Zabudnuté stránky dejín: Keď pravda ustupuje politickej účelovosti

Zabudnuté stránky dejín: Keď pravda ustupuje politickej účelovosti. Všimli ste si, že téma holokaustu je už dosť dlho akási upozadená? Prv bola spolu s antisemitizmom – pravdaže, len pokiaľ sa týkal viníkov z členského štátu EU, ktorí blúznili o akomsi štátotvornom národe a národnej suverenite – na dennom programe. Bola to hlavná téma všetkých tých hlavnoprúdových médií. Podozrievam ich, že od nej upustili aj kvôli tomu, aby sa zbytočne nevyťahovali diskutabilné historické fakty, ktoré by mohli z extrémneho nacionalizmu a podielu na prenasledovaní a genocíde Židov usvedčiť príslušníkov národov, u ktorých aktuálne vznikla politická potreba nehodiace sa škrtnúť.

Zabudnuté stránky dejín: Keď pravda ustupuje politickej účelovosti

Židovský národ síce nespĺňal do druhej polovice dvadsiateho storočia kritérium teritoriálneho spoločenstva a odborníci by možno vedeli diskutovať aj o jeho ďalších chýbajúcich atribútoch v momente vytvorenia moderného Izraela na palestínskom území, ako je spoločný jazyk, kultúra, hospodárska história, spôsob života či dokonca náboženstvo, ktoré ich malo, rozptýlených po celom svete, spájať. Ale dajme tomu, že po všetkých tých vyhnaniach a rozptýlení na všetky svetové strany aj po cca 130 generáciách ostali jednotným národom. Pritom si netreba predstavovať, že z tej svojej zasľúbenej zeme boli vyhnaní všetci, skôr do vyhnanstva odišla iba politicky nežiaduca časť obyvateľov.

O Palestínčanoch sa od Žida dozvedáme, že to “nie je nijaká legitímna národná identita, je to len politická konštrukcia” a že nič také ako „palestínsky ľud“ neexistuje, pretože Arabi, ktorí si osvojujú právo sa takto nazývať, hoci pred vznikom Izraelu boli tí, čo sa nazývali Palestínčanmi v skutočnosti Židia, majú väzby rodinné a kmeňové, a nie národné. Tak si teda kladiem otázku, aké väzby pred odchodom sionistov do tej ich zasľúbenej zeme – Palestíny spájali Židov z rôznych kútov Európy, ak nie iba ideologicko-politická konštrukcia, ktorá vznikla až koncom 19. storočia po Dreyfusovej afére. Neviem, mala by som sa spýtať nejakého odborníka.

Pretrvávajúci antisemitizmus na celom svete a holokaust istotne prispeli k spojeniu ľudí židovského pôvodu pocitom spolupatričnosti a k ich túžbe po návrate z rôznych končín Európy a sveta do im Bohom darovanej krajiny. Týmto biblickým mýtom zdôvodňujú svoje právo na územia, kde sa pred nimi a po nich usídlili iní.

Národná mytológia je považovaná za znôšku ideologicko-politického balastu len u niektorých. Napríklad u Rusov alebo Slovákov, pretože by ich mohla spájať, utvárať ich osobitnú kultúru a históriu a udržiavať v ľuďoch pocit národnej identity a spolupatričnosti. Preto sa jej treba vysmievať a všemožne ju zhadzovať ako blúznenie pomätencov, ktorí sa snažia svojimi fantasmagorickými výmyslami zdôvodniť právo na existenciu niečoho, čo v skutočnosti toto právo nemá! Pretože právo na existenciu a svoj suverénny štát majú len niektoré národy; v Európe napr. najmä Nemci, Francúzi, Briti (?) alebo dajme tomu práve teraz i Ukrajinci a (aj keď možno zase len dočasne?) Poliaci…

Jeden z troch bratov, ktorí podľa mytológie hľadali miesto, kde by sa mohli usadiť, Lech, sa usadil na pahorku so starým dubom, na ktorom sedel biely orol. Vybudoval tam svoj hrad a podľa orlieho hniezda ho nazval Gniezno. Biely orol sa stal jeho znakom. Jeho bratia pokračovali v ceste: Čech sa pobral smerom na juh a Rus na východ. Predpokladám, že ten Rus sa dnes volá Ukrajinec, lebo podľa (dnešných) Ukrajincov prvý východoslovanský štát, Kyjevskú Rus založili ich predkovia, Poľania, Severania, Volyňania a Viatiči, prípadne Bieli Chorváti. Nesúhlasia, že Kyjevská Rus bola založená vikingskými Varjagmi, ktorí prišli z dnešného Švédska a Nórska a že Kyjevská Rus je začiatkom ruského štátu a tvrdia, že Rusi nie sú ani praví Slovania!

