Eduard Chmelár: Európske pokrytectvo je už neudržateľné.

Eduard Chmelár: Európske pokrytectvo je už neudržateľné. Presne pred rokom predniesol odchádzajúci šéf európskej diplomacie Josep Borrell na Oxfordskej univerzite prejav, ktorý sa do našich médií vôbec nedostal, hoci ho považujem za najdôležitejší v jeho kariére. Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku v ňom priznal, že Európska únia má pokrytecké „dvojaké štandardy“ v otázkach medzinárodného práva, ukrajinského konfliktu, pôsobenia NATO, izraelského besnenia v Gaze, invázie do Iraku a zmeny klímy.

Eduard Chmelár: Európske pokrytectvo je už neudržateľné.

„Kamkoľvek idem, stretávam sa s obvineniami z dvojakého metra,“ posťažoval sa Borrell. „Svojim veľvyslancom som hovorieval, že európska diplomacia je umenie zvládať tento dvojaký meter.“ Ďalej pokračoval: „Medzinárodné právo by malo byť najlepšou ochranou pred normalizáciou zneužitia sily, ktorú vidíme na celom svete. Viem však, že ak chceme zjednotiť svet okolo týchto zásad, musíme dokázať, že my, Európania, ich rešpektujeme vždy a všade. Robíme to? No, nie v takej miere, v akej by sme mali. A to je problém.“

Borrel upozornil, že hoci Západ žije v bubline, svet nezabudol na vojnu v Iraku. „To, čo sa deje v Gaze, vykresľuje Európu spôsobom, ktorému mnohí ľudia jednoducho nerozumejú. Videli našu rýchlu angažovanosť a rozhodnosť pri podpore Ukrajiny a čudujú sa, ako teraz pristupujeme k tomu, čo sa deje v Palestíne. Keď sa zahraničné krajiny pozerajú na Európu, vidia, že hodnota civilných životov na Ukrajine nie je rovnaká ako v Gaze, kde sú desaťtisíce mŕtvych, väčšina ostatných je vysídlená, deti hladujú a humanitárna pomoc je blokovaná. A prevláda dojem, že nám je viac menej jedno, či sa pri tom porušujú rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, na rozdiel od prípadov, keď ich porušuje Rusko. Ak niečo na jednom mieste nazveme „vojnovým zločinom“, musíme to nazvať rovnakým menom, keď sa to stane kdekoľvek inde,“ naliehal najvyšší diplomat EÚ. „Jedna hrôza nemôže ospravedlniť druhú.“

Borrell sa rovnako zaoberal pokrytectvom Európskej únie v otázke zmeny klímy, keďže bohaté kapitalistické krajiny globálneho Severu sú zodpovedné za väčšinu historických emisií uhlíka, ale teraz prenášajú bremeno prechodu na zelenú energiu na globálny Juh, ktorý k tomu síce prispel najmenej, no už teraz trpí najhoršími dôsledkami globálneho otepľovania. „Musíme sa pozrieť na to, prečo svet voči nám cíti určitý odpor,“ nabádal šéf zahraničnej politiky EÚ. „Áno, je tu silný pocit rozhorčenia, pretože ľudia veria, že existujú rôzne stupne zodpovednosti,“ dodal. „My, Európania, sme od začiatku priemyselnej revolúcie vyprodukovali približne 25 % všetkých kumulatívnych globálnych emisií CO².

Subsaharská Afrika a Latinská Amerika prispeli každá iba 3 percentami k historickým emisiám uhlíka. Afričania a Juhoameričania nemajú takmer žiadnu zodpovednosť, no zdieľajú tie najvážnejšie a najškodlivejšie následky. Takže keď hovoríme o boji proti zmene klímy, musíme pochopiť ich názory a pocit, že ide o problém, ktorý niekto vytvoril, a iní za to nesú následky. Jedinou možnou odpoveďou je poskytnúť viac zdrojov na riešenie tohto problému. Zatiaľ sa tak nestalo,“ skonštatoval šéf európskej diplomacie a pripustil, že bohaté kolonizačné národy globálneho Severu nesplnili svoje sľuby poskytnúť finančné prostriedky a technológie na to, aby uľahčili bývalým kolonizovaným národom globálneho Juhu prechod z fosílnych palív na obnoviteľné zdroje.

