koloniálna kapitulácia Európy pred Amerikou

Zdielajte....

Chmelár: Nie je to dohoda, ale koloniálna kapitulácia Európy pred Amerikou. Nie je to dohoda, ale koloniálna kapitulácia Európy pred Amerikou. Obchodná „dohoda“ medzi USA a EÚ je škandalózna. Nebyť podpredsedu parlamentu Tibora Gašpara, ktorý ju otvorene označil za vydieračskú, tak si myslím, že sa všetci relevantní predstavitelia slovenskej politickej scény na kompletku zbláznili. Ursula von der Leyenová utrpela (po koľkýkrát už?) totálny debakel. Už predtým zažila opakované fiasko v Pekingu, kde si vyslúžila za svoje absolútne nemiestne poučovanie Číny (ktoré miestami prerástlo až do vyhrážania sa) iba pohŕdanie a zahanbujúce privítanie na ponižujúco nízkom stupni, najmä ak to porovnáme s ceremoniálom, ktorý sa dostal slovenskému premiérovi Ficovi, ktorý bol prijatý na najvyššej úrovni. To však nebolo to najhoršie. Šéfka európskej diplomacie Kaja Kallasová bola podľa vlastných slov prekvapená „úprimnosťou čínskej strany“. Ale úprimnosť nie je nezdvorilosť. Najmä ak s obrovskou trpezlivosťou vysvetľujete svojmu európskemu partnerovi ako takému malému žiačikovi základy geopolitiky a súvislosti, ktorým paničky z Bruselu zjavne nerozumeli. V Škótsku však predsedníčka Európskej komisie ukázala, že nie je taká nízka latka, ktorú by nedokázala podliezť.

Chmelár: Nie je to dohoda, ale koloniálna kapitulácia Európy pred Amerikou.

Už samotný fakt, že najvyššia predstaviteľka Európskej únie musela vycestovať do Trumpovho golfového rezortu a čakať tam takmer celý deň na to, kým si nielen pán Bieleho domu, ale aj jeho syn, ostatní členovia rodiny a pozvaní hostia prejdú všetky jamky od prvej až po osemnástu, aby dokončili kolo, je neuveriteľne ponižujúci. A vo vzťahoch medzi spojencami neprijateľný. Donald Trump sa tak však správa voči partnerom z EÚ dlhodobo. Po summite NATO v Haagu sa chvastal, že (no, ako to len povedať slušne) európski lídri mu zobali z ruky. Ubytovali ho v kráľovskom zámku, skrátili zasadnutie o polovicu, aby sa nenudil, vymysleli mu zábavný program a šéf aliancie mu hovoril „ocko“. On ich snáď naučí aj aportovať, ale je to len a len ich vina, že si to nechajú.

Keď predseda vlády, predseda parlamentu a prezident republiky svorne blahoželajú Marošovi Šefčovičovi k dosiahnutému výsledku, na mieste je otázka, čo z tejto „dohody“ získala Európa. Keď si Veľká Británia vyjednala lepšie podmienky ako EÚ (pričom ešte v máji označovali európski lídri dosiahnutý výsledok Spojeného kráľovstva – 10-percentné clá – za zlú dohodu); keď nám Spojené štáty drasticky zvyšujú clá, ale my nielenže neprijmeme žiadne protiopatrenia, ale ešte sa aj zaviažeme, že nakúpime od USA fosílne palivá za 750 miliárd dolárov (bez ohľadu na ich cenu) a zbrane za 600 miliárd dolárov (bez ohľadu na to, či ich potrebujeme), ako by ste definovali takýto vzťah? Lebo takto sa predsa partneri nesprávajú a spojenci už tobôž nie. Takýto záver nie je výsledkom vyjednávania, ale takmer koloniálneho prispôsobenia sa. Inými slovami, takéto „dohody“ vnucovali európske koloniálne mocnosti v 19. storočí africkým kmeňom, ibaže tentoraz je tou obeťou agresívneho neokolonializmu samotná Európa, ktorá kapitulovala pred ultimatívnymi podmienkami Spojených štátov.

Výmenou za všetky ústupky, zníženie prosperity a doslova krádež európskeho bohatstva nedostane Európska únia NIČ. Vzdali sme sa spoľahlivých ruských energonosičov, len aby sme sa stali totálne závislými od cenovo oveľa drahšieho a environmentálne devastujúceho amerického skvapalneného plynu, a pritom (ako ukazuje príklad Japonska), ide iba o predbežnú politickú dohodu, ktorú si môže nevyspytateľný americký autokrat kedykoľvek rozmyslieť – napokon, vysoký predstaviteľ americkej administratívy už medzitým potvrdil, že Trump si ponecháva právomoc kedykoľvek v budúcnosti clá ešte viac zvýšiť. Na čo sú dobré takéto dohody? Načo sú dobré akékoľvek dohody s takýmto nespoľahlivým partnerom?