Podľa nich Kyjevskú Rus založili Ukrajinci a bol to ich prvý – ukrajinský – štát. Rusi podľa nich vznikli zmiešaním rôznych etnických skupín, slovanských kmeňov s Vikingami, fino-ugrickými národmi a inými, a preto nemajú priamy vzťah k pôvodnému východoslovanskému obyvateľstvu. Avšak podľa genetických štúdií („European Journal of Human Genetics“ 2017, „Scientific Reports“ 2020) moderní Rusi sú geneticky veľmi blízki Ukrajincom a Bielorusom a sú geneticky odlišní od ostatných európskych národov, takže tie ruské “tri sestry”(Kyjevská Rus zahŕňala územie dnešného Ruska, Ukrajiny a Bieloruska) sa zdajú byť reálnejšou interpretáciou dejín Slovanov na východ od nás, než je ten novodobý ukrajinský výklad ich pôvodu odlišného od pôvodu nenávidených Moskaľov. Zlatá horda, Džingischánov mongolský kaganát, ktorého územie siahalo od Číny po východnú Európu, si v 13. storočí podrobil Kyjevskú Rus, nielen dnešné územie Ruska, ale i Ukrajiny a východoeurópske kniežatstvá sa ocitli pod mongolskou (“tatarskou”) nadvládou.

Takže tá nadávka „mongol“ vo význame barbara, ktorou častujú Ukrajinci Rusov, by sa mala vzťahovať, ak už, tak aj na nich! Okrem toho, v modernom Rusku žije množstvo rôznorodých etník s osobitou kultúrou, a slovo Rus môže označovať občana Ruskej federácie inej, než ruskej národnosti, medzi nimi i Mongolov a ďalšie etnické skupiny žijúce aj v Mongolsku samotnom (Burjati, Kalmyci, Tuvianci…) a v oblastiach strednej Ázie. Ak ich niekto pokladá za “šikmookých menejcenných barbarov”, za podľudí, nie je to náhodou rasizmus a prejav obyčajného fašizmu?

Ukrajinci vyžívajúc všeobecnú popularitu Tolkienovho “Pána prsteňov” si z jeho fantázie sprivatizovali na označenie ruských vojakov alebo proruských separatistov z východnej Ukrajiny obraz zlých škaredých brutálnych orkov, bezohľadne týrajúcich nevinné civilné obyvateľstvo na území tých pekných a dobrých, pretože to je asi podľa nich konštruktívny spôsob, ako dosiahnuť mierové usporiadanie historických konfliktov, ktorých počiatkom bolo vzájomné odcudzenie po zániku stredovekej Kyjevskej Rusi, po čom jej územie pripadlo rôznym štátom, popri Zlatej horde i Litve a Poľsku.

Nepripomína to rozličné cajchovanie Rusov ponižujúce a odľudšťujúce prezývky a prirovnania z doby, keď sa v Európe robili prípravy na konečné riešenie židovskej otázky? Komu nie, tomu nie, ale mne áno!

A ak sa Rusom vytýka rusifikácia Ukrajincov od 18. storočia, keď sa územie Ukrajiny dostalo pod kontrolu Ruska, alebo inak, späť domov ku svojim dvom sestrám, potom by rovnako mala byť odsúdená polonizácia Lužických Srbov, Kašubov, Slezanov, Lemkov, Bielorusov, Nemcov, Tatárov, Židov… A násilné presídľovanie, vyháňanie či vysťahovávanie niektorých z nich. Tých posledných tam z predvojnových vyše 3 miliónov po prenasledovaní za vojny i po nej (povojnové pogromy, roky 1956, 1968) naozaj veľa nezostalo.

Keďže v Poľsku, nielen v dobe vzniku nemeckého fašizmu – nacizmu, ideológia ktorého sa na rozdiel od toho talianskeho vyznačovala antisemitizmom, žila najväčšia židovská diaspora v Európe a Poľsko sa stalo centrom európskych Židov, už zase hľadám po internete všetky dostupné informácie a svedectvá, na základe ktorých by sa dali lepšie uchopiť príčiny a vývoj všeobecného odporu voči Židom, ktorý už od staroveku, od predkresťanských čias, skôr alebo neskôr, všade, kde sa usadili, vyústil do ich prenasledovania, zabíjania a vyháňania.

