Zelenský už expiroval a treba ho vymeniť, len sa ešte nezistilo ako

Aktuálne sa dejú na Ukrajine veci, ktoré sa dali predpokladať. Súvislosť tých „spontánnych” protestov proti korupcii a presakovaním chýrov o prípravách na Zelenského odstrel (myslené obrazne) je čisto náhodná. Zelenský už expiroval a treba ho vymeniť, len sa ešte nezistilo, ako to urobiť, aby mohol byť nový kandidát na prevzatie moci „zlegalizovaný.”

Zelenský už expiroval a treba ho vymeniť, len sa ešte nezistilo, ako to urobiť

„Moc má tendenciu korumpovať a absolútna moc korumpuje absolútne.“ Lord Acton, anglicy historik (1834 – 1902)

Radili sa o tom Briti, Američania a Zalužný na tajnom výlete v Alpách. Aspoň podľa tej druhej strany propagandistického frontu, kde som našla tú informáciu. Natrafila som tam popri tom aj na článok o jednom zaujímavom prípade z čias konca Brežnevovej vlády, keď v ZSSR popravili poslednú ženu, a to za sprenevery a korupciu. Korupcia je častá téma, keď sa spomína Ukrajina alebo Rusko. Keby tam ešte mali trest smrti, viacerí by za zašantročenie peňazí určených napríklad na obranu na oboch stranách skončili s guľkou ako za sovietskej éry.

Príbeh tej popravenej z konca sovietskej éry si však nechám na budúci článok.

Kleptokracia v štátoch bývalého „socialistického” bloku, a osobitne v nástupníckych štátoch po ZSSR, dostala po páde “komunizmu” príležitosť, aká sa tak skoro nezopakuje! Zločiny proti majetku a korupcia neboli a nie sú zriedkavým javom ani na tom vyspelom, demokratickom Západe, ako to na mnohých príkladoch z histórie USA ukazuje Pitirim A. Sorokin a Walter A. Lunden v empirickej štúdii morálneho správania a mentality vládcov a vlád „Moc a morálka.”

Podľa rusko-amerického sociológa Pitirima Sorokina (*1889), pochádzajúceho po matke z ugrofínskeho kmeňa Komi, politickou orientáciou socialistu (esera), revolúcia nevyústila do sociálneho vyrovnania, ale do nastolenia „štátneho kapitalizmu“, „vlastníckej anarchie“, zavedenia systému štátneho otroctva. Dospel okrem iného k záveru, s ktorým súhlasím, a to, že: „Najreakčnejšími epochami v dejinách ktoréhokoľvek národa sú epochy revolúcií a najväčšími reakcionármi sú hlavní diktátorskí revolucionári.“

Človek si ani neuvedomí, ako ho ovplyvnia myšlienky iných ľudí, aj keď si zrejme zároveň priebežne vyberáme tie, ktoré korešpondujú s tým, ako sme sa už naučili – ako nás to naučili dovtedajšie vplyvy – vnímať svet.

Pred x-rokmi som čítala Sorokinovu „Krízu nášho veku“ a s mnohými jeho názormi som sa stotožnila, hoci neboli 30. roky 20. storočia, ale žili sme v tzv. reálnom socializme. Už v tej prvej polovici 20. storočia Sorokin videl, že materiálny pokrok, vedecká racionalita a nové technológie, ktoré svetu priniesli dovtedy nevídaný rozvoj, sprevádza morálny úpadok, kultúrne vyprázdnenie a prehĺbenie sociálnych rozdielov, že ľudia sa orientujú na to, čo je okamžite použiteľné a ekonomicky výhodné, duchovné a etické princípy ich nezaujímajú. To podľa neho vedie k strate zmyslu bytia, a preto by tento stav nemal byť dlhodobo udržateľný.

Po našej „Nežnej” sa príznaky tohto duchovného a morálneho úpadku nestratili, len sa spoločenská kríza prehĺbila a výsledkom je, že ľudia pociťujú nostalgiu za tým tzv. „socializmom” a jeho „istotami” a k psychoterapeutom už nechodia iba sami so sebou, ale, podľa vzoru toho vyspelého liberálne demokratického sveta, aj so svojimi naondulovanými psíkmi a mačkami.

Podľa Sorokinovej a Lundenovej štúdie o moci a morálke sa k moci dostávajú tí, čo sú celkovo intelektuálne talentovanejší a mentálne vyšinutejší ako ovládaní a je medzi nimi viac dominantných, agresívnych, vysoko sebeckých, odvážnych dobrodruhov, necitlivých k iným ľudským bytostiam, pokrytcov, klamárov a cynických manipulátorov, než medzi bežnými obyvateľmi, ktorých ovládajú. Ich morálka a myslenie sú poznačené väčšou mentálnou a morálnou schizofréniou ako morálka a mentalita členov ovládanej populácie.

Čím neobmedzenejšiu moc majú vládcovia, politickí vodcovia a vysoko postavení manažéri organizácií nad ovládanými, tým bývajú tieto vládnuce skupiny skorumpovanejšie a zločinnejšie. Naopak, s postupným obmedzovaním moci vládcov a výkonných orgánov má kriminalita vládcov a výkonných orgánov tendenciu klesať kvalitatívne (stane sa menej závažnou a vražednou) a kvantitatívne (znížením miery trestnej činnosti). 