Rozumiem tomu, že za takýto výsledok zaloboval najmä automobilový priemysel, ktorému dohoda prinesie dočasnú úľavu. Ale to je krátkozraké uvažovanie. Jednak preto, že aj 15 % colná sadzba bude mať obrovský negatívny vplyv na exportne orientovaný priemysel takých krajín akou je aj Slovensko. A jednak nám doterajšia obchodná stratégia Trumpovho tímu ukazuje, že pred zavedením drakonických ciel vždy ustúpil. Pekingu sa vyhrážal 150-percentnou daňou a napokon sa dohodol na tretine. Ako sa správne prízvukuje, Trump je predovšetkým obchodník a pred stratou miliárd dolárov na Wall Street vždy uprednostní biznis bez ideológie.

Byť na mieste Ursuly von der Leyenovej, tak si po takomto opakovanom zlyhaní pobalím svojich päť slivák a ťahám kade ľahšie do zabudnutia. Už len za toto by mala byť odvolaná. Ale ak je politická realita iná, očakávam aspoň od našich predstaviteľov, že namiesto slaboduchej oslavy „dobrého výsledku“ (wtf?!?) a blahoželania Šefčovičovi sa pomocou tých, ktorých zamestnávajú ako poradcov, pokúsia vykresať akú-takú analýzu záverov, ktoré pre nás vyplývajú z takéhoto správania Európskej komisie. Výsledok stretnutia predsedníčky Európskej komisie s prezidentom USA by mal konečne vyvrátiť dlhotrvajúci mýtus, že EÚ svojou mocou a vplyvom údajne posilňuje vyjednávaciu silu členských štátov. Dlho sa nám vtĺkalo do hláv, že iba zrieknutím sa vlastnej suverenity a spojením do nadnárodného bloku budeme mať dostatočný kolektívny vplyv na to, aby sme sa mohli postaviť globálnym mocnostiam.

Bola to číra fikcia. V skutočnosti Európska únia naopak systematicky narúša schopnosť jednotlivých národov flexibilne reagovať na domáce a vonkajšie výzvy na základe vlastných ekonomických, ale aj politických priorít. Strnulá byrokratická štruktúra rozhodovania bloku spojená s chronickým nedostatkom demokratickej zodpovednosti tieto slabiny dosiaľ iba zhoršovala. Brusel nás pripravil o vlastnú priemyselnú politiku, obchodnú flexibilitu a energetickú nezávislosť potrebnú na obranu vlastných záujmov, čo v týchto časoch cítime čoraz intenzívnejšie. V bezpečnostnej oblasti priniesla EÚ postupnú podriadenosť Spojeným štátom. V dôsledku toho Európska únia namiesto toho, aby posilnila spoločnú Európu, priniesla iba bezprecedentnú stratu autonómie a vplyvu jednotlivých členských krajín. A tak sa celý blok EÚ dnes podobá presne tomu, čo mal prekonať: zväzku vazalských štátov neschopných vytýčiť vlastný kurz a redukovaných na úlohu ekonomického protektorátu USA.

To, čo ma na celej tejto (pokojne to tak nazvem) zrade Európy a jej obyvateľov rozhorčuje najviac, je postoj strán, ktoré sa aspoň formálne hlásia k sociálnej demokracii a ktoré pasívnym prijatím tejto neoliberálnej stratégie iba potvrdzujú môj dlhodobý postoj, že ľavica je politicky mŕtva. Namiesto toho, aby EÚ využila tento moment ako príležitosť na prehodnotenie svojej principiálne chybnej ekonomickej stratégie a zamerala sa na zvýšenie miezd a posilnenie vnútorného dopytu, zdvojnásobila svoje úsilie posilniť model, ktorý oslabil jej vlastnú hospodársku odolnosť. To znamená, vystavila európsku priemyselnú základňu záplave dovozu, urýchlila deindustrializáciu a prehĺbila jej závislosť od zahraničných trhov.

A tak ďalší mýtus, ktorý sa spájal s Európskou úniou najmä v časoch, keď nás do nej lákali, bolo tvrdenie, že nás ochráni od negatívnych dopadov neoliberálnej stratégie nadnárodných korporácií. V skutočnosti bola EÚ vždy ich nástrojom. No práve pod vedením súčasnej Európskej komisie sa začala uplatňovať extrémna neoliberálna politika. Hoci z Bieleho domu dnes fúka vietor nespútaného globálneho kapitalizmu, Trump by mal podstatne horší manévrovací priestor, keby nepodnecoval impulzy, ktoré boli v európskom establishmente dávno prítomné. Do nášho verejného diskurzu vôbec neprenikla informácia, že súčasná Európska komisia je vôbec prvou, ktorej legislatívny plán neobsahuje žiadne nové sociálne právne predpisy. To znamená, že záujmy zamestnancov boli bez akéhokoľvek protestu takzvaných ľavicových politikov alebo médií odsunuté na vedľajšiu koľaj. To, prirodzene, uľahčilo pretláčanie zvýšenia vojenských výdavkov ruka v ruke s prijímaním úsporných opatrení pre pracujúcich. Globálny index práv za rok 2025 (každoročná štúdia o porušovaní práv zamestnancov vo svete) prisúdil Európskej únii najhoršie skóre od začiatku meraní, ale Komisia túto alarmujúcu situáciu ignoruje. Naopak, von der Leyenová aktívne útočí na benefity zamestnancov a presadzuje dereguláciu sociálnych práv.

