E. Chmelár: Štát nie je armáda. Vojenský dril z teba chlapa neurobí.

E. Chmelár: Štát nie je armáda. Vojenský dril z teba chlapa neurobí. Nechcel som sa už venovať tejto téme, ale keď dnes Peter Pellegrini povedal, že ľudia, ktorí ho kritizujú za tú šaškáreň s vojenským výcvikom, by sa mu mali ospravedlniť a že on nechápe a netuší, čo je na tom zlé, tak mu to ochotne vysvetlím. Pán prezident sa dnes pochválil alebo posťažoval (ťažko povedať), aké je to všetko náročné, že si musel siahnuť na dno svojich fyzických síl, že sa musel naučiť rôzne techniky plávania a že to najhoršie ho ešte len čaká – bude musieť prežiť 24 hodín v prírode, a to už vraj (bolo mu vidieť v očiach obavu) pôjde do tuhého…

E. Chmelár: Štát nie je armáda. Vojenský dril z teba chlapa neurobí.

No. Vidno, že pán prezident nikdy nebol ani len skautík a že prežil svoje chlapčenské roky ako mestské dieťa. Ale za to ja skutočne nemôžem. Prezradím mu jedno tajomstvo: na to, aby sa naučil byť chlapom, nemusí stráviť dva týždne v kasárňach. To, čo tam robil „prvýkrát v živote“, to, čo sa tam naučil (ba oveľa viac), vedeli moje deti už ako 7 a 10-ročné.

Pravda, neučil som ich strieľať zo samopalu, pretože si nemyslím, že to je nevyhnutná zručnosť plnohodnotného človeka. Ale naučil som ich to, čomu hovorím kurz prežitia: plávať, liezť po skalách, viazať horolezecké uzly, splavovať rieku, jazdiť na koni, zapáliť oheň bez zápaliek, určovať svetové strany a nájsť cestu z lesa, určiť stopy zvierat, nebadane sa k nim priblížiť, správať sa pri nečakanom kontakte so šelmami, chytať ryby do ruky, vystrúhať si píšťaľku z vŕby, postaviť si núdzový prístrešok z konárov, vyhrabať si iglu, filtrovať pitnú vodu pomocou machu a mnoho iných praktických vecí. A spanie vo voľnej prírode? S tým majú bohaté skúsenosti pri našich početných hrebeňovkách Nízkych Tatier, Západných Tatier, Malej Fatry, Veľkej Fatry, ale aj Malých Karpát, Bielych Karpát, Považského Inovca či Strážovských vrchov. Ani pri jednej z týchto aktivít som im nemusel vtĺkať do hláv armádnu propagandu.

Pán prezident sa vyznal, že ho dojali slová vojenskej prísahy. Tak by som mu rád pripomenul, že on prisahal na Ústavu Slovenskej republiky (čo je základný zákon štátu), ktorá mu ako hlave štátu ukladá úplne iné povinnosti, než sú tie, ktorým sa venuje v tábore. Pochopil by som, keby bol podporiť vojakov svojou prítomnosťou ako civil v jeden deň. Ale on tam so svojou početnou ochrankou, hygienikmi ochutnávajúcimi kvalitu jedál a ďalším servisom predvádza paródiu na vojenský výcvik. Lebo na takého láskavého veliteľa, ktorý mu ponúkne, že môže vynechať disciplínu, ak nevládze, narazí iba v Horúcich strelách. Je to výsmech všetkým tým, ktorí museli absolvovať takýto výcvik rok alebo dva a neschovávali sa za modrú knižku. Dokonca aj civilnú službu, ktorú som si poctivo odkrútil ja pri umierajúcich v nemocnici, považujem za čestnejšiu formu služby vlasti ako tieto dva týždne dovolenky.

Preto ma uráža, ak po týždni svojho dobrodružstva, keď prvýkrát v živote vidí celtu, poúča ostatných, ktorí toho dokázateľne zažili viac ako on, že by to mali absolvovať tiež, lebo doteraz vraj nič neurobili pre vlasť. No, pán Pellegrini, hamujte, lebo ak chcete povedať, že touto rozcvičkou slúžite vlasti, tak ste smiešny. Rovnako ako keď práve on, ktorý by mal byť v týchto dňoch niekde inde, odkazuje Andrejovi Dankovi, aby sa staral o problémy tejto krajiny. Nemal by sa o ne starať viac práve on ako hlava štátu? Ja sa ho síce musím zastať voči avantúram predsedu SNS, ktorý zjavne nemá čo robiť, keď navrhol zníženie jeho platu o polovicu, čím odštartoval témy uhorkovej sezóny. Andrej Danko by si mal uvedomiť, kto ho v tejto partizánčine podporil (Igor Matovič) a rýchlo sa spamätať. Alebo riešiť to systematicky a znížiť platy všetkým ústavným činiteľom vrátane seba. Ale uchopiť tému platov ako formu osobnej pomsty je úbohé. No rovnako je úbohé, keď práve prezident republiky odkazuje podpredsedovi NR SR z dovolenky, že by mal viac pracovať. Takáto forma komunikácie je hanbou pre všetkých.

