Prečo má Trump pravdu v otázke mieru na Ukrajine? Píše RS

Prečo má Trump pravdu v otázke mieru na Ukrajine? Na Aljaške narazil Trump na realitu: teraz prijíma dohodu bez toho, aby najprv požadoval prímerie, čo by aj tak nikdy nefungovalo. Väčšina západných komentárov o summite na Aljaške kritizuje prezidenta Trumpa z úplne nesprávneho dôvodu. Obvinenie spočíva v tom, že Trump sa vzdal svojej výzvy na bezpodmienečné prímerie ako prvý krok v mierových rozhovoroch, čím sa vzdal kľúčovej pozície a „ pridal sa k Putinovi“.

Prečo má Trump pravdu v otázke mieru na Ukrajine? Píše RS

Toto je nezmysel. Trump sa len prispôsobil realite a skutočným obvinením voči nemu je, že to mal pravdepodobne urobiť hneď od začiatku a zachrániť tak šesť mesiacov neplodných rokovaní a tisíce ukrajinských a ruských životov. Navyše, neustálym zdôrazňovaním predchádzajúceho prímeria ako svojho kľúčového cieľa si Trump vystavil presne takému druhu kritiky, akej sa teraz dostáva.

Teraz má úplnú pravdu, keď hovorí , že chce „priamo prejsť k mierovej dohode, ktorá by ukončila vojnu, a nie k obyčajnému prímeriu, ktoré často neobstojí“.

Ruská strana od samého začiatku rokovaní jasne dala najavo, že nebude súhlasiť s bezpodmienečným prímerím. V skutočnosti by to bolo úplne nelogické, keby tak urobili, keďže vojenský tlak na Ukrajinu a pokrok na bojisku sú zďaleka najdôležitejším nástrojom, ktorý môže Rusko pri rokovacom stole uplatniť.

Odmietnutie uznať túto skutočnosť zo strany západných analytikov a európskych vlád prezrádza buď neschopnosť pochopiť zjavné reality, alebo túžbu, aby vojna pokračovala donekonečna v nádeji, že Rusko nakoniec pristúpi k predloženým ukrajinským podmienkam mieru. To by dávalo zmysel, ak by boli ukrajinské podmienky realistické a ak by vývoj na bojisku bol v prospech Ukrajiny. Niektoré ukrajinské požiadavky sú však pre Moskvu úplne neprijateľné a Ukrajina a Západ nemajú ako prinútiť Rusko k súhlasu, pretože je to ruská armáda, ktorá postupuje ( aj keď pomaly) v teréne a Západ nemôže poskytnúť vojakov na doplnenie čoraz menšej a oslabenej ukrajinskej armády.

Výzva na prímerie bez mierovej dohody je tiež v rozpore so skutočnými záujmami Ukrajiny a Európy . Takéto prímerie by bolo mimoriadne krehké a aj keby ho obe strany (väčšinou) dodržiavali, viedlo by k čiastočne zmrazenému konfliktu s trvalým rizikom opätovného vypuknutia. To by Ukrajine výrazne sťažilo realizáciu reforiem a hospodársky rozvoj potrebných na to, aby vôbec začala postupovať smerom k členstvu v Európskej únii.

Je pochopiteľné, že vlády NATO nedôverujú zámerom Moskvy; ak však chcú k mierovým rokovaniam pristupovať praktickým a životaschopným spôsobom, musia si uvedomiť, že aj Rusi nedôverujú ich zámerom, a to čiastočne z dobrého dôvodu. V medzinárodných záležitostiach – a v dejinách – tiež neexistuje nič také ako trvalá a absolútna bezpečnostná záruka, ako to v súčasnosti požadujú Európania.

Okrem úplnej porážky a podmanenia si jednej strany – čo je v prípade Ruska vylúčené – je najlepšie, v čo možno realisticky dúfať, kombinácia odstrašujúcich prostriedkov a stimulov, ktoré budú na dlhý čas odrádzať od návratu k ozbrojenému konfliktu.

Čiastočne zmrazený konflikt by bol zlý aj pre európsky kontinent ako celok. Vytvoril by dlhodobé riziko návratu k vojne na Ukrajine a zapletenia Európy do vojny, keďže dlhodobá vojenská podpora USA pre Európu za týchto okolností už zjavne nie je zaručená.

Na druhej strane, ako bolo zdôraznené minulý týždeň v publikácii Responsible Statecraft, výsledná potreba a nádej na podporu USA by prinútila EÚ a európske štáty k čoraz väčšej závislosti od nespoľahlivých USA, čo by viedlo k väčšej ekonomickej kapitulácii v súvislosti s clami a podriadenosti americkým programom na Blízkom východe , akú sme videli v posledných mesiacoch. Ak bude takéto ponižovanie pokračovať, podkope domácu prestíž európskych establišmentov a ohrozí občiansky mier a liberálnu demokraciu spôsobmi, v ktoré by Moskva nikdy nemohla dúfať.

Najhoršie zo všetkého je, že aspoň podľa ich najnovšieho vyhlásenia by sa takzvaná európska „koalícia ochotných“ mohla pokúsiť využiť prímerie na nasadenie európskych vojenských síl na Ukrajinu, a to aj bez komplexnej dohody:

„Ukrajina musí mať silné a dôveryhodné bezpečnostné záruky, aby mohla účinne brániť svoju zvrchovanosť a územnú celistvosť. Koalícia ochotných je pripravená zohrávať aktívnu úlohu, a to aj prostredníctvom plánov tých, ktorí sú ochotní nasadiť upokojujúce sily po skončení nepriateľských akcií. Na ukrajinské ozbrojené sily ani na ich spoluprácu s tretími krajinami by nemali byť kladené žiadne obmedzenia. Rusko by nemalo mať právo veta proti ceste Ukrajiny do EÚ a NATO.“

Toto je buď šialenstvo, alebo dvojtvárnosť, pretože každá európska vláda (a Bidenova administratíva) už vyhlásila, že nie je pripravená ísť do vojny na obranu Ukrajiny. Dokonca aj poľská vláda vylúčila vyslanie vojsk na Ukrajinu. Britská vláda bola prvou v navrhovaní takýchto síl – ale tiež uviedla , že sa to môže uskutočniť len so zaručenou americkou „záštitou“, ktorú Trumpova administratíva doteraz vylúčila. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že európska verejnosť je v otázke vyslania vojsk na Ukrajinu hlboko rozdelená.

Sú európske vlády naozaj pripravené vyslať úplne nedostatočný počet svojich vojakov do stredu nevyriešeného konfliktu? Alebo vzhľadom na to, že Rusko kategoricky vylúčilo prijatie takýchto síl ako súčasti mierového urovnania, je to naozaj dvojaký spôsob, ako sa pokúsiť zablokovať dohodu?

To isté platí pre vyhlásenie, že cesta Ukrajiny do NATO by mala zostať otvorená. Zabránenie tomu bolo kľúčovou súčasťou motivácie Moskvy pre začatie tejto vojny. Trvanie na tejto podmienke by preto zablokovalo mierovú dohodu – a zároveň by bolo úplne prázdne a pokrytecké, vzhľadom na deklarované a preukázané odmietnutie vlád NATO ísť do vojny na obranu Ukrajiny. Oficiálne vyhlásenia o „neochvejnej solidarite“ európskych štátov sú zbytočné, pretože Rusi tomu neveria – a sú mimoriadne nebezpečné, ak tomu Ukrajinci veria.

Nič z toho by sa nemalo chápať tak, že všetky ruské podmienky sú prijateľné alebo by sa mali akceptovať. Zdá sa, že Putin upustil od jednej nemožnej požiadavky, a to od stiahnutia Ukrajiny z celej Chersonskej a Záporožskej oblasti. Zostávajúcou ruskou požiadavkou je stiahnutie ukrajinskej armády z časti Donecka, ktorú drží, výmenou za stiahnutie Ruska z oveľa menších častí Charkovskej a ďalších oblastí.

Trump údajne radí ukrajinskej vláde, aby to akceptovala. Odmieta to urobiť, čo je veľmi pochopiteľné, ale aj mylné, ak by akceptovaním tejto skutočnosti mohli dosiahnuť stabilný mier a ruský kompromis v iných oblastiach – najmä v požiadavke Moskvy na „demilitarizáciu“ Ukrajiny. Realisticky vzaté, zdá sa, že ukrajinská armáda toto územie aj tak stráca.

O súčasných podmienkach v Rusku sa dozvieme oveľa viac, keď sa Trump v pondelok stretne s prezidentom Zelenským. Trump sa medzi oboma bojujúcimi stranami zúčastňuje kyvadlovej diplomacie a jedinou pomerne nezvyčajnou vecou je, že to robí americký prezident, a nie minister zahraničných vecí alebo poradca pre národnú bezpečnosť.

Je od Trumpa múdre takto riskovať prestíž amerického prezidentského úradu? Mali by sme mu aspoň vzdať hold za morálnu odvahu. Je však tiež pravda, že hoci Putin nie je „globálnym vyvrheľom“ západnej politickej a mediálnej rétoriky, je zjavne dychtivý obnoviť vzťahy s USA a udržiavať ich s Trumpom; a ak je osobné stretnutie s americkým prezidentom a jazda prezidentskou limuzínou cenou za zníženie ruských požiadaviek na Ukrajinu, je to cena, ktorú sa oplatí zaplatiť.

Zdroj: Responsible Statecraft

---

---