Trump zaútočil na európsky sociálny model dvoma spôsobmi: požiadavkou, aby európski spojenci drasticky zvýšili vojenské výdavky, urobili z nich rozpočtovú prioritu, a tým znížili sociálne zabezpečenie; a zneužívaním ciel na vyvíjanie tlaku, aby EÚ zrušila predpisy zabezpečujúce normy a štandardy pracovného práva. Európska únia svoje sociálne výdobytky nielenže nebránila, ale Trumpovi vyšla ešte aj v ústrety. Slovami Emmanuela Macrona: „Musíme čo najskôr a v čo najväčšom rozsahu zosynchronizovať našu reguláciu s USA.“ Ak sa Európska únia tak ľahko vzdala, nebolo to preto, že inú možnosť nemala – ako zavádza Ursula von der Leyenová alebo Maroš Šefčovič. Bolo to tak preto, lebo tlak zo strany USA iba zrýchlil alebo poskytol zámienku pre uplatnenie trendov, ktoré v samotnej EÚ už existovali. Preto nastala taká dojemná symbióza medzi neoliberálnymi a krajne pravicovými silami, ktoré dnes zhodne tvrdia, že „štát by mal prestať obťažovať tých, ktorí podnikajú“.

Spomeňte si na to, ako začiatkom tohto roka v rámci príprav na summit Severoatlantickej aliancie generálny tajomník NATO Mark Rutte otvorene hovoril o tom, že zvýšenie vojenských výdavkov bude znamenať aj zníženie sociálnych výdavkov. Vo februári 2024 – dávno pred nástupom Donalda Trumpa k moci – dánska premiérka Mette Frederiksenová verejne vyhlásila, že „Európa by mala obmedziť výdavky na sociálne zabezpečenie, aby odradila agresívnejšie Rusko“ a už v lete 2022 francúzsky prezident Emmanuel Macron oznámil: „Vstupujeme do vojnovej ekonomiky.“ Všetky fiškálne pravidlá, ktoré nútili Európanov k úsporným opatreniam počas rokov finančnej krízy, sa zrazu uvoľnili výlučne v mene investícií do obrany. A za tieto zvýšené clá, za tento „dobrý výsledok“ a za to, ako „Šefčovič zabral“, zaplatíte vy všetci, občania, spotrebitelia, pracujúci, v podobe výrazného zvýšenia cien a masívneho prepúšťania. Fakt treba „zablahoželať“…

V takomto prostredí by som očakával, že lídri hlásiaci sa k ľavici (ktorých v súčasnej EÚ nie je veľa) budú namiesto absurdného výskania nad potupnou dohodou požadovať silnejší sociálny dialóg na úrovni EÚ, rešpektovanie hlasov zamestnancov, posilnenie vnútorného dopytu v EÚ zvyšovaním miezd a najmä pozastavenie ekonomického riadenia EÚ, aby sa členským štátom umožnilo prijímať vlastnú hospodársku politiku na ochranu svojich kľúčových priemyselných a výrobných kapacít. Ak budú ignorovať tieto požiadavky a výhrady obyčajných ľudí práce, ďalší vývoj ich zomelie. Súhlasím totiž s publicistom Ivanom Hoffmanom, že súčasná EÚ je ideologicky bezradný kolos, ktorý funguje len zo zotrvačnosti a generuje zisky pre akcionárov nadnárodných korporácií. Je čas pochopiť, čo sa naozaj deje a čo sa stane. Tento typ čoraz ťažkopádnejšieho obchodného projektu, ktorý chcel byť mierovým projektom, no napokon sa preklopil do vojnového projektu, totiž nemá veľké šance na udržanie. A pre moralistov, ktorých to pohoršuje, mám jediný odkaz: ak vás nevyrušuje, že malá neoliberálna strana v rakúskej vláde otvára diskusiu o ukončení neutrality Rakúska (o ktorej panoval v tejto alpskej republike doteraz konsenzus), potom nemáte právo spochybňovať úvahy, že geopolitický model na pilieroch NATO a EÚ sa neudrží. Dôležité je neuzatvárať diskusiu, lebo žijeme v neistých časoch a len hlupák sa nepripraví na možné alternatívy.

Eduard Chmelár FB

Dovoľujeme si Vás osloviť s prosbou o pomoc. Náš obsah nezamykáme. Boj s liberálnou chobotnicou o právny štát po voľbách 2023 nekončí, práve naopak. Každý finančný príspevok sa ráta a pomáha nám pokračovať v našej práci. Ďakujeme. ➡️Chcem Prispieť na chod stránky JNS⬅️

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