Vo svojom prejave na Oxfordskej univerzite Borrell ďalej varoval, že „Amerika stratila svoj status hegemóna a medzinárodný poriadok vytvorený a ovládaný západnými mocnosťami po druhej svetovej vojne stráca pôdu pod nohami“. „Dnes je svet oveľa multipolárnejší,“ povedal a poukázal na nove veľmoci ako India, Brazília, Saudská Arábia, Južná Afrika a Turecko. „Tieto mocnosti sa stávajú dôležitými aktérmi“, pokračoval Borrell. „Či už sú v BRICS alebo nie, majú veľmi málo spoločných znakov, okrem túžby po získaní väčšieho postavenia a silnejšieho hlasu vo svete, ako aj väčších výhod pre svoj vlastný rozvoj.

Aby to dosiahli, maximalizujú svoju autonómiu, nie sú ochotní zaujímať sa o niekoho iného, ale prikláňajú sa k jednej alebo druhej strane v závislosti od okamihu a otázky,“ dodal. „Hlavným dôvodom úpadku hegemónie USA je však vzostup Číny na úroveň superveľmoci. To, čo Čína dosiahla za posledných 40 rokov, je v dejinách ľudstva jedinečné. Za posledných 30 rokov sa podiel Číny na svetovom HDP v parite kúpnej sily zvýšil zo 6 % na takmer 20 %, zatiaľ čo my, Európania, sme klesli z 21 % na 14 % a Spojené štáty z 20 % na 15 %. Toto je dramatická zmena globálnej ekonomiky.“

V šokujúco priamočiarej reči Borrell uznal: „Nová studená vojna Západu proti Číne a Rusku nie je bojom demokracie proti diktatúre, pretože na našej strane je veľa autoritatívnych režimov. Pritom prosperita Európy bola založená na ekonomickej spolupráci s Ruskom a Čínou, vrátane lacných energií z Ruska, prístupu na veľký čínsky trh alebo čínskych robotníkov s nízkymi platmi, ktorí urobili pre obmedzenie inflácie viac ako všetky centrálne banky dohromady.“

Je dôležité upozorniť, že Josep Borrell nie je žiadnou „holubicou“, Rusko považuje za najväčšiu existenčnú hrozbu pre Európu, vyzýval západné vlády, aby posielali na Ukrajinu ešte viac zbraní a jeho názory na väčšinu svetovej populácie sú často veľmi pohŕdavé až rasistické. V roku 2022 sa napríklad musel po celosvetovej vlne odporu ospravedlniť, keď vyhlásil, že svet potrebuje Európu ako maják a „krásnu záhradu“ v kontraste s „civilizáciou barbarskej džungle“ globálneho Juhu. Svoje názory však nezmenil.

Josep Borrell v Oxforde iba otvorene konštatoval názory, ktoré sú v elitných kruhoch všeobecne známe, zvyčajne však zostávajú nevyslovené. Otázkou ostáva, prečo tento politik dokázal byť úprimný až na konci svojej kariéry a prečo nová Európska komisia nijako nereflektuje jeho odhalenia a naďalej sa tvári, že všetko je v najlepšom poriadku. Podľa môjho názoru by sme však v prvom rade mali zmeniť ohnisko, na ktoré zaostrujeme svoju pozornosť. Väčším problémom ako zjavne chorá bruselská politika je to, prečo sa jej tak slepo podriaďujeme.