Niektoré činnosti, ktoré sú súčasťou vládnutia môžu vládcov morálne zušľachťovať, iné stimulovať ich demoralizáciu a kriminalitu.

Morálne zušľachťujúce činností, ako napríklad: ochrana života, bezpečnosti, slobody a iných práv občanov, obrana krajiny pred zahraničnými nepriateľmi a nevinných pred útokmi agresorov, sociálna práca, zlepšovanie ekonomických a kultúrnych podmienok ľudí a množstvo ďalších spoločensky prospešných funkcií vykonávaných mocou má tendenciu rozvíjať morálnu integritu vládcov, ich kladné morálne vlastnosti. Aj u bezcitných a zlých vládcov sa preto nájdu morálne cnosti, osvojené popri vykonávaní ich altruistických činností, ktoré sú súčasťou ich vedúcej funkcie, hoci ide iba o obmedzenú časť ich mentality a správania a za ňou sú nemorálni až zločinní.

Medzi kriminalizačné a demoralizačné aktivity vládcov patria ich násilné, deštruktívne a vražedné aktivity, napr. plánovanie, príprava a vedenie vojny, pričom žiadna vojnová aktivita sa nedá viesť bez toho, aby sa neporušili všetky morálne imperatívy.

K činnostiam, ktoré vládcov demoralizujú patria napr. tiež také aktivity, ako sú odsudzovanie a popravy „zločincov“, vyhladzovania nebezpečných „podvratníkov“, eliminácie možných konkurentov, potláčania nepokojov, vzbúr a povstaní, a na tejto vražednej aktivite sa podieľajú všetky zložky vlády – zákonodarná moc, výkonná i súdna. Táto vražedná činnosť tvorí veľkú časť činnosti prakticky všetkých vládcov mocných donucovacích organizácií.

Aj diplomatické činnosti, ktoré vykonávajú vládcovia slúžia aj sebeckým záujmom a ich súčasťou je aj používanie nečestných techník ovplyvňovania prostredníctvom organizovaného špionáže, klamstiev, falošných sľubov, hrozieb a úplatkov, cynických intrig…

Ďalšou kriminalizujúcou zložkou vládnutia je neustále vystavenie človeka vo vládnej funkcii protichodným podnetom, tlakom z opačných smerov, čo spôsobuje nekonzistentosť úsudku a konania vládcu, neurotizuje ho. Okrem toho mnohé vplyvné a bohaté strany buď tlačia na vládcov podplácaním, ponúkaním ekonomických a iných výhod, lichotením, uspokojovaním ich túžob, chúťok, ambícií a rozmarov, alebo ich zastrašujú vyhrážaním smrťou, zvrhnutím. Vystavený tomuto druhu tlaku je náchylný podľahnúť niektorým pokušeniam a nakoniec jeho správanie ovplyvnia neetické a nezákonné motívy. To spôsobuje morálne a mentálne narušenie vládcov.

Kriminalizujúcou zložkou vládnucej činnosti je obrovská moc, ktorú majú vládcovia rozsiahlych organizácií nad miliónmi ovládanej populácie – opojenie mocou je charakteristické pre veľkú časť najvyšších vládcov politických impérií. Pred dosiahnutím najvyššej moci boli mnohí z týchto vládcov (najmä revoluční vodcovia) normálni; neskôr sa z nich stali abnormálne ľudské beštie. Väčšina mocných politických šéfov sa považuje za nadľudskú alebo nadradenú elitu, ktorej želania a rozhodnutia sú zákonom. Vnímajú sa ako oslobodení od obmedzení právnych záväzkov a morálnych imperatívov. Absolútna moc korumpuje absolútne. Absolútni vládcovia majú tendenciu považovať svojich poddaných len za kanónové mäso, voličské stádo, spotrebný materiál na manipuláciu a realizáciu svojich cieľov.

Popri týchto faktoroch ovplyvňuje to, aká osobnosť je typická pre vládcov, aj ich sociálny výber. Neambiciózny typ človeka je medzi vládcami menej častý ako typ túžiaci po moci. Jednotlivci s vysokou morálnou citlivosťou, súcitom, čestnosťou a altruizmom majú oveľa menšiu šancu vyšplhať sa na vysoké priečky vládneho rebríčka ako tí, ktorí sú bezcitní, necitliví, agresívni, sebeckí, pokryteckí, nečestní a cynickí manipulátori.

Súcitný humanista sa nestane dobyvateľom, čestný človek, ktorý nebude sľubovať, čo nemôže splniť, má malú šancu byť zvolený na vysokú politickú pozíciu; ohľaduplný podnikateľ v bezohľadnom konkurenčnom svete podnikania nevybuduje mocné impérium…

Všetky formy vlády, ktoré vládnu prevažne donucovacími prostriedkami, charakterizuje morálna a mentálna schizofrénia, morálny a mentálny dualizmus vládcov. Dve protichodné činnosti, z ktorých pozostáva vládnutie, používanie nečestných prostriedkov na dosiahnutie humanitárnych cieľov alebo používanie vznešených činov na maskovanie svojich nižších úmyslov v charaktere vládcu vytvárajú konflikt, posilnený faktormi sociálneho výberu a z vládcu sa stáva rozdvojenú osobnosť, akýsi Dr. Jekyll a pán Hyde. V miernejšej forme sa táto morálna schizofrénia prejavuje aj u vysokých hodností demokratických vládnych predstaviteľov.

Medzi vládcami je vyššie percento géniov, ako aj slaboduchých a šialených. Protichodné situácie vo vládnucich činnostiach majú tendenciu buď rozvíjať vnútorné konflikty a vytvárať z nich extrémne mentálne, morálne a sociálne typy, alebo ich meniť na zmätených, váhavých a protirečivých jednotlivcov. Tí napr. vyhlasujú, že im ide o mier, avšak svojimi činmi tento cieľ vyvracajú, nebmedzene zbroja, vedú studené vojny a pripravujú sa tak na vojnovú apokalypsu. Medzi prejavmi a činmi vládcov možno teda postrehnúť schizofrenický dualizmus; napr. mnohé činy vládnucich propagandistov diktatúry proletariátu, demokracie, slobody, bratstva atď. sú antiproletárske, antidemokratické, tyranské.

Morálna a mentálna dualita vládnucich operácií a vlád nemusí nevyhnutne znamenať, že nebezpečné a zlé vlastnosti sú rovnako silné u každého vládnuceho jednotlivca, alebo že sú rozdelené v rovnakom pomere medzi všetky vlády a vládcov.

Štát je zo všetkých veľkých spoločenských organizácií spravidla najcynickejším mocenským aparátom. Vládnuca skupina je najvražednejšou skupinou takmer všetkých krajín alebo národov. Najzločinnejšími skupinami v celkovej populácii väčšiny národov alebo štátov sú mocné autokratické vládnuce skupiny. Obmedzením autokratickej alebo absolútnej moci vládcov má tendenciu klesať závažnosť a miera ich kriminality. Vraždy a iné krvavé zločiny proti príbuzným, priateľom a iným osobám majú vo všeobecnosti tendenciu byť čoraz viac nahrádzané zločinmi proti majetku a menej závažnými zločinmi proti osobe.

Mimoriadne vysoká je aj frekvencia úmrtí násilím medzi vládcami štátov. V boji o moc vládcovia vraždia konkurentov a tých, ktorí im bránia v dosiahnutí ich cieľov. Aj miera menej závažných trestných činov proti osobe, majetku a dobrým mravom je oveľa vyššia ako miera podielu ovládaných na nich. Keď sa vládcovia dopúšťajú trestných činov proti majetku, páchajú tieto trestné činy vo veľkom rozsahu, zmocňujú sa rozsiahlych regionálnych území a pod falošnou zámienkou vyvlastňujú a privlastňujú si veľké majetky a zdroje bohatstva svojich protivníkov alebo občanov.

Kriminalita vládnucich skupín v demokraciách kvalitatívne aj kvantitatívne klesá a rozdiel medzi mierou kriminality vládnucich a ovládaných sa stáva menším ako je tento rozdiel vo veľkých autokratických ríšach a národoch, ale aj napriek tomuto morálnemu zlepšeniu vládnucich skupín, ich celková kriminalita stále zostáva vyššia ako kriminalita ovládaného obyvateľstva. V systéme centralizovanej, autokratickej mocenskej štruktúry sa trestné činy zvyčajne zhlukujú okolo najvyšších miest moci. V demokratických a obmedzených mocenských štruktúrach bez centralizovaného typu vlády má kriminalita tendenciu rozptyľovať sa medzi niekoľko vrstiev vlád a medzi mocnými ekonomickými a politickými skupinami, formálne mimo vlády. Tieto skupiny sú však v skutočnosti neformálnymi a neoficiálnymi partnermi oficiálnej vlády a sú často vplyvnejšie ako oficiálne vládnuce skupiny.

***

Počas písania tohto blogu počúvam záznam zo stredajšieho vysielania Casus belli. Zaujímavo znie ten súzvuk medzi Sorokinovými a Ludenovými závermi o mentalite vládcov z čias vrcholiacej Studenej vojny, a úvahami pozorovateľov dnešných zločinných aktivít mocných.

***

Sorokin v dobe, keď stál svet na prahu novej svetovej vojny, v roku v roku 1961, napísal prezidentovi Johnovi F. Kennedymu a pokúsil sa ho vyzvať, aby sa vojnová konfrontácia medzi USA a Ruskom nahradila skutočnými priateľskými vzťahmi. Odvolal sa pritom na svoju sociologickú prácu „Vzájomná konvergencia Spojených štátov a ZSSR k zmiešanému sociokultúrnemu typu.“

Podobne ako Solženicyn v dekadentnom, relativistickom, materialisticky liberálnom Západe nevidel pre ľudstvo dobrú perspektívu…

---

---