Summit na Aljaške neukončí vojnu na Ukrajine.

Summit na Aljaške neukončí vojnu na Ukrajine. Moja pondelková skepsa týkajúca sa možností nachádzajúcej vrcholnej schôdzky prezidentov Ruskej federácie a USA – TU sa zmenila na presvedčenie, že k zásadnému pokroku (za ktoré považujem ukončenie zabíjania na Ukrajine) nedôjde a nemôže dôjsť. Možno by na to prišli aj menej bystrí politici, analytici a komentátori, keby sa prestali ohadzovať primitívne zjednodušujúcimi nadávkami na proruských trollov a proamerických agentov a keby sa venovali podstate veci a našim bytostným záujmom. Ale to nie je možné, keď sú v tejto otázke nevzdelaní a majú jednostranný pohľad, keď nám tu jedna gynekologička na čele Európskej komisie doviedla Európu presne tam, na čo sa sústreďuje jej pôvodná profesia, keď tu zaviedli cenzúru a vypli iné ako západné pohľady na vec, aby sme si konečne uvedomili, že svet je dnes niekde úplne inde ako je ilúzia, v ktorej žije jedna desatina obyvateľov planéty.

Eduard Chmelár: Summit na Aljaške neukončí vojnu na Ukrajine.

Všetkých, ktorí sa touto témou zaoberajú čo i len okrajovo a ktorí sa k nej vyjadrujú, žiadam naozaj v tom najlepšom úmysle, aby si najprv prečítali, čo sa stalo v Kyjeve v roku 2014, ideálne aj predtým. Dnes na to existuje veľa dobrých kníh, napísaných konzervatívnymi i liberálnymi autormi, máte skutočne veľký výber. Len študujte a vzdelávajte sa, ochránite tým verejný priestor pred inváziou idiotov, ktorí majú plné ústa prázdnych rečí a neuveriteľných hlúpostí o niečom, čomu vôbec, ale že vôbec nerozumejú.

A poďme hneď skraja (tentoraz nielen symbolicky, ale aj doslovne, lebo Ivan Korčok ma svojimi vyjadreniami čoraz viac presviedča o tom, že jeho znalosti medzinárodnej politiky sú len predstierané, povrchné, a teda okrajové). Pán Korčok dnes napísal, že „naším cieľom je dosiahnuť, aby Donald Trump presadzoval aj naše záujmy“. Ale to je zásadná chyba pohľadu nielen jeho samotného, ale aj tých európskych lídrov, ktorí nemali ani len toľko dôvtipu, aby sa vyhli sebaoznačeniu historicky zdiskreditovaným pojmom „koalícia ochotných“. Prosíkanie, aby nás Trump viedol a vzal do úvahy naše názory, sú priam učebnicovým potvrdením obvinenia, že Európa sa správa vo vzťahu k Spojeným štátom ako vazal. Títo smiešni ľudia, ktorí svoje komplexy menejcennosti riešia tým, že sa označujú autoritatívnym pojmom „lídri“ (ktorý nie náhodou zodpovedá výrazu führer alebo vodca), v skutočnosti nikoho nereprezentujú. Väčšina týchto lídrov totiž nemá podporu u vlastných obyvateľov, dokonca ani nemecký kancelár Friedrich Merz, ktorý je vo funkcii len niekoľko mesiacov, no dôveruje mu len 32 % Nemcov.

Napriek tomu velikášsky hovoria „za Európu“, hoci ignorujú, čo chcú jej občania. Už len ten prístup – snažiť sa urobiť z Trumpa svojho hovorcu – je šialený. Donald Trump je zaviazaný napĺňať záujmy Spojených štátov, nie Európskej únie. Musím to zopakovať, aby si to konečne uvedomil aj posledný pripečený Európan: tri roky sme si zakazovali hovoriť s Putinom, našou jedinou odpoveďou bolo bojovať do posledného Ukrajinca a donekonečna zvyšovať balíky protiruských sankcií.

Keď sa zmenili mocenské pomery v USA a Donald Trump celkom v súlade so zdravým rozumom povedal, že to nefunguje, čo urobila Európa? Navrhla pokračovať v tom istom, čo roky zlyhávalo. Ktorý manažér so zdravým rozumom by toto robil? No a keď Donald Trump správne vyhodnotil, že je to hlúposť a rozhodol sa konať, európski lídri začali hystericky jačať, že za tým stolom musia sedieť aj oni! A čo by tam robili, keď neprišli so žiadnym vlastným nápadom, keď mierové riešenia fakticky sabotujú a keď prosia o pokračovanie toho, čo Európu politicky oslabuje a ekonomicky ruinuje?