Svet sa zásadne až revolučne mení. To nevidia už len sfanatizovaní hlupáci čerpajúci informácie z červených denníčkov alebo zo Zomri. Malé štáty, ktoré sú v takomto destabilizovanom systéme najohrozenejšie, by sa za danej situácie nemali držať mocenských centier ako závažia, ale mali by začať hlbšie premýšľať o alternatívach svojej budúcnosti. Nemám rád znásilňovanie histórie na vytváranie paralel so súčasnosťou, ale dnešný deň výročia narodenia najväčšieho slovenského štátnika prvej polovice 20. storočia si to priam žiada: výnimočnosť Štefánika spočívala práve v tom, že si v atmosfére, keď ešte všetci opakovali ako mantru vernosť habsburskej monarchii, vedel predstaviť jej rozbitie, resp. úplne nové geopolitické usporiadanie strednej Európy. Odvážne hlásal niečo, za čo by mu doma hrozil nielen mediálny lynč ako v súčasnosti, ale priamo trest smrti.

Na Slovensku máme pocit, že sa vo všetkom musíme prispôsobovať. Dodatočné vyhlásenie kancelára Merza, ktorý s uznaním kvitoval oprávnené slovenské požiadavky vo veci dodávok ruského plynu (a dodajme, že ich zastavenie odmieta nielen Fico, ale všetky zamestnávateľské zväzy, takže opätovne kladiem otázku, v koho mene hovorí hlučná opozícia a skorumpované médiá), v plnej miere obnažuje cynické pravidlá hry na geopolitickej šachovnici. Ak v tejto hre nebudeme bojovať za vlastné záujmy, nemôžeme očakávať zhovievavosť mocných, pre ktorých je ustupovanie známkou slabosti, nie rozvážnosti. Naše komplexy zvýrazňuje neustále sebautvrdzovanie sa v tom, že sme malý štát. Ale my nie sme až taký malý štát. Z geopolitického hľadiska sme štát strednej veľkosti, ktorý je členom exkluzívnych a privilegovaných zoskupení – najsilnejších politických, ekonomických a vojenských štruktúr sveta. Nemáme dôvod sedieť učupení v kúte a utápať sa v sebaklame, že jediným dôvodom našej existencie je poslúžiť iným. Ako príklad nám môže poslúžiť Slovinsko.

Jadranská republika o polovicu menšia ako my dokázala prejaviť toľko hrdosti a samostatnosti, že ako prvá krajina EÚ zakázala vstup na svoje územie dvom členom izraelskej vlády pre podnecovanie ku genocíde. Oprávnene. Izraelský minister financií Bezalel Smotrič je extrémne pravicový politik, ktorý opakovane vyzýva na útoky proti Palestínčanom „bez najmenšieho zľutovania“. V máji tohto roku vyhlásil, že „Palestínčania by mali „pochopiť, že Gaza bude úplne zničená, že tam nemajú čo hľadať, že nemajú šancu získať svoj vlastný štát a musia si vybrať medzi troma možnosťami: životom v podriadenosti pod okupačnou vládou Izraela, emigráciou alebo smrťou“. V októbri 2021 arabským poslancom parlamentu povedal: “Ste tu omylom.

Je chybou, že Ben Gurion nedokončil prácu a nevyhodil vás už v roku 1948.“ Smotrič je otvorený rasista podporuje segregáciu arabských a židovských žien, vystupuje proti zmiešaným manželstvám, popiera palestínsku identitu, tvrdí, že „neexistuje žiadna palestínska kultúra a história, a neexistuje nič také ako palestínsky ľud“. Minulý rok vyzval na rozšírenie hraníc Izraela až do Damasku (hlavného mesta Sýrie). Smotrič odvolávajúc sa na ideológiu veľkého Izraela vyhlásil, že židovský štát sa bude rozširovať „kúsok po kúsku“, až zahrnie nielen všetky palestínske územia, ale aj Jordánsko, Libanon, Egypt, Sýriu, Irak a Saudskú Arábiu.

