Šéf kancelárie Leyenovej Bjoern Seibert, je skutočná moc stojaca za trónom Uršuly

Nič si nepamätám

Každý, kto hľadá informácie o Seibertovi z jeho osobnej histórie, bude sklamaný: z jeho mladosti sa do verejnej sféry dostalo len málo informácií a jeden záznam na Wikipédii ponúka toľko indícií ako rozbitá babylonská tabuľka.

Seibert je osobne diskrétna, aj keď fyzicky impozantná postava – vysoký, hovoriaci perfektnou angličtinou s náznakmi suchého humoru, možno ho vidieť v blízkosti jeho šéfa, ako má obuté tenisky New Balance a zviera v ruke zväzok spisov. Je tichší ako Selmayr, ale má aj väčšiu váhu: Jeden úradník Komisie ho opísal ako „tichého zabijaka“.

Seibert absolvoval v roku 2005 štúdium spoločenských vied na Erfurtskej univerzite vo východonemeckej spolkovej krajine Durínsko, uvádza sa na univerzite, potom absolvoval sériu výskumných štipendií na amerických akademických inštitúciách vrátane MIT, so zameraním najmä na obranu a bezpečnosť.

Po návrate do Nemecka prešiel na nemecké ministerstvo obrany, kde spočiatku pracoval na politickom oddelení, uviedol bývalý kolega, ktorý tiež povedal, že na kolegov zapôsobil tým, že sa postavil proti ortodoxii Bundeswehru. V tom čase jeho schopnosť pracovať zdanlivo neľudské hodiny urobila dojem – a pomohla mu získať povýšenie na post von der Leyenovej, ktorá bola vtedajšou ministerkou obrany.

To bol začiatok dvojhry „Björn a Ursula“, ktorá ovládla Brusel.

Epizóda z roku 2019, po tom, čo lídri EÚ vybrali von der Leyenovú za ďalšiu šéfku Komisie, odhaľuje kľúčovú zložku ich partnerstva.

Seibert bol predvolaný, aby vypovedal pred vyšetrovacím výborom nemeckého parlamentu, ktorý skúmal,  ako boli lukratívne zmluvy  z ministerstva obrany počas vlády Ursuly von der Leyenovej udeľované externým konzultantom bez riadneho dohľadu a či tieto obchody uľahčila sieť neformálnych osobných kontaktov.

V centre vyšetrovania výboru bola Katrin Suderová, bývalá konzultantka spoločnosti McKinsey, ktorá sa stala zástupkyňou von der Leyenovej zodpovednou za oddelenie zbrojenia ministerstva obrany. V roku 2014 priviedla Seiberta do svojho oddelenia, rýchlo ho povýšila na šéfa svojho personálu a neskôr ho odporučila, aby vykonával rovnakú prácu pre ich spoločnú šéfku, von der Leyenovú.

Jeho vystúpenie pred vyšetrovacou komisiou by potešilo aj tých najnáročnejších mafiánskych bossov.

„Seibert donekonečna vyhlasoval, že si na nič nepamätá, absolútne na nič,“ uvádza sa v správe nemeckých médií o jeho vtedajšom vystúpení.

„Jeho zodpovednosť“

Seibertova lojalita bola čoskoro opäť preskúšaná.

Po tom, čo von der Leyenová získala od lídrov EÚ súhlas na post predsedníčky Komisie, potrebovala na potvrdenie vo funkcii dvojtretinovú väčšinu v Európskom parlamente. Za normálnych okolností by úloha zostaviť väčšinu pripadla Manfredovi Weberovi, vplyvnému nemeckému konzervatívcovi, ktorý dohliada na zastrešujúcu skupinu stredopravicových európskych strán.

Weber si však lízal rany z toho, že nebol nominovaný na najvyššiu pozíciu v EÚ v prospech von der Leyenovej. Úloha teda padla na Seiberta, ktorý napriek tomu, že nemal žiadne skúsenosti ako politický aktér, dokázal pre von der Leyenovú získať deväťhlasovú väčšinu tým, že sa dostal mimo bežného okruhu takzvaných vládnucich strán k pravicovým populistom.

Nemecký kolega vtedy povedal, že vďaka Seibertovmu „významnému príspevku“ bola von der Leyenová potvrdená.

Po nástupe do Komisie čelili obaja múru skepticizmu. „Keď Komisia začínala, panovala veľká skepsa ohľadom toho, či von der Leyenová a Bjoern budú schopní kontrolovať túto inštitúciu, pretože nevedeli, ako funguje,“ povedal bývalý francúzsky úradník. „Toto vyvrátili v priebehu niekoľkých dní.“

Seibert najmä zapôsobil na svojich kolegov. „Bol mimoriadne dobre pripravený,“ povedal ten istý úradník. „Vždy ukazoval, že presne vie, čo sa deje vo francúzskej politike. Bolo jasné, že je to niekto, komu sa dá dôverovať, ale komu ide aj o kontrolu, o moc.“

Von der Leyenová a Seibert, ktorí pracovali v úzkej jednotke s malým kádrom prevažne nemecky hovoriacich poradcov, využili pandémiu Covid-19 na upevnenie moci.

Keď prišiel čas rokovať o zmluvách o vakcínach, rozdelili prácu medzi niekoľko sekcií Komisie a poverili komisára pre jednotný trh Thierryho Bretona dohľadom nad dodávateľskými reťazcami vakcín.

Samotné vyjednávanie zmlúv však bolo zverené Sandre Gallinovej, vysokej zdravotníckej úradníčke v Komisii. V skutočnosti to podľa dvoch bývalých úradníkov Komisie boli Seibert a von der Leyen, ktorí riadili rokovania, ktoré vyvrcholili oznámením prezidenta v decembri 2020 o dohode o nákupe miliónov dávok vakcíny od spoločnosti Pfizer-BioNTech. Denník New York Times uviedol, že k tejto dohode došlo po výmene textových správ medzi von der Leyen a generálnym riaditeľom spoločnosti Pfizer.

Komisia popiera, že by textové správy obsahovali čokoľvek podstatné týkajúce sa rokovaní.

V následnom škandále „ Pfizergate “ čelila von der Leyenová kritike – a rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie – za to, že neuchovala správy. Časť tejto kritiky však mala byť podľa bývalých predstaviteľov smerovaná aj na Seiberta.

„Bola to jeho zodpovednosť,“ povedal jeden z dvoch bývalých úradníkov. „On je dôvodom obrovských chýb, ktorých sa dopustil jeho prezident.“

Hovorca komisie sa odmietol vyjadriť.

Verný až do krajnosti

Lojalita sa opäť prejavila v posledných mesiacoch prvého funkčného obdobia von der Leyenovej a Seiberta v Komisii.

Keď sa von der Leyenová pripravovala na znovuzvolenie (so Seibertom ako vedúcim jej kampane), ich rozhodnutie nominovať nemeckého konzervatívneho lojalistu na pozíciu vyslanca EÚ pre malé a stredné podniky vyvolalo vzburu.

Štyria komisári vrátane Bretona spochybnili rozhodnutie nominovať Markusa Piepera namiesto dvoch žien, ktoré údajne dosiahli vo výberovom konaní vyššie skóre.

Dvaja bývalí úradníci si spomínajú, že Seibert nomináciu interne obhajoval s tým, že v tejto veci „nemá žiadnu flexibilitu“.

Táto hádka nedopadla dobre.

Vedúce duo nakoniec muselo Pieperovu nomináciu stiahnuť. Kritici tvrdili, že táto epizóda podčiarkla nedostatok politickej citlivosti, keďže Seibert nepredvídal spätnú väzbu, ktorá prišla predovšetkým od Bretónca spolu s vtedajším najvyšším diplomatom Josepom Borrellom, luxemburským socialistickým bývalým komisárom Nicolasom Schmitom a talianskym komisárom pre hospodárstvo Paolom Gentilonim.

„Problémom je nedostatok manažérskych skúseností,“ povedal ten istý bývalý úradník. „Vedie to k tendencii robiť veci autoritárskym spôsobom.“

Všetko ide cez Bjoerna

Von der Leyen a Seibert sa poučili.

Keď po znovuzvolení von der Leyenovej v roku 2024 nastal čas na výber komisárov, vytlačili vzdorovitého Bretónca a doplnili kolégium menej skúsenými kandidátmi. Aj tu bol Seibert v prvej línii a rokoval s politickými šéfmi v Európskom parlamente, ktorí museli počas vypočutí schvaľovať nominácie.

Jeden vysokopostavený úradník parlamentu opísal Seiberta ako niekoho, kto je „veľmi profesionálny“, ale zároveň rýchlo vyvíja nátlak, keď sa veci nevyvíjajú podľa jeho predstáv. „Čoraz viac si všímam, že sa nevie dobre vyrovnať s protirečením… Nie je zvyknutý na to, aby mu niekto v tomto zmysle protirečil.“

Po skončení vypočutí sa Seibert pustil do overovania nominácií jednotlivých členov kabinetu na základe kritérií pohlavia a národnosti. Každý komisár musel poslať svoj zoznam kandidátov na kabinet na 13. poschodie, kde šéf prezidentovej kancelárie osobne schválil alebo zamietol mená.

„Toto je ochutnávka Seibertovho štýlu,“ povedal súčasný vysokopostavený úradník Komisie, ktorý poukázal na to, že Seibert bol prvým šéfom kabinetu, ktorého meno bolo zverejnené na paneli priamo pod menom prezidenta pred výťahom na 13. poschodí Berlaymontu. „Nenecháva nič na náhodu.“

Odvtedy sa Seibertova moc v Komisii len ešte viac upevnila. Príkladom je nedávna reštrukturalizácia úradu generálneho tajomníka Komisie, ktorá bola plánovaná a predložená na schválenie v januári. Zelená prišla o tri mesiace neskôr nie kvôli nejakému problému, ale preto, že sa na ňu Seibert ešte nemohol pozrieť.

Člen kabinetu európskeho premiéra žartoval: „Viem, že je to človek, ktorý nevie delegovať, a že táto neschopnosť delegovať a posadnutosť spoločným riadením komisie s Ursulou spôsobila v kabinetoch úzke miesta a frustrácie.“

Moja cesta alebo diaľnica

V iných prípadoch kritikov rozčuľovala Seibertova tendencia potlačovať opozíciu.

Vysoký úradník parlamentu vyjadril obavy týkajúce sa Seibertovej moci: „Je v takom štádiu plnej moci, že hovorí priamo s komisármi. Hovorí priamo s politikmi. Trochu zabúda, aké je jeho miesto.“

Aj keď má Seibert v Bruseli stále svoju moc, musí teraz obnoviť svoj vzťah s Washingtonom. Seibert, označovaný za „Bidenovho človeka“ kvôli svojmu vzťahu s bývalým poradcom pre národnú bezpečnosť Jakeom Sullivanom, zohral kľúčovú úlohu pri budovaní najužšieho transatlantického vzťahu za posledné desaťročia.

On a Sullivan vydávali spoločné komuniké a pracovali v súlade s opatreniami na zavedenie sankcií proti Rusku po jeho rozsiahlej invázii na Ukrajinu. Keď Bidenovo oznámenie zákona o znížení inflácie hrozilo narušením vzťahov medzi Bruselom a Washingtonom, bola to práve Seibertova zákulisná diplomacia s Bielym domom, ktorá podľa bývalého vysokopostaveného úradníka Komisie viedla k vzácnej spoločnej tlačovej konferencii von der Leyen a Bidena v štýle Ružovej záhrady.

Táto blízkosť však Seibertovi za Trumpa nepomohla, keďže po svojom zvolení celé mesiace odmietal hovoriť s von der Leyenovou ani s akýmkoľvek iným predstaviteľom EÚ. Seibert nedávno sprevádzal hlavného obchodného vyjednávača Maroša Šefčoviča na rokovacích cestách do Washingtonu D.C., ale zdá sa, že akýkoľvek náznak starého špeciálneho vzťahu je preč, keďže Európa čelí závratne vysokým clám.

Prístup Komisie spočíva v opatrnosti, aby nepodráždila Trumpa, a vyhýba sa krokom – ako je uloženie pokuty Elon Muskovej osobe X za porušenie zákona o digitálnych službách – ktoré by mohli vyvolať zúrivý tweet alebo náhlu odvetu.

Tento prístup, ktorý teraz zahŕňa potenciálne ďalekosiahle ústupky v európskych digitálnych pravidlách s cieľom dosiahnuť obchodnú dohodu, však podľa kritikov podkopáva európsku suverenitu. Tvrdia, že EÚ by mala brániť svoje pravidlá bez ohľadu na cenu.

„Toto všetko je kvôli strachu: strachu z urážky Američanov,“ povedal bývalý úradník.

Úradník Komisie, ktorý si neželal byť menovaný, zdôraznil to, čo nazvali pravidelnými kontaktmi medzi Seibertom a členmi Trumpovej administratívy, ako aj osobnými stretnutiami vrátane Seibertových ciest do Washingtonu.

Strach z medveďa

Celkovo vzaté, Seibertova povesť odráža mesto, v ktorom žije: byrokratické, mocenské, do značnej miery nepriehľadné. Vytvára mýty o mocných štátnych úradníkoch, ktorí pôsobia v tieni, najprv Selmayr, teraz Seibert.

Len málo ľudí, s ktorými sme robili rozhovory pre tento článok, vyjadrilo vážne obavy ohľadom Seibertovho vplyvu. Výpovedné však je, že iba jeden človek z 25 – a to holandský zákonodarca – bol ochotný podeliť sa o kritický názor.

„Vo svojej interakcii s Parlamentom bol vždy férový hráč a plnil svoje sľuby,“ povedal zákonodarca Zelených Eickhout. „Jediným problémom je, že táto Komisia je veľmi hierarchická a nič neprejde okolo Bjoerna bez jeho súhlasu. To vedie k tomu, že sa mu na stole hromadí pomerne veľa spisov a mnohí úradníci Komisie nevedia, kedy sa o čom rozhodne.“

VYJASNENIE: Tento článok bol aktualizovaný s cieľom objasniť stanovisko Európskej komisie k textom, ktoré von der Leyenovej adresovala generálnemu riaditeľovi spoločnosti Pfizer.

Zdroj: Politico

---

---