Michal Zoldy: Toto nie je plážový volejbal, ale hrozba svetového konfliktu.

Toto nie je plážový volejbal, ale hrozba svetového konfliktu. Michal Zoldy upozorňuje na rastúce medzinárodné napätie medzi Západom a Ruskom, pričom autor vyjadruje obavy z možného konfliktu. A nie len tak hocijakého konfliktu, ale rovno takého, po ktorom nám ostanú už len atómové huby a recepty na prežitie v post-apokalyptickom svete. Zároveň, s nemalým znepokojením, hovorí aj o oslabení spoločenských väzieb v našich domácich podmienkach. Zdá sa, že namiesto „dobrý deň, sused“ si už skôr povieme „heslo, prosím!“. Autor podčiarkuje zánik vzájomného porozumenia medzi obyvateľmi Slovenska, ktoré sa postupne stalo po roku 89 naplnené nenávisťou a politickým rozdelením.

Michal Zoldy: Toto nie je plážový volejbal, ale hrozba svetového konfliktu.

Nemám rád silné slová, expresívne výrazy a zbytočné nafukovanie problémov. Udržiavam si odstup a snažím sa mať nadhľad nad dejom. Hlavne nepanikáriť a nestrácať zmysel pre humor, ale situáciu považujem momentálne za dosť vážnu.

Svet sa nebezpečne rozdelil, rastie medzinárodné napätie a začína sa to až neuveriteľne nápadne podobať na Orwellovu víziu budúcnosti. Európa a Amerika na jednej strane, Rusko a Čína na druhej strane. Medzitým Izrael so zvláštnou „národnostnou“ politikou voči Palestíncom v zdemolovanej Gaze a voči svojmu arabskému okoliu, až po Irán, spolu so záhadne obrovským vplyvom nielen na Washington. No a tu u nás doma…. ani sa nepýtajte. Je to tu už skoro desať rokov pokiaľ ide o vzťahy medzi ľuďmi na milú Jarmilu. Jedno šťastie, že Slovensko aspoň nie je 50-miliónový štát, lebo pri takomto nezmieriteľnom rozdelení a vybičovanej nenávisti dvoch častí spoločnosti ako je u nás, by to mohlo skončiť aj občianskou vojnou.

Nám to chvalabohu nehrozí, lebo sme našťastie taká malá krajina, že tu v podstate každý pozná každého – lebo buď ste s niekým vzdialená rodina, alebo bývalý spolužiak či kolega z práce alebo z vojenčiny, prípadne je niekto známy vašich známych, alebo sa poznali vaši rodičia či starí rodičia z minulosti s niečími inými starými rodičmi keď sme ešte boli ako celok jednotní a normálni.

To sa ešte chodilo raz za mesiac na spoveď a aspoň v nedeľu pekne spoločne do kostola – ženy porovnávať si tam nedeľné oblečenie a nahladko oholení a Pitralonom navoňaní muži sadnúť po svätej omši v oblekoch na kus chlapskej reči pri poháriku v krčme. Až teraz po novembri 89 sme akosi zblbli a postupne sme si začali liezť na nervy kvôli politike, urážať sa, opovrhovať jeden druhým, uzatvárať sa do seba a znepríjemňuje si navzájom svoj aj tak krátky a strastiplný ľudský život – čím starší človek, tým viac zdravotných neduhov a dôvodov na nespokojnosť a nevrlosť. Politici a médiá sa nám permanentne starajú o „zábavu“, takže aj sociálne siete sa zákonite zmenili na zástupné vojnové polia.

Najhoršie je, že v Amerike už dávno nemali ako tak normálneho prezidenta, lebo normálni a rozumní politici ako Ron Paul alebo Tulsi Gabbardová nemajú pre svoj pacifizmus šancu na Biely dom. Ono to tam len nedávno už už vyzeralo na občiansku vojnu medzi Republikánmi a Demokratmi, ale v súčasnosti ich bez ohľadu na politickú príslušnosť stmelila a drží pokope spoločná averzia k Rusku a najnovšie aj Trumpove veľkopodnikateľské zámery vyzbrojovať prostredníctvom NATO poslušnú Európu, aby tá potom za drahé peniaze lifrovala americké zbrane na Ukrajinu, s lákavou „opciou“ posielať odtiaľ ďalekonosné raketové „darčeky“ rovno do Moskvy na Kremeľ k Putinovi.

Zelenský má z toho radosť, my už menej. Nie všetci, lebo niektorí našinci, najmä tí dúhovo progresívnejší, sa „uvedomelo“ nevedia dočkať záberov horiacej Moskvy. Nedomysliac, že to by potom horelo aj všelikde inde, a neboli by to len vatry zvrchovanosti….. My nemáme nikde metro, kam by sme sa v prípade globálneho vojenského konfliktu natlačili pod zemou jeden k druhému, aby sme sa spoločne ukryli pred bombami.

Teraz je tu ešte aj pálčivá otázka ruského plynu, či bude na Slovensko prúdiť aj po januári 2028, alebo budeme nútení dovážať sem stlačený ruský plyn cez Ameriku, skvapalnený v zapečatených demižónoch. Hrozná predstava. Ak neveríte, opýtajte sa decentného šéfa Duslo Šaľa alebo výrečnejšieho Sotáka v Podbrezovej, tí v tom majú jasno a pridajú aj šťavnatý komentár. Hlavná vec, že nejaký statočný slovenský zamestnanec, ktorý ešte stále verí v Bibliu a v to, čo sa v nej píše, dostal vo Folksvagene padáka lebo si dovolil strhávať dúhové zástavy z bratislavskej fabriky známej nemeckej automobilky . Dúhová zástava je dnes vážení dôležitejšia ako známe logo „W“, či dokonca štátna zástava Slovenskej republiky, to si zapíšte za uši a na to si dajte pozor, aby ste sa nedostali do zbytočných problémov a neskončili napokon niekde v cele o dvere ďalej na tej iste chodbe ako Danny Kollár.

Myslievam na neho – stretli sme sa vo februári na výdatnom obede v Bratislave a potom aj na večeri v štýlovej zasneženej kolibe na Zoške a mali sme si čo povedať a o čom rozprávať. Obaja známi angličtinári… Pozdravujem ho touto cestou a želám pevné nervy

Putin dostal od náladového a sklamaného Trumpa 50 dní na skončenie vojny, inak bude zle nedobre. Čo presne sa stane ak Putin neuposlúchne, nebolo uvedené v stručnom medializovanom „príbalovom letáku“ z Washingtonu o možných nežiadúcich konzekvenciách.

Takže uvidíme. Neviem čo spraví Putin, lebo nemám telefón na Peskova, takže na Slovensku nie sú po tejto stránke čerstvé štábne informácie . Údajne teraz v Moskve starostlivo študujú ten ultimatívny odkaz od Trumpa a medzitým pokračujú v bombardovaní ďalej. Osobne dosť pochybujem, že to Trumpom sľubované skončenie vojny za 24 hodín sa tak ľahko udeje aspoň po šiestich mesiacoch,. Namiesto toho sa to asi poriadne pretiahne. Mali sa tí dvaja stretnúť pred časom v Turecku u Ordogana, ale z toho zišlo.

U nás zatiaľ prebieha tvrdý vojenský výcvik dobrovoľníkov vojenských záloh, na ktorom sa okrem iných zúčastňuje aj vojak Pellegrini, vojak Kaliňák a vojak Végh. Neviem prečo to niekoho tak nasiera, dokonca aj niekoho zo známych národne orientovaných komentátorov. Ja tomu naopak fandím. Prečo nie? Sám by som sa na to dal, ak by som mal o dvadsať rokov menej, a to som pritom v hodnosti nadporučíka, na rozdiel od vojaka Pellegriniho. Ak náš prezident nemal to šťastie absolvovať základnú vojenskú službu ako mnohí z nás, nech skúsi aspoň toto.

A ten idiotský argument, že v prípade vojny by Pellegrini a Kaliňák aj tak nenarukovali, ten je smiešny. Toto totiž nie je stredovek, že by do vojny tiahli na čele vojska králi a princovia na koňoch . Takže „klídek“, všetko je ako má byť.

---

---