V Poľsku, kadiaľ prechádzali obchodné cesty zo západnej Európy na východ až do arabských oblastí sa prví židovskí ochodníci objavili už viac ako pred tisícročím za vlády Piastovcov. Obchodovali najmä so slovanskými otrokmi, nakúpenými na piastovských územiach, ktorých s obrovským ziskom predávali na trhoch v západnej Európe a v arabských krajinách. Jedným takým centrom obchodu s otrokmi bola Cordóba v dnešnom Španielsku. Obzvlášť dobre sa zarábalo na eunuchoch. Čo na tom, že úmrtnosť otrokov pri útrapách na dlhej púti a kastrácii bola vysoká, materiálu bol asi dostatok. V dobe prvých križiackych výprav prúdili do Poľska početní židovskí osadníci utekajúci pred prenasledovaním zo všetkých strán, z Nemecka, Čiech i Kyjevskej Rusi. Ekonomicky sa rozvíjajúce panstvo Piastovcov potrebovalo obchodníkov, remeselníkov a bankárov. V nábožensky tolerantnejšom v politicky stabilnejšom Poľsku tých čias videli židovskí utečenci vhodné územie na presídlenie.

Usadzovali sa hlavne v mestách pozdĺž obchodných ciest. Nepostrádateľní boli aj židovskí zlatníci a minciari, ktorí pomáhali aj pri falšovaní mincí. Židom poľskí veľmoži a panovníci udeľovali množstvo privilégií. Osobitnú ochranu a práva im zaručoval Kališský štatút, ktorý vydalo veľkopoľské knieža Boleslav Pobožný v roku 1264 v meste Kalisz v dobe, keď boli Židia inde prenasledovaní. V roku 1388 kráľ Vladislav Jagelovský rozšíril platnosť Kališského štatútu aj na územie Litovského veľkokniežatstva, a tak zákony chrániace práva Židov platili rovnako v celej Poľsko-litovskej únii. Vďaka tomu sa do Poľska v 14 – 15. storočí sťahovali Židia z celej Európy. Tu sa im dostalo právnej ochrany a spadali priamo pod jurisdikciu vládcu, takže mali právnu ochranu pred svojvôľou miestneho obyvateľstva. Mali náboženskú slobodu, mohli slobodne podnikať, požičiavať peniaze za úroky a postupne sa dostávali aj do významných administratívnych funkcií. Židovský úžerník Lewko z Krakowa, ktorého dlžníkmi boli okrem mešťanov, starostov a iných vysokých hodnostárov aj poľskí králi, patril v tých časoch k najbohatším Židom v Poľsku.

V roku 1388 kráľ Kazimír Veľký urobil Lewka jedným z kráľovských správcov soľných baní vo Wieliczke a Bochni, čo bola veľmi prestížna hospodárska funkcia. V tej dobe sa aj v Poľsku v súvislosti s ekonomickými krízami a fámami o rituálnych vraždách pri židovských náboženských obradoch a o otrávených studniach začali objavovať prvé násilnosti voči Židom. Zlatý vek Židov v Poľsku nastal v 16. a v prvej polovici 17. storočia, kedy pokračoval ich prílev zo západu, bohatli a prevyšovali domáce obyvateľstvo vzdelaním aj spoločenskými pozíciami, mali značnú slobodu a autonómiu. Na východe krajiny sa usadzovali na veľkých magnátskych majetkoch ; zakladali tu krčmy, mlyny, pivovary. V polovici 16. storočia žilo v Poľsku 80% svetovej židovskej populácie.

Ich pokojný život ukončilo kozácke povstanie Bogdana Chmeľnického proti Poľsko-litovskej únii (1648-1657) na území terajšej Ukrajiny, motivované nespokojnosťou roľníkov a kozákov so životnými podmienkami, útlakom zo strany poľskej šľachty a náboženskými rozdielmi medzi pravoslávnymi kozákmi a poľskými katolíckymi magnátmi. Povstanie prispelo k oslabeniu Poľsko-litovskej únie a k jej rozpadu a  v regióne získala namiesto Poliakov vplyv Moskva. Povstanie bolo sprevádzané obrovskými pogromami, počas ktorých na území Poľska, Litvy a Bieloruska zahynulo okolo 100 000 Židov. Kozáci a ich spojenci krymskí Tatári vraždili poľskú aristokraciu, katolícke duchovenstvo a Židov brutálnymi spôsobmi: štvrtili ich, upaľovali, narážali na koly a pred očami matiek jedli ich deti.

Podobné zverstvá sa zopakovali v 40. rokoch 20. storočia na Volyni a v Haliči a pri vyčínaní jednotiek Einsatzgruppen počas nacistickej okupácie Sovietskeho zväzu.

Časť židovskej chudoby sa zúčastnila povstania na strane Chmeľnického kozákov a krymských Tatárov, väčšina bojovala proti nim. Nenávisť voči Židom bola vyvolávaná tvrdením, že poľská šľachta vydala nevoľníkov do rúk Židom. Po masových masakroch počas povstania Chmeľnického preživší Židia z územia Ukrajiny migrovali naspäť do krajín, z ktorých kedysi utiekli pred prenasledovaním ich predkovia.

