Eduard Chmelár: Slovenská opozícia má mentalitu lokaja.

Eduard Chmelár: Slovenská opozícia má mentalitu lokaja. Opozícii chýba jej akýkoľvek náznak lojality k vlasti a vždy sa postaví na stranu zahraničia. Líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka kvíli, že keď nám adresuje také tvrdé slová nemecký kancelár. To je obraz slovenskej opozičnej politiky, ktorý tu máme roky. Kedysi sa lokajsky klaniam na Východ, teraz na Západ. A Šimečka plače, lebo mu pán nacista z Berlína vynadal? To je úbohé. Namiesto toho, aby stál za Slovenskom, tak sa trasie, čo povie zahraničie. Kde je hrdosť? Kde je patriotizmus? Len lokajstvo a podliezanie. Hanba takej opozícii. Mali by sa hanbiť, že takto zrádzajú Slovensko.

Eduard Chmelár: Slovenská opozícia má mentalitu lokaja.

Poznámky európskych politikov voči Slovensku vyvolali prudké reakcie z oboch strán politického spektra. Bez ohľadu na obsah výčitiek ma zaujal postoj slovenskej opozície, ktorý iba potvrdil to, čo som povedal na jej adresu už pred niekoľkými mesiacmi: chýba jej akýkoľvek náznak lojality k vlasti a vždy sa postaví na stranu zahraničia.

Líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka kvílil, že keď nám adresuje také tvrdé slová nemecký kancelár, znamená to, že nám nedôveruje a vníma nás ako problémový štát. A naši zahraniční partneri sú predsa pre nás zárukou bezpečnosti… Myslel tak ako v roku 1938? Alebo v roku 1944? Alebo nebodaj v roku 1968? Nesmieme zabúdať na základné poučenie našich moderných dejín, že vždy nás zradili „zahraniční partneri“ a naši najbližší spojenci.

Šimečka a jemu podobní sa správajú, akoby jedinou úlohou tohto štátu bolo niekomu poslúžiť a vyplniť jeho vôľu, akoby sme nesmeli mať vlastné záujmy, vlastné priority a vlastné postoje, akoby sme sa mali roztriasť od strachu zakaždým, keď sa veľmoc rozhnevá. Preto pri akomkoľvek kritickom vyjadrení zahraničného politika na našu adresu podliehajú panike a žiadajú okamžitú poslušnosť voči nemu. Všimnite si to, aj liberálne médiá sa takto správajú dlhodobo: inak hyperkritickí novinári sa s bázňou skláňajú pred každým pokarhaním, pred každým slovom, ktoré príde z Bruselu, Berlína, Paríža alebo Londýna.

Vôbec nezvažujú, či ten nemecký kancelár alebo generálny tajomník NATO nepovedal nejakú nebetyčnú sprostosť, ohýbajú pred nimi chrbty viac ako pred pápežom a obmedzia sa iba na to, že kritizujú slovenských politikov, prečo sa nesprávajú tak ako im to prikázali západné veľmoci. Pritom namiesto Korčokovho nariekania, že oni (európski lídri) nám nedôverujú, je na mieste skôr skeptický až kritický pohľad na ich výsledky. Nie sú to totiž žiadni oslniví štátnici, predstierajú, že nás vedú, ale v skutočnosti všetko ničia a pri ich neschopnosti bude EÚ do piatich rokov menej významná ako Vietnam. Zvlášť, ak chce nemecký kancelár Merz poslať na Rusov rakety Taurus a ani si len nepripúšťa, že Moskva odpovie Orešnikom, by som nevsádzal na to, že je to bystrý človek. Zrejme si od Putina koleduje o ešte väčšiu facku ako Macron od svojej ženy.

V podobnom duchu ako parlamentná opozícia sa dnes vyjadril primátor Trenčína Richard Rybníček. V rozsiahlom statuse sa oboril na slovenských predstaviteľov, že Nemecko nám predsa nosí chlieb, 80 percent všetkých investícií v mestách a obciach nám platí Európska únia a my sme takí „sprostí, rozmaznaní a nevďační“, že ich kritizujeme… Neskutočne otrocké uvažovanie.

Odhliadnuc od toho, že Rybníčkova argumentácia je demagogická – Slovensko si riadne plní svoje členské povinnosti, samo prispieva na chod EÚ sumou viac ako 1 miliarda eur ročne a odteká odtiaľto také obrovské množstvo ziskov, že celá konštrukcia o tom, ako viac dostávame ako dávame je pochybná – takto ako opozícia uvažuje naozaj len lokaj bez hrdosti a dôstojnosti. Osvojiť si Rybníčkovu filozofiu podľa starého slovenského príslovia „Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj“ znamená uviaznuť v historickom prekliatí plebejského národa, ktorý komusi ustavične posluhuje, ohýba chrbty pred zemepánom a poklonkuje pánovi veľkomožnému. Ale my sme v 21. storočí už predsa niekde úplne inde.

My sme predsa nechceli vstúpiť do Európskej únie preto, aby sme mali nového pána. Aby sme opäť ako v Rakúsko-Uhorsku žili pod útlakom dvoch veľkých národov (tentoraz Nemecka a Francúzska) a vo všetkom sa im prispôsobovali a podriaďovali. V tomto je reakcia premiéra a ostatných vládnych politikov principiálne správna, aj keď by som volil iný slovník. My si musíme naozaj vyprosiť, aby nám nemecký kancelár odkazoval, že „nejaká malá menšina nebude ovplyvňovať rozhodnutia EÚ“ a že „krajinám, ktoré majú iný postoj ako je kurz EÚ, môžeme odobrať eurofondy“, lebo potom sa treba spýtať, čo tam ako malé štáty robíme.

Európska integrácia bola totiž založená na filozofii a pilieroch rovnosti a solidarity, nie diktátu veľkých voči malým. Nerád to pripomínam, ale o podrobení si Európy snívali nacistickí predkovia pána Merza, nie otcovia zakladatelia EÚ. V tomto by som očakával, že všetci, ktorým na Slovensku záleží, budú mať jednotný postoj, a nie poklonkovať sa na jednej strane Bruselu, karhať slovenskú vládu, ale bagatelizovať mnohomiliardové škody Ursuly von der Leyenovej, ako to robí afektovaný podpredseda Európskeho parlamentu Martin Hojsík.

Nedávno som dočítal rozsiahle pamäti bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej pod názvom Sloboda. Zaujala ma tam jedna vec: všetci lídri malých krajín strednej a východnej Európy boli mimo jej optiku, nezmienila sa o nich ani slovom, okrem dvoch – Václava Klausa a Viktora Orbána. To preto, lebo „robili problémy“ a zamestnávali ju. Nikto a nič iné jej nestálo za zmienku, dokonca ani bratislavský summit Európskej únie, keď sa ešte chcel Robert Fico tak nástojčivo dostať do „jadra EÚ“.

Má to jednoduché vysvetlenie: poslušných a podriadených si nebudú vážiť nikdy a nikde. Je veľa vecí, ktoré mi prekážajú na spôsobe vládnutia súčasnej koalície, ale v jednom mám úplne jasno: táto poddajná opozícia, táto „hromádka koží otrockých“ (Ľudovít Štúr) si nezaslúži, aby riadila túto hrdú krajinu.

Eduard Chmelár FB

---

---