Solidarita na bruselský spôsob. Ide o solidaritu selektívnu, účelovú, slúžiacu záujmom mocných.

Solidarita na bruselský spôsob. Ak by v EÚ skutočne existovala solidarita, minimálne dve krajiny, ktoré majú bytostný záujem na zachovaní dodávok energonosičov, by dostali výnimku. Žiadna výnimka sa neudeľuje, naopak, počúvame o nejakých „mechanizmoch solidarity“ ktoré v praxi znamenajú, že tí, ktorí si včas nenakúpili plyn, si ho budú kupovať od tých, ktorí tak urobili, za premrštené ceny a ešte budú vďační. A ak náhodou niekto s týmto nesúhlasí, je označený za nesolidárneho a pomaly za nepriateľa Únie. Takto si Brusel predstavuje solidaritu. Ide o solidaritu selektívnu, účelovú a slúžiacu predovšetkým záujmom mocných hráčov a nie občanov EÚ. Skutočná solidarita by vyzerala inak, no tá sa zrejme do Bruselu ešte nedorazila.

Solidarita na bruselský spôsob. Ide o solidaritu selektívnu, účelovú, slúžiacu záujmom mocných.

Poznáte to. Brusel sa oháňa solidaritou vždy, keď potrebuje pritlačiť niektorý zo svojich členských štátov, aby niečo urobil alebo sa niečoho zdržal. Zároveň však platí, že takmer vždy ide o rozhodnutia, ktoré idú proti záujmom týchto štátov — neraz aj proti záujmom Únie ako celku.

Jedným z takých rozhodnutí je aj odstrihnutie Európy od ruských energonosičov. Ide o škodlivé ideologické rozhodnutie, ktoré možno prirovnať k novodobému paktu Molotov – Ribbentrop, tentoraz uzavretému medzi von der Leyen a Zelenským. Samozrejme, všetko pod rúškom vznešených cieľov — ktoré už tri roky preukázateľne nefungujú — s cieľom obrať Rusko o schopnosť viesť vojnu.

Ak by v EÚ skutočne existovala solidarita, minimálne dve krajiny, ktoré majú bytostný záujem na zachovaní dodávok energonosičov, by dostali výnimku. Únia sa však už dávno správa skôr ako výpalník a namiesto demokracie sa čoraz viac približuje k autokracii. Fanaticky miluje Ukrajinu a bytostne neznáša každého, kto sa stavia na odpor.

Kvôli Ukrajine je schopná zničiť vlastnú ekonomiku, ožobračiť vlastných občanov, zadlžiť sa na desiatky rokov a nechať sa zatiahnuť do vojny, s ktorou nemáme nič spoločné.

A kde je v tomto všetkom Slovensko? My máme mlčať a prizerať sa, ako „páni z Bruselu“ rozhodujú ponad naše hlavy. O nás bez nás — s tým už máme skúsenosti.

Hoci sme vetovali 18. balík sankcií (čo si takmer nik nevšimol), zároveň sme predĺžili existujúce sankcie o ďalší polrok. Už štvrtýkrát. Tým sme sa pripravili o najsilnejšiu zbraň. Keby Slovensko pohrozilo vetom práve pri predĺžení sankcií, bola by to úplne iná hra. A ten „malý štát“, ktorého hlas sa vraj nepočíta, by sa razom stal hráčom, s ktorým treba rokovať. Na to však bolo treba odvahu…

Gyimesi György TG

---

---