Maďarský premiér Viktor Orbán to definoval úplne presne: naším najvyšším záujmom v tejto veci by malo byť iniciovať summit Európska únia – Ruská federácia, na čom sme nemali nikdy odvahu. Teda nie schovávať sa za sukňu Ameriky, ale rokovať s Rusmi priamo. Ale o akých „spoločných záujmoch“ so Zelenského juntou hovoríme, keď Ukrajina v noci na dnes vykonala dronový úder proti významnej distribučnej stanici ropovodu Družba, ktorý dodáva ropu aj Slovensku, a teda zohráva kľúčovú úlohu v našej energetickej bezpečnosti? Pripomínam, že Slovensko a Maďarsko sú dnes najväčšími dodávateľmi elektrickej energie pre Ukrajinu, bez ktorej by sa jej energetická bezpečnosť stala (diplomaticky povedané) dosť nestabilnou. Čo je to za prístup ohrozovať bezpečnosť dodávok energie svojich spojencov a útočiť na dodávky energií Maďarska a Slovenska vo vojne, s ktorou nemáme nič spoločné? Ako máme reagovať na takúto sabotáž? Zastaviť dodávky energií na Ukrajinu?

Takéto incidenty iba potvrdzujú, že Ukrajina ako suverénny štát neexistuje. Napĺňa totiž cudzie záujmy. Nezávislosť sa prejavuje schopnosťou vybrať si politickú cestu, ktorá vyhovuje záujmom danej krajiny. Sami si odpovedzte na otázku, ktoré štáty sú dnes schopné mať suverénnu zahraničnú politiku. Vzdor premiéra Fica je obdivuhodný, ale ani on si to nemôže v plnej miere dovoliť. Suverenitu dnes umožňujú skôr podmienky v zoskupení BRICS, no nie v štátoch EÚ. Európska únia bola vybudovaná ako prívesok finančnej politiky Washingtonu, ktorý jej nedovolí sledovať vlastné záujmy v zahraničnej a ekonomickej politike. Bitka o to, kto bude najviac tlačiť proti Rusku za americké záujmy je dnes najlepším príkladom vzdania sa výkonu suverénneho štátu.

Ale späť k piatkovému summitu na Aljaške. Donekonečna sa opakuje úplne vyfabrikovaná obava, aby to vraj nebol „ďalší Mníchov“. Tieto insitné historické paralely sú až nudné. Mníchovská zrada spočívala v tom, že Londýn a Paríž (opakujem – Veľká Británia a Francúzsko, nie hitlerovské Nemecko, ako si väčšina laikov myslí) iniciovali konferenciu o odstúpení časti územia Česko-slovenskej republiky Tretej ríši, na ktorú nás vôbec neprizvali, na ktorej o nás bez nás rozhodli a výsledky ktorej nám len oznámili. V tom je ten kľúčový rozdiel: Nikdy, opakujem NIKDY sa neuvažovalo, že Ukrajinu neprizvú k rokovaniu o mierovej dohode. Tá sa predsa uzavrieť bez nej nedá, to by bolo absurdné.

To, že tomuto prípadnému záveru predchádza stretnutie ruského a amerického prezidenta, je úplne prirodzené. Tak, ako to uznalo aj súčasné vedenie Spojených štátov, konflikt na Ukrajine je zástupnou vojnou medzi USA a Ruskom. Brusel, Berlín ani Kyjev nemôžu žiadať Washington, aby im robil sprostredkovateľa, lebo USA nie sú arbitrom, ale zúčastnenou stranou konfliktu, ktorý pomáhali vyvolať s cieľom oslabiť Rusko. Putin a Trump si majú čo povedať aj medzi štyrmi očami. Napokon, predpokladám, že možno ešte viac času ako ukrajinskému konfliktu budú venovať celému radu ďalších bilaterálnych otázok, týkajúcich sa napríklad kontroly zbrojenia, ale aj multilaterálnych otázok, týkajúcich sa novej bezpečnostnej architektúry. Jačať, že je to nový Mníchov, je rovnako primitívne ako obviňovať Reagana a Gorbačova, že o skončení studenej vojny rozhodli o nás bez nás. Opakujem, Merz, Macron, Tusk a zvlášť Zelenskyj by tam v tejto fáze iba prekážali.

To, že hranice v Európe sa nesmú posúvať násilím, ako sa dnes zhodli európski lídri, je chvályhodné – na to však mali myslieť vtedy, keď v príkrom rozpore s medzinárodným právom ulúpili Srbsku Kosovo a vytvorili tak precedens, na ktorý sa v konečnej dohode o novom európskom bezpečnostnom systéme bude prihliadať. V čase, keď už aj starosta Kličko pripúšťa územné straty ako cenu za mier a udržanie nezávislosti, je Zelenského neústupčivosť základnou prekážkou pre uzavretie mierovej dohody. Lebo povedzme si to otvorene: na rozdiel od Kosovčanov sa obyvatelia Krymu vyjadrili za odtrhnutie od Ukrajiny veľmi jasne niekoľkokrát. Ich neprinútite vrátiť sa a keby to skončilo na medzinárodnom súde, musí sa to uzavrieť rovnako ako v prípade Kosova. Preto Zelenskyj dnes neprišiel do Berlína preto, aby sa dohodol na nejakých „spoločných európskych záujmoch“ mierovej zmluvy. On tam prišiel preto, aby svojich spojencov presvedčil, aby dohodu s Ruskom odmietli.

Z týchto dôvodov od piatkového summitu nemožno očakávať, že ukončí vojnu na Ukrajine. Tak rád by som sa mýlil v tejto veci, ale realita nepustí. Dôvodov (okrem tých, ktoré som už spomenul) je niekoľko. Zelenskyj a jeho európski spojenci sú proti akýmkoľvek územným stratám. To je, žiaľ, už v tejto fáze nemožné, to bolo možné na jar 2022, keď boli Rusi na vyjednávaniach v Istanbule ochotní stiahnuť sa z ukrajinského územia výmenou za neutralitu Ukrajiny, čo Západ odmietol. Preto dnes Friedrich Merz na tlačovej konferencii vyslovene klamal, keď povedal, že Európa bola vždy za dohodu. Samotný Zelenskyj vlastne uprednostňuje stratu územia bojom, než vzdaním sa bez boja. Nie je to však otázka jeho hrdosti alebo náhleho zmyslu pre literu ústavy, ktorú doteraz toľkokrát pošliapal, je to otázka jeho politického prežitia.

Ak západní spojenci nie sú ochotní vzdať sa chiméry členstva Ukrajiny v NATO a Zelenskyj blúzni, že ukrajinské územie vymení len za vstupenku do Severoatlantickej aliancie, tak sa ich realita ani len nedotkla. Keď Viktor Orbán tvrdí, že Rusko už vojnu fakticky vyhralo, má na mysli predovšetkým toto: Moskva za žiadnych okolností nedovolí, aby sa Ukrajina začlenila do NATO. Je to pre ňu zásadná strategická otázka bezpečnosti. Dadaistickí geopolitici karpatského typu, ktorí sa vytešujú, že vstupom Švédska a Fínska zasadili Rusku zdrvujúci úder, nechápu veľa vecí, najviac však to, že význam členstva týchto krajín pre zatlačovanie Ruskej federácie výrazne znižuje kaliningradská enkláva, ale Ukrajina je niečo iné, v tomto bode Moskva nikdy neustúpi a Američania to vedia (ako vyplýva z depeší Wikileaks) minimálne od roku 2008. ´

Rovnako hlúpa je predstava marginálnej 5-percentnej rakúskej vládnej strany (ktorú svetové médiá demagogicky predávali ako postoj Rakúska), že táto alpská republika by sa mohla stať členom NATO. Nielen preto, lebo Rakúsko sa na rozdiel od Švédska nerozhodlo pre neutralitu suverénne. Tento štatút mu bol vnútený a nadiktovaný víťaznými mocnosťami druhej svetovej vojny v roku 1955 ako podmienka obnovenia rakúskej štátnosti. Skúsení politici a diplomati vo Viedni veľmi dobre vedia, že svojvoľné opustenie tejto cesty by podľa medzinárodného práva mohlo vyvolať intervenciu Ruska. Ale prečo by to vlastne Rakúšania robili? Historická skúsenosť ich predsa naučila, že neutralita im nepriniesla problémy, ale stabilitu a prosperitu.

Aj z týchto dôvodov je stratégia, ktorú ponúka Západu nezodpovedný a nevyspytateľný komik z Kyjeva, mimoriadne nebezpečná až šialená. Ak jej západné elity podľahnú, budú sa snažiť riešiť problém, ktorý spôsobilo NATO svojou rozpínavosťou, absurdne ešte väčšou rozpínavosťou. A to všetko v čase, keď im už zjavne dochádzajú zdroje a väčšina sveta už so západnou aroganciou stratila akúkoľvek trpezlivosť.

O tom, že Trump nie je nijakým mužom mieru, ale extravagantným babrákom, ktorý iba riadi strategickú porážku NATO na Ukrajine, svedčí aj mimoriadne hlúpy spôsob, akým vohnal Indiu do tábora Číny a Ruska. India vôbec nebola protizápadná, často vydávala stanoviská, ktoré vychádzali v ústrety skôr Spojeným štátom, ale Biely dom si jej ústretovosť asi nesprávne vysvetlil ako vazalstvo a myslel si, že ju môže vydierať clami. Osudový omyl. Trump chcel pôvodne napraviť chybu svojho predchodcu a rozdeliť Čínu a Rusko. Napokon sa mu podarilo postaviť proti sebe všetky mocnosti sveta. Skutočne výkon hodný Nobelovej ceny.

V dezinformačnom plátku Denník N som zachytil hoax, že Rusku by vraj vyhovovalo tzv. „vzdušné prímerie“. Strašná hlúposť, ale nečudujem sa, že túto propagandu rozširuje NATO všetkými možnými vskutku kanálmi. Takúto bludy sú v rozpore s akoukoľvek vojenskou strategickou logikou. Rusko by malo z tohto stavu takmer samé nevýhody. Zato však pre Ukrajinu by malo takéto rozhodnutie výhody nezmerateľných rozmerov.

Ak by to myslel Západ s dohodou s Ruskom naozaj vážne, mohol by sa s ním dohodnúť na jednej jedinej veci: demilitarizácia Ukrajiny je pri jej požadovanej neutralite neprijateľná tak vnútropoliticky, ako aj medzinárodne. Ukrajina nemôže zostať bezbranná. Toto je jediný bod, kde pri súčasnom stave frontu môžu dosiahnuť ústupky Moskvy. Inak Rusko nemá dôvod ponáhľať sa s mierovou zmluvou a už vôbec nie s dohodou o prímerí. A propagandisti z politických think-tankov napojených na rozpočty západných vlád by si mali konečne priznať, že toto nie je „proruský“ postoj, ale realistický, vychádzajúci zo skutočných záujmov Európy. Aspoň pre tých, ktorí chcú bez slovného balastu porozumieť, čo sa tam naozaj deje.

Ako som už povedal, dokonalé riešenie tejto vojny v tejto chvíli už neexistuje a prioritou by mala byť záchrana ľudských životov a území, ktoré sa ešte dajú zachrániť. Ak Západ odmietne ruský návrh, Putin si v nasledujúcom roku vezme zvyšok Donbasu a možno aj viac. Aj keď chápem, aké je to bolestivé, prijatie takejto dohody je pre Ukrajinu múdrou a vlasteneckou voľbou, ako to, napokon, pripustil tak starosta Kyjeva, ako aj český prezident. Mali by sme sa preto za súčasného stavu usilovať zmierňovať ruské požiadavky, nie kategoricky ich odmietať. Rovnako by sme mali byť schopní pochopiť a využiť to, že Zelenskyj je mocensky oslabený, že zastupuje už len extrémistické a pravicovo-nacionalistické sily a nepredstavuje skutočnú ukrajinskú verejnosť, ktorá túži po mieri.

To, že Európa nemá v mierovom procese žiadnu úlohu, nie je spôsobené nijakým sprisahaním, ale tým, že sa vzdala diplomacie. V každej fáze vývoja tohto konfliktu sa nechali európski lídri manipulovať Spojenými štátmi. Poučenie z tejto prehry nie je v možnosti, ktorú nám ponúka Ivan Korčok – teda že by sme mali sedieť za spoločným stolom s našimi spojencami a poslušne počúvať, ako si USA a Rusko porcujú Ukrajinu a koľko to bude našich ochotných daňových poplatníkov stáť. Poučením a riešením je, že Európska únia potrebuje svoju vlastnú zahraničnú politiku, ktorá sa zameria na precizovanie svojich diplomatických schopností, vrátane priamych rokovaní s Ruskom. Kým zostaneme uviaznutí v slepej uličke vojnového štvania, rusofóbie a vazalstva Spojených štátov, nedokážeme to.

Eduard Chmelár FB

---

---