Ukrajinci povstanie Chmeľnického vidia ako súčasť svojho hrdinského národnooslobovacieho boja…

Nejako ma neuspokojujú odpovede, že výbuchy nenávisti voči Židom boli dôsledkom závisti ich okolia, lebo oni boli tí schopnejší, múdrejší a len vďaka tomu si dokázali nazhromaždiť majetok, ani to, že na vine bola obmedzenosť nevzdelanej domácej lúzy, ktorá ich vo svojej jednoduchosti obviňovala zo zabitia Ježiša, alebo z toho, že otrávili studne a zapríčinili morovú epidémiu. Tiež mi nestačí dôvod, že šľachta a vládcovia, ktorí sa zadĺžili u židovských úžerníkov, zámerne podnecovali protižidovské útoky, aby sa zbavili svojich veriteľov, že menej schopní gójovia slintali po ich majetku, a preto im prišlo vhod z času na čas vyplieniť židovské geto či osadu. Ani uzavretosť ich oddelených komunít a z toho plynúce nepochopenie okolia a xenofóbia to dostatočne nevysvetľuje. Vždy to vychádza nejako tak, že oni sú tie obete, zatiaľ čo tí druhí viníci.

A tuhľa v českom Reflexe čítam, že: “ Protižidovská propaganda vedome zamieňa role obete a vinníka, vzťah medzi príčinou a následkom” a protesty proti genocíde palestínskeho obyvateľstva sú vraj prejavmi silnejúceho antisemitizmu, a to, bohužiaľ, i u časti mládeže, ktorá sa “necháva zneužívať mýtom o mučeníckom étose utláčaných Palestíncov.” Nejako mi to evokuje posudzovanie toho, kto je vo vojne na Ukrajine ten agresor, a kto sa pred ním iba bráni, aby si zachoval existenciu. Neútočí Izrael preventívne na iránske ciele, lebo (Netanjahu) cíti ohrozenie svojej existencie?

Takže, vážení, bacha na to: ak by ste tvrdili, že Izrael pácha na Palestíncoch nejaké zločiny, ste antisemiti! Mezinárodná aliancia na pamiatku holokaustu (IHRA) za prejav antisemitizmu pokladá názor, že Izrael je páchateľom apartheidu na Izraelom okupovaných palestínskych územiach, t.j. že sa tam dopúšťa(l) rasovej segregácie a diskriminácie Palestínčanov. A vôbec nejde o šermovanie antisemitizmom na odpútanie pozornosti od krajne pravicovej politiky Izraela, ktorá ani nemá až tak ďaleko od svojho nacistického vzoru.

Stačí si vypočuť Bibiho, keď zdôvodňuje svoj útok na Irán. Aj ten “náš boj” je akýsi povedomý. Netanjahu síce tvrdí, že sa poučil(-i) z histórie, ale mne sa to nejako nevidí. Skôr to vyzerá, že si ju vďaka týmto skutkom tí Židia môžu zopakovať.

DODATOK:

Jeden z najlepších filmov o holokauste – okrem maďarského filmu “Saulov syn”, čo však je otrasný pohľad do hlbín ľudskej beštiality – je podľa mňa “Vlak života“ (nie ten český; scenár a réžia Radu Mihăileanu, koprodukcia Belgicko/ Francúzsko/ Izrael/ Holandsko/ Rumunsko, úžasná hudba dnes spolu s Kusturicom nedostatočne korektného Gorana Bregoviča)

Príbeh tejto čiernej komédie sa začína niekde v poľskom štetli, z ktorého sa jeho obyvatelia, Židia, ale aj Rómovia, varovaní miestnym bláznom Šlomom pred blížiacou sa deportáciou, pokúsia utiecť pred nacistami. Kúpia si vlak a predstierajú transport do koncentráku. Ich transport však smeruje na východ za sovietsku hranicu a ich cieľom je Palestína. Niektorí sú oblečení v nemeckých uniformách, aby hrali dozorcov, avšak cestou sa do svojich rolí začnú dosť vžívať a medzi nimi a “deportovanými” a medzi jednotlivými skupinami deportovaných dochádza k rôznym absurdným sporom.

Dianie vo vlaku počas cesty je akýmsi alegorickým obrazom doby, jej ostrých ideologických antagonizmov a konfliktov medzi ľuďmi s pridelenými rolami, s ktorými sa stotožňujú a ktoré ovplyvňujú ich správanie. Cestou musia deportovaní a ich dozorcovia prekonávať rôzne prekážky, narazia na Nemcov aj na príslušníkov odboja, ktorí sa chystajú vyhodiť vlak do povetria. Aj napriek šialeným okolnostiam, neustále hroziacemu nebezpečenstvu a neistej budúcnosti pokračujú v ceste, ktorá – ako nakoniec uvidíme – neskončí v zemi zasľúbenej…

---

---