Druhý sankcionovaný politik, minister národnej bezpečnosti Itamar Ben Gvir, predstavuje to, čo známa izraelská sociologička Eva Illouzová označuje ako „židovský fašizmus“. Podnecoval násilné strety medzi židovskými osadníkmi a Palestínčanmi vo východnom Jeruzaleme a patrí k obdivovateľom izraelského teroristu Barucha Goldsteina, ktorý pri ranných modlitbách 25. februára 1994 zavraždil 29 moslimov a 150 ich zranil. Dňa 8. januára 2023 Ben Gvir nariadil izraelskej polícii odstrániť palestínske vlajky, ktoré sa vyvesovali na verejnosti, s odôvodnením, že tieto vlajky symbolizujú terorizmus. Mimochodom, navlas rovnako argumentuje ďalší extrémista, politológ Grigorij Mesežnikov.

Dodajme, že na Smotriča a Ben Gvira uvalili sankcie (zákaz cestovania a zmrazenie majetku) už 10. júna tohto roka vlády Veľkej Británie, Kanady, Austrálie, Nového Zélandu a Nórska. Oprávnene sa pýtame, čo robí Európska únia, ktorá je naďalej najväčším obchodným partnerom Izraela a najväčším dodávateľom zbraní izraelskému apartheidu. Čo je to za pokrytectvo, keď pre Palestínu máme len prázdne slová, ale pre Izrael smrtiace zbrane. Zvlášť, ak trestáme Rusko, ktoré vedie proti Ukrajine obmedzenú vojnu (žiadnu genocídu, ako už zvyčajne klame Mikuláš Dzurinda), ale strašný režim Benjamina Netanjahua financujeme, vyzbrojujeme a umlčiavame jeho kritikov.

Svetielko nádeje by mohlo dodať dnešné spoločné vyhlásenie ministrov zahraničných vecí 25 štátov požadujúce okamžité zastavenie vojny v Gaze. Okrem šéfov diplomacií Veľkej Británie, Austrálie, Nového Zélandu, Kanady, Japonska, Nórska, Švajčiarska a Islandu tam nájdeme aj podpisy 17 ministrov zahraničných vecí z krajín EÚ: Francúzska, Talianska, Španielska, Portugalska, Poľska, Rakúska, Belgicka, Luxemburska, Dánska, Estónska, Fínska, Írska, Litvy, Lotyšska, Holandska, Švédska a Slovinska. Opätovne a z nepochopiteľných dôvodov tu nenájdeme Slovensko, ktoré (teraz to už treba povedať nahlas) sa počas tejto vlády stalo otvorene proizraelským štátom, čím definitívne stratilo dlhoročnú komparatívnu výhodu krajiny, ktorá mala vyvážené vzťahy tak s Izraelom ako aj s Palestínou. Zakrývať si oči pred genocídou je hanebné a slogan „suverénnej zahraničnej politiky na všetky svetové strany“ sa stáva propagandistickou lžou.

Za takýchto okolností nemá veľký význam pýtať sa, prečo nie sme členmi Haagskej skupiny, čo je zoskupenie štátov, ktoré vzniklo 31. januára tohto roku a ktoré sa zaviazalo podporovať a rešpektovať rozhodnutia Medzinárodného súdneho dvora (ICJ) a Medzinárodného trestného súdu (ICC), a to najmä vo veci izraelsko-palestínskeho konfliktu.

Ale všimnime si, že na poslednom zasadnutí tejto skupiny v Bogote minulý týždeň kolumbijský ľavicový prezident Gustavo Petro oznámil svoj zámer ukončiť vzťahy s NATO. „Musíme opustiť NATO, niet inej cesty. Vzťahy s Európou sa už nedajú budovať s tými európskymi vládami, ktoré zrádzajú svojich vlastných ľudí. Kolumbia by sa nemala zúčastňovať na alianciách, ktorých armády zhadzujú bomby na deti,“ vyhlásil Petro. Je to vážne rozhodnutie, lebo Kolumbia je kľúčovým spojencom NATO v regióne, bola prvou latinskoamerickou krajinou, ktorá sa stala globálnym partnerom Severoatlantickej aliancie. V tomto pokryteckom svete je však hlas Kolumbie ďalším neklamným znamením, že dominancia Západu sa rozpadá a čoraz menej štátov je ochotných tolerovať jeho zločiny. Premýšľajte o tom.

Eduard Chmelár FB

---

---