PS europoslankyňa zneužíva pamiatku Imricha Karvaša na šírenie nenávisti a prekrúcanie dejín.

Eduard Chmelár: PS europoslankyňa zneužíva pamiatku Imricha Karvaša na šírenie nenávisti a prekrúcanie dejín. Ja som už pred rokom povedal o tejto progresívnej fanatičke, že je hlúpa ako vráta na pitvore. Europoslankyňa Ľubica Karvašová opäť vystavovala na obdiv svoj zúfalý nedostatok vedomostí z moderných slovenských dejín, a tentoraz tak urobila spôsobom, za ktorý by sa musel jej starý otec pod zem prepadnúť od hanby. Na sociálnej sieti vydala vyhlásenie, v ktorom uviedla toto:

Eduard Chmelár: PS europoslankyňa zneužíva pamiatku Imricha Karvaša na šírenie nenávisti a prekrúcanie dejín.

„Z úcty voči pamiatke starého otca Imricha Karvaša a ďalších hrdinov SNP odmietam a protestujem proti tomu, aby bol predsedom vlády v spojení s oslavou SNP velebený komunista Gustáv Husák, ktorý nebol žiaden hrdina. Bol to zbabelec a oportunista, ktorý v kľúčových momentoch povstanie a jeho účastníkov zradil a opustil. Aby sa z neho nakoniec stal generálny tajomník Komunistickej strany a posledný komunistický prezident ČSR. Po tom, čo iní, vrátane starého otca, boli komunistami odsúdení na 17 rokov za vlastizradu.“

No. Kde začať… Ja som už pred rokom povedal o tejto progresívnej fanatičke, že je hlúpa ako vráta na pitvore, čo ma následne zamrzelo, lebo sa o ľuďoch nerád vyjadrujem takto hrubo. Obmedzím sa teda tentoraz na zdvorilé konštatovanie, že pani poslankyňa má vážny nedostatok informácií. Gustáv Husák je spoluautorom Vianočnej dohody a autorom najvýznamnejšieho politického dokumentu SNP, Deklarácie Slovenskej národnej rady (ktorá bola vydaná práve dnes pred 81 rokmi, teda 1. septembra 1944). Nemožno ho teda z Povstania dosť dobre vylúčiť, keďže formuloval jeho základný politický program, a tým bolo nielen oslobodenie celého územia Slovenska, ale aj federatívne usporiadanie obnovenej ČSR na princípe „rovný s rovným“. Za tento svoj ideál bojoval ďalších 25 rokov, až bol dovŕšený jeho životným politickým dielom, prijatím ústavného zákona o federácii v roku 1968, ktorý mal kľúčový historický význam už len z toho hľadiska, že vytyčoval hranice Slovenska, čo uľahčilo rozdelenie ČSFR.

Na základe čoho teda Karvašová tvrdí, že Husák nebol hrdina, ale „zbabelec a oportunista“, ktorý vraj povstanie zradil? Skôr, kým sa vyjadrím k tejto neslýchanej lži argumentmi a faktami, zaujímalo by ma, či si pani Karvašová uvedomuje, že pľuje do vlastného hniezda. Lebo ak bol Husák zbabelec, kto bol jej starý otec, ktorý na osobné vyzvanie Jozefa Tisa slúžil jeho režimu a až neskôr sa pridal k odboju? Prirodzene, že mu nič nezazlievam, lebo ľudia musia v ťažkých časoch prijímať ťažké rozhodnutia a neraz aj kompromisy, aby dosiahli pozitívny výsledok, ale ak chce niečo vyčítať Husákovi, nech si prečíta aspoň pamäti svojho starého otca, lebo ich zjavne buď nedržala v rukách alebo sprosto a bezočivo klame.

Imrich Karvaš sa totiž vyjadruje o Gustávovi Husákovi s najvyššou úctou, boli priateľmi, ktorí sa nestretávali len pracovne, ale aj rodinne (navštevovali sa navzájom vo svojich bytoch). Spomína dokonca, že raz mu šéf Úradu propagandy Tido Gašpar (starý otec Borisa Zalu) zlostne povedal, že o ňom vedia, že „nadŕža červeným“. Kým Imrich Karvaš bol prorežimovým guvernérom Slovenskej národnej banky, Gustáv Husák bol za svoju odbojovú činnosť dvakrát uväznený v Ilave. A ak ani to nestačí, citujme z Karvašových pamätí, ktorý sa vyjadril o Husákovi takto:

„V doktorovi Husákovi som spoznal politicky erudovaného komunistu, ktorý sa veľmi aktívne zaujímal o politickú prácu. Bol nekompromisným nepriateľom fašizmu a veril v úplnú politickú porážku Nemecka, a tým aj v porážku slovenského fašizmu. V tejto veci sme boli jednotní. Stýkali sme sa nielen osobne, ale aj rodinne.“ Je toto hodnotenie zbabelca? A ďalej: po vojne, keď obnovené štátne orgány poznali len Karvašovu oficiálnu, nie odbojovú činnosť, napísal: „Potom som navštívil povereníka vnútra doktora Husáka, ktorému som oznámil, že sa dávam k dispozícii národným i štátnym orgánom. Dr. Husák považoval za potrebné, aby mi dal ochranný list, čo aj urobil.“ Takže opäť: kde je v tomto svedectve potvrdenie Karvašovej výmyslov, že Husák účastníkov povstania zradil?