Nie, naozaj sa mi nepáči, keď hlavný veliteľ ozbrojených síl a hlava demokratického štátu pobehuje vo vojenskom oblečení so samopalom v ruke a nechá sa komandovať od poddôstojníka. Ak on nerozumie tomu alebo si tvrdohlavo nechce priznať, čo to znamená pre vnímanie štátu v zahraničí, keďže je jediný prezident na svete, ktorý sa správa takto nedôstojne, je to ešte smutnejšie. Nie my, ale on by sa mal ospravedlniť národu, že takto zneucťuje úrad hlavy štátu. Ale keďže prezident dokonca odmietol prijať zástupcov mierumilovných ľudí, ktorí mu chceli odovzdať petíciu proti zvyšovaniu zbrojenia (nesúhlasí s ním väčšina občanov a 70 % jeho voličov) a vysvetliť mu postoje týchto mierových aktivistov, niet sa čomu čudovať, že je takto mentálne nastavený.

Hlava štátu, ktorá spája, by mala dokázať oceniť nielen nasadenie životov pri obrane našej vlasti, ale aj tradičné hodnoty mieru a nenásilia formujúce našu spoločnosť. Prezident, ktorý velebí iba vojenské cnosti, nemôže pochopiť hodnoty tejto krajiny. Hlava štátu by nám mala dávať za príklad nielen veľkých vojvodcov, vojenských víťazov a generálov, ale aj a možno najmä tých, ktorí sa tejto mašinérii vzopreli.

Historici by mali prehodnotiť napríklad úlohu Michala Miloslava Hodžu v štúrovskom povstaní. Vinou ohováračskej kampane Jozefa Miloslava Hurbana je v týchto dejinách zapísaný ako zbabelec, ktorý ušiel z bojiska. V skutočnosti bol Hodža jedným z organizátorov povstania, ktoré však chápal primárne ako formu nátlaku na politické vyjednávanie. Keď videl, že pôvodná taktika sa zmenila na nezmyselné nepremyslené vraždenie, ako kňaz sa s tým nemohol stotožniť a odmietol sa na tom zúčastniť. Naďalej však ostal vo vedení Slovenskej národnej rady, rečnil, agitoval za slovenské národné požiadavky a sprostredkoval dôležité politické stretnutia. Bol prvým Slovákom presadzujúcim nenásilný spôsob boja.

Ešte dôraznejším bol lekár, národovec, tolstojovec a jeden z prvých slovenských disidentov Albert Škarvan. Ako lekár a presvedčený stúpenec Tolstého učenia o nenásilí odoprel službu v armáde a dostal sa za to do väzenia. Do svojich Zápiskov vojenského lekára si zaznamenal:

„Ak poznám nejaké osožné remeslo alebo umenie, nesmiem ho zapredávať na nemravné, škodlivé ciele, lebo by prestalo byť osožným. Lekár, ktorý chce byť humánny, nesmie slúžiť militarizmu. Je to taká očividná pravda, že sa služba vojenského lekára nezhoduje so službou človečenstvu, že by sa človek nazdal, že o tom ani netreba reči šíriť, avšak chápanie dobra a zla, pravdy a lži je dnes také poprekrúcané, že zriedka kto má v tom jasno, a treba mať veľmi bystré oči, aby sme pod plášťom humanity spoznali skrytých zbojníkov.“

Na inom mieste zasa prorocky píše: „Príde čas, a možno je už tu, keď ľudia húfne pochopia tie nednoduché veci, ktoré som aj ja pochopil, a budú sa hromadne zriekať vojenskej služby v mene svojho svedomia, v mene ľudskosti, ktorá nedovoľuje zabíjať seberovných. A ľudia nebudú chcieť byť nielen vojakmi, ale ani otrokmi v akejkoľvek podobe, lebo výhodnejšie je žiť v pokoji a láske, než uprostred bohatstva a rozkoše požierať iných a sami byť požieranými.“

A spomeňte si aj na odvážneho kňaza Jána Maliarika, ktorý z pódia Národného divadla v Prahe uprostred prvej svetovej vojny vyzval mocipánov, aby zastavili boje, za čo ho zavreli do blázinca… Za normálnu požiadavku mieru uprostred nenormálneho vojnového besnenia…

Nenechajme si vnútiť ideológiu, že štát je armáda, lebo toto bol v dejinách vždy počiatok pochodu do novej vojny. Vojny, do ktorej budú hnať vás, nie papalášov, ktorí sa vo vás starým trikom pokúšajú vyvolať zmysel pre údajné občianske povinnosti. Keby žil Jurko Sarvaš, pripomenul by vám svoj nesmrteľný film Štyridsaťštyri…

Eduard Chmelár FB

---

---