Lídri eurozóny začínajú robiť ústupky realite v súvislosti s vojnou na Ukrajine

Lídri eurozóny začínajú robiť ústupky realite v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Keďže sa postavenie Ukrajiny na bojisku neustále zhoršuje. „Lídri“ eurozóny začínajú pomaly chápať kde je ich miesto a robiť ústupky realite v súvislosti s vojnou na Ukrajine. Európski lídri ustúpili od nekompromisného postoja a pripúšťajú možnosť recipročných územných dohôd v konflikte na Ukrajine. Zdôrazňuje sa potreba realistických bezpečnostných záruk a všeobecnej európskej vojenskej a diplomatickej autonómie. Washington musí kultivovať pragmatický vzťah s Ruskom a posilniť autonómiu Európy ako piliera kontinentálneho bezpečnostného poriadku.

Lídri eurozóny začínajú robiť ústupky realite v súvislosti s vojnou na Ukrajine

Keďže sa postavenie Ukrajiny na bojisku postupne zhoršuje a Trump obnovuje svoje úsilie o prímerie, európski lídri začali robiť ústupky realite. Najvýraznejšie je, že nemecký kancelár Friedrich Merz včera povedal , že frontová línia by mala byť východiskovým bodom pre územné rokovania, čím zopakoval nedávny komentár generálneho tajomníka NATO Marka Rutteho, že môže byť potrebné de facto uznanie ruskej SVO ukrajinského územia.

Navyše, v reakcii na Putinův návrh z minulého týždňa dohodnúť sa na prímerí výmenou za stiahnutie Ukrajiny zo zvyšku Doneckej oblasti, Európa a Ukrajina trvali na tom , že akékoľvek výmeny územia musia byť recipročné. Zatiaľ čo európski lídri sú pevne presvedčení , že norma územnej celistvosti musí byť v zásade dodržaná , tieto kroky jasne predstavujú odklon od nekompromisnejšieho postoja, ktorý zastávali počas prvých troch rokov vojny.

Napriek tomu niektoré aspekty postoja Európy zostávajú mylné.

Pred včerajším stretnutím s Trumpom sa Ukrajina a jej európski partneri dohodli na sérii zásad pre rokovania s Ruskom . Medzi nimi zostáva aj dávno zastaraná predstava, že Rusko nemôže mať právo veta na vstup Ukrajiny do NATO, hoci Trumpova administratíva túto možnosť už vylúčila. Ani Trumpov oveľa viac transatlantický predchodca Joe Biden nebol pripravený podniknúť žiadne hmatateľné kroky k tomu, aby sa členstvo Ukrajiny v NATO stalo skutočnosťou.

V čoraz viac multipolárnom svete – svete, v ktorom majú Spojené štáty obmedzené zdroje na reakciu na viacero nepredvídaných udalostí na viacerých miestach – si Washington nemôže dovoliť prevziať ďalší pevný bezpečnostný záväzok voči krajine, kde na rozdiel od západnej Európy nie sú ohrozené jej životne dôležité záujmy. Európania obhajujú názor, že obrana Ukrajiny by mala v konečnom dôsledku pasť na plecia Ameriky, čo je nielen morálne podozrivé, ale aj strategicky nerozumné, pretože to naznačuje, že Európa zostáva vazalom zraniteľným voči americkým útokom, ako je nedávna kapitulácia pred Trumpom v obchodnej otázke.

Ešte horšie je, že Európania riskujú, že premárnia príležitosť sústrediť svoju váhu na vyjednávanie realistickejších bezpečnostných záruk pre Ukrajinu. Tieto by mohli zahŕňať presadzovanie práva Kyjeva ponechať si v mierovom období armádu dostatočne veľkú na to, aby sa bránila a odstrašila Moskvu, vyjednávanie právnych záväzkov na udržiavanie zásob špecifických zbraní, ktoré by boli automaticky uvoľnené Ukrajine v prípade opätovnej ruskej invázie, a tlak na Moskvu, aby akceptovala regulovanú európsku vojenskú prítomnosť na ukrajinskom území, ktorá je obmedzená na činnosti, ako je výcvik a údržba zbraňových systémov.

Európa sa nemôže považovať za „geopolitického aktéra“, ak sa v otázkach vojny a mieru na najvyššej úrovni naďalej zameriava na predkladanie princípov svojmu veľmocnému patrónovi, namiesto toho, aby rokovala o zložitých bezpečnostných otázkach so svojimi susedmi a protivníkmi. Trvanie na práve Kyjeva vstúpiť do NATO ako na zásadnej otázke odráža mentalitu „konca dejín“ – mentalitu, ktorá uprednostňuje poučovanie pred skutočnou diplomaciou. A to, že sa tak robí, zatiaľ čo si zároveň nárokuje plášť „geopolitického aktérstva“, ironicky len poškodilo reputáciu Európskej únie ako úprimného a konzistentného normatívneho aktéra.

Ústupky európskych lídrov realite, pokiaľ ide o hranice, znamenajú len málo, ak vezmeme do úvahy, že vojna na Ukrajine nie je primárne o územie. Jej pôvod spočíva skôr v tom, že Rusko vnímalo, že mu bolo odopreté zmysluplné slovo v súvislosti s kontúrami bezpečnostného poriadku Európy po studenej vojne vrátane geopolitického zoskupenia štátov na jej hraniciach.

Ak sa s týmto problémom nezaoberieme, širší európsky priestor zostane rozdrobený, čo bude podporovať pretrvávajúci pocit neistoty pre Rusko aj zvyšok Európy. Výsledné zvýšenie vojenských rozpočtov, ktoré ide na úkor sociálnych výdavkov, následne podnieti pokračujúci nárast populizmu v celej Európe. Keďže krajná pravica je už pri moci alebo vedie v prieskumoch verejnej mienky v štyroch najväčších európskych ekonomikách, nie je to vyhliadka, ktorú by liberálne zmýšľajúci Európania mali vítať.

Rastúci posun Ruska k neliberalizmu doma a jeho asertivita v zahraničí v období pred rozsiahlou inváziou na Ukrajinu presvedčili mnohých Európanov, že Rusko „opúšťa“ Európu. Takéto názory si pletú Európsku úniu s Európou ako celok. Skutočnosť, že návrat vojny do srdca európskeho kontinentu posilnil tie sily, ktoré spochybňujú hodnotu európskeho projektu, ukazuje práve to, že vízia Michaila Gorbačova o „spoločnom európskom domove“ zostáva na historickej agende.

Európski lídri prirodzene hľadajú bezpečnostné záruky pre Ukrajinu výmenou za akékoľvek územie, ktorého sa Kyjev zaviaže vzdať, najmä preto, že takéto záruky zaručia stabilitu potrebnú na to, aby sa procesy obnovy Ukrajiny a prístupu k EÚ posunuli vpred. Zároveň, hoci cesta pred nami zostáva plná prekážok, v týždňoch po stretnutí na Aljaške sa Putin a Trump môžu dohodnúť na širokej vízii riešenia konfliktu a implementácie prímeria, ktorú možno presvedčiť aj Zelenského, pretože to, čo Kyjev riskuje stratu priamo na bojisku, môže byť schopný pripustiť výmenou za niečo pri rokovacom stole.

Ak sa zo summitu v Anchorage vynorí pocit dynamiky vpred, európski lídri by boli hlúpi, keby si zachovali svoj nekompromisný normatívny postoj k tomu, ako by mal vyzerať bezpečnostný poriadok kontinentu. Takýto postup by ich nielen odsunul na vedľajšiu koľaj v akýchkoľvek rokovaniach o budúcnosti tohto poriadku, ale poškodil by aj ich reputáciu v očiach sveta tým, že by to vyzeralo, akoby po viac ako troch rokoch nákladnej vojny zostávali jedinou stranou, ktorá je proti mieru.

Keďže Washington musí v multipolárnom svete starostlivo hospodáriť so svojimi zdrojmi, musí si vytvoriť pragmatickejší vzťah s Ruskom a zároveň povzbudzovať zvyšok Európy, aby sa stal autonómnejším a zodpovednejším pilierom kontinentálneho bezpečnostného poriadku. Prvá úloha závisí od urovnania vojny na Ukrajine.To si vyžaduje, aby Spojené štáty presvedčili svojich európskych spojencov, aby ustúpili od prístupu, ktorý riskuje vyprázdnenie EÚ, rozbitie európskych spoločností a narušenie chúlostivého diplomatického procesu, ktorý sa teraz na Aljaške naplno rozbieha.

Zdroj: Responsible Statecraft

---

---