Pravdou je pravý opak. Povstanie tvorilo kostru celého Husákovho politického života, vychádzal z jeho cieľov a nakoniec ich aj presadil. Za najbezočivejšiu demagógiu a lož europoslankyne Karvašovej považujem jej tvrdenie, že kým jej starého otca odsúdili komunisti na dlhoročné väzenie, Husák povstalcov zradil, opustil a urobil politickú kariéru. Chcem veriť, že tu sa tejto dezorientovanej dievčine v hlave všetko poplietlo a že tento informačný guláš nebol zámernou snahou zavádzať čitateľa. V opačnom prípade by musela vedieť, že Gustáv Husák bol vo väzení v rovnakom čase ako jej starý otec, sedel v ňom oveľa dlhšie, trpel v ňom neporovnateľne viac, dostal dokonca doživotie a hrozil mu trest smrti.

Vytrhali mu všetky nechty na rukách a nohách, bili ho po bruchu a pätách, mlátili mu hlavu o stenu, nútili ho stáť 24 hodín vo vlastných výkaloch, a mohol by som pokračovať, lebo títo sadistickí vyšetrovatelia boli v metódach tortúry rovnako vynachádzaví ako stredovekí inkvizítori. A neobesili ho iba preto, lebo sa napriek beštiálnemu mučeniu odmietol priznať k vykonštruovaným obvineniam – a ak z neho aj vymlátili nejaké priznanie, keď sa prebral, všetko odvolal a pri procese ako jediný nepriznal žiadnu vinu, čím zachránil život celej skupine tzv. buržoáznych nacionalistov. Ako sa toto šteňa, ktoré nič nedokázalo, opovažuje nazývať takéhoto človeka zbabelcom??

Karvaš sa o Husákovi vyjadroval s úctou aj pri výsluchu 4. augusta 1958, keď ho generál Jozef Marko vo vynútenom priznaní označil za vodcu ich skupiny a „slovenského Imre Nagya“. O tom, že si niekdajší povstalecký hrdina vymyslel takýto blud, Husák ani len netušil, lebo v tom čase bol na samotke vo väznici na Pankráci. Karvaš vo výpovedi súhlasil s tvrdením generála Marka, že Husák bol najprv Slovák, až potom komunista. Súhlasil aj s tým, že v prípade rehabilitácie Husáka by mohol byť pre politický život prínosom. Karvaš zhodnotil Husáka ako jedného z najschopnejších slovenských politikov po roku 1945. Zo zápisníc, ktoré som mal možnosť vidieť, vyplýva, že pri výsluchu sa správal veľmi dôstojne. Ďalší politický väzeň z tejto skupiny Juraj Sinay vo výpovedi uviedol, že ak by v ČSR došlo k výrazným zmenám, vhodným typom pre takúto úlohu by mohol byť Gustáv Husák. Imrich Karvaš vo výpovedi zo 6. augusta 1958 tieto slová potvrdil a dodal: „Počítali sme s tým, že Husák po rehabilitácii prevezme vedúcu úlohu v KSČ a postupne umožní takú situáciu, aby sa prešlo k pomerom, ktoré boli v ČSR pred rokom 1948.“

Imrich Karvaš teda opisuje svoj vzťah s Gustávom Husákom či už v pamätiach alebo zápisniciach z výsluchov diametrálne odlišne, ako ho dezinterpretuje Ľubica Karvašová. Napokon, práve táto skúsenosť „komunistického mučeníka“ urobila z Husáka v šesťdesiatych rokoch hrdinu a hviezdu prvej veľkosti. Husák zapĺňal auly slovenských i českých univerzít, bol vynikajúci rečník a navyše v tej dobe veľmi zásadový, lebo hrdo odmietal všetky politické ponuky (dokonca aj na podpredsedu vlády), kým boli pri moci tí, ktorí ho dali takmer zavraždiť. Počas Pražskej jari bol dokonca radikálnejší a prodemokratickejší ako umiernený Dubček. Normalizácia však všetko zmenila. A ja chápem, že mnohým ľuďom zničil život, ale nazývať človeka, ktorý toto všetko vydržal, zbabelcom?!? Preboha, to vravia progresívci, ktorí sú bezradní, keď v bare nemajú sójové lattečko?

Už viackrát som sa pristavil pri tom ideologicky selektívnom kádrovaní našich historických osobností. Dominik Tatarka je hrdina, lebo sa v roku 1968 postavil opitý na podstavec Stalinovho pomníka a kričal tam niečo proti okupantom – a to vymazáva jeho vinu stalinistického propagandistu zo začiatku päťdesiatych rokov, keď fanaticky žiadal smrť pre tých, ktorých umučili na Pankráci? Ktorá časť jeho života bola autentická? A ktorá Husákova? Kto o tom rozhoduje? Kádrovacie komisie progresívcov? Keď v auguste 1968 vtrhli do ČSSR vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy, citlivý básnik Laco Novomeský sa rozplakal a na protest sa vzdal všetkých straníckych funkcií. Ale až do svojej smrti nepovedal o Husákovi jediné krivé slovo. Prečo? Jeho odpoveď bola stručná: „Ten chlap mi v roku 1954 svojím hrdinským vzdorom zachránil život.“

Zbabelá europoslankyňa Karvašová pravdepodobne netuší, čo sú to za dilemy, ktoré musia takí ľudia riešiť. Ale ja to nevysvetľujem jej, ale ľuďom, ktorí majú aké-také kognitívne schopnosti pