym operným spevákom v ruštine, angličtine, francúzštine a španielčine, sa stala veľkým hitom – nesmieme strácať zo zreteľa, že Jevtušenko bol presvedčeným pacifistom a tieto verše úprimne skladal ako protivojnový protestsong. Napokon, v roku 1968 patril k niekoľkým sovietskym intelektuálom, ktorí protestovali proti invázii vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR a napísal o tom báseň „Tanky sa valia po Prahe“

. Ak sa pýtate, ako to, že ho Brežnevova moc nezomlela, odpoveď treba hľadať v skutočnosti, že bol v tom čase už takým silným svedomím národa, že si to jednoducho nemohla dovoliť. Je to niečo podobné ako keď sa de Gaullea v máji 1968, keď počas masových protestov študentov uvažoval nad potlačením povstania jednotkami NATO, spýtali, prečo nedá zatknúť duchovného otca týchto rebelov Jeana-Paula Sartra. De Gaulle, hoci bol slávny filozof jeho úhlavným nepriateľom, odpovedal: „Voltaire sa nezatýka.“

V roku 1994 zasa Jevgenij Jevtušenko odmietol prevziať od prezidenta Jeľcina najvyššie štátne vyznamenanie na protest proti vojne v Čečensku. V júni 2005 sa zastavil aj na hrobe Alexandra Dubčeka, na počesť ktorého napísal o mesiac neskôr báseň „Nad Dubčekovou mohylou“. Dodnes si pamätám tie výstižné verše (v preklade Ľubomíra Feldeka):

Ľakal ich tým,

že mal ľudskú tvár. Neprehral –

len čestne nezvíťazil.

Radšej, než by márne prelial prúd

ľudskej krvi, vzdal ten boj a spasil

pred krvavým kúpeľom svoj ľud.

Dnešné generácie už nechápu, ako Jevtušenkova sugestívna báseň „Či chcú Rusi vojnu?“ otriasla sovietskym ľudom. Nebolo v nej totiž ani stopy po oslave hrdinstva Červenej armády. Text sa intímne prihovára ľudskej duši a nabáda čitateľov či poslucháčov, aby sa spýtali matiek, aby sa spýtali tých, ktorí nemohli v noci pokojne spať, aby sa spýtali synov, ktorých otcovia ležia pochovaní pod brezami… a potom musia pochopiť, či chcú Rusi vojnu… „Áno, môžeme bojovať, ale my už nechceme!“ znie výkrik básnika. Treba si uvedomiť a pripomenúť, že spomienky Rusov na druhú svetovú vojnu boli také ťažké, že až do roku 1965 sa 9. máj neoslavoval ako štátny sviatok. Až po dvadsiatich rokoch prevládol v národe pocit hrdosti a radosti z víťazstva nad temným nepriateľom nad pocitmi zažitého utrpenia. Jevtušenkova báseň oslavujúca mierumilovnosť ruského ľudu ešte dlho znela v televízii a v rozhlase, a to aj počas vojenských prehliadok. No od druhej polovice sedemdesiatych rokov, keď sa Sovietsky zväz čoraz viac zúčastňoval na ozbrojených konfliktoch, ju spievali čoraz menej a postupne ju vytesnil hit z roku 1975 Deň víťazstva. Jevtušenkova výpoveď jednej generácie však bola absolútne čistá a úprimná.

Dnešné Rusko už dávno stratilo svoju nevinnosť, ale jeho obviňovanie z nedostatku ochoty dosiahnuť mier je až priehľadne propagandistické. V prvom rade: sebareflexii Západu by pomohlo, keby pochopil, že Rusi sa správajú oveľa racionálnejšie – tak na bojovom, ako aj na diplomatickom poli. Taktiku Moskvy pochopíme, ak si uvedomíme, že vychádza vždy z reality, ktorú sama vytvára svojou prevahou na fronte a postupujúcim úpadkom Ukrajiny. A táto konzistentná taktika je pre nás zatiaľ nepriestrelná. Napriek hysterickým pokrikom Kyjeva, Bruselu, Paríža, Londýna či Berlína Rusi poslali minulý týždeň do Istanbulu delegáciu na rovnakej úrovni a s rovnakým šéfom ako pred tromi rokmi. V diplomacii postupujú rovnako racionálne a rovnako systematicky ako to robia pri vojenskom postupe na bojisku.

Očakávať v tejto fáze priame rozhovory Putina so Zelenským môže len hlupák alebo pokrytec, ktorý nechápe alebo nechce pochopiť, že summit je vyvrcholením mierového procesu, nie jeho začiatkom, že najprv si musia vyjednávači ujasniť svoje pozície a očakávania, že až na konci tejto cesty má zmysel vrcholná schôdzka lídrov, ktorí doriešia posledné sporné body a uzavrú dohodu. Ak sa teda pozrieme na problém bez emócií, zistíme, že najväčšou prekážkou mieru je v súčasnosti Zelenského režim.

Vo svojej inauguračnej reči 20. mája 2019 Volodymyr Zelenskyj vyhlásil: „Som ochotný stratiť svoju popularitu a legitimitu a – ak to bude potrebné – som plne pripravený vzdať sa svojej pozície, ak bude možné dosiahnuť mier.“ Ukazuje sa, že na to pripravený nikdy nebol. Nielen preto, že moc a sláva ho lákali viac ako blaho svojho ľudu, ktorému sľúbil mier a s týmto prísľubom vyhral voľby.

Zelenského režim je na vojne úplne závislý, neprežil by ani bez západnej vojenskej pomoci, ani bez čoraz výraznejšieho porušovania demokracie a represií voči vlastnému obyvateľstvu ospravedlňovaných vojnovým stavom. Preto sa Zelenskyj správa tak detinsky nepredvídateľne ako ukrajinský Matovič, preto ustavične mení názory a nezmyselnými podmienkami iba dáva najavo, že o uzavretie mieru v skutočnosti nestojí. Mier nemôže nastať, ak na druhom konci stola oproti Putinovi nebude sedieť príčetný partner, ktorému pôjde viac o budúcnosť svojej vlasti ako o vlastné prežitie. Alebo ako to hovorí jeho bývalý poradca Oleksij Arestovyč: najväčším nepriateľom Ukrajiny je Zelenskyj, Putin je až na druhom mieste.

Zelenskyj sa za tých šesť rokov výrazne zmenil. Z liberálneho politika, ktorý časť svojej inauguračnej reči predniesol po rusky (za nesúhlasného pokriku krajnej pravice) a obviňoval ukrajinských nacionalistov, že odmietaním uznania významu jazykovej problematiky pre Donbas prispievajú k separatistickým náladám a umelému rozdeľovaniu obyvateľov, sa stal etnonacionalistický autokratický líder, ktorý popiera legitimitu záujmov rusky hovoriacich Ukrajincov a označuje ich za zradcov a piatu kolónu. Banderovec, ktorý vedie vojnu proti vlastnému národu a poháňa tým Putinovu agresiu proti Ukrajine.

V úsilí dosiahnuť mier sa nemôžeme spoliehať ani na prímerie, ani na zbrojenie. Kaja Kallasová popiera svoje schopnosti stáť na čele európskej diplomacie, keď tvrdí, že bez prímeria nemožno dospieť k mierovej dohode. O skončení väčšiny vojenských konfliktov sa rokovalo počas dunenia diel a padania bômb. Rozhovory Vietnamu a Spojených štátov o skončení vietnamskej vojny sa viedli viac ako štyri roky, počas ktorých došlo k najväčším vojnovým zločinom ako bolo bombardovanie Hanoja na Vianoce 1972 alebo vypaľovanie vietnamských dedín napalmom. Práve tak aj Daytonská mierová dohoda, ktorej jednou z kľúčových postáv bol Slobodan Miloševič a ktorá ukončila vojnu v Bosne a Hercegovine, sa dohadovala počas masakru v Srebrenici.

Čo sa týka zbrojenia, neexistuje výška vojenských výdavkov, ktorá by dokázala zaručiť bezpečnosť. Skôr platí, že ak zvýšime zbrojenie, protivník zareaguje rovnako. Jediným výsledkom vstupu Švédska a Fínska do NATO nebolo zvýšenie našej bezpečnosti, ale extrémne zvýšenie vojenských výdavkov týchto dvoch krajín a následné rozmiestnenie ruskej vojenskej infraštruktúry na fínskych hraniciach. Hysterické reakcie neschopných európskych diplomatov, že Rusko je hrozba, prehliadajú skutočnosť, že tú hrozbu sme vytvorili my sami svojou hlúpou politikou. A ešte niečo. Podľa údajov Štokholmského inštitútu pre výskum mieru predstavovali vlaňajšie vojenské výdavky neutrálnych štátov Rakúska 1% HDP, Švajčiarska 0,7% HDP a Írska ešte menej. Kto nám chce ešte tlačiť do hláv tie propagandistické táraniny, že obrana v rámci NATO je lacnejšia?

Eduard Chmelár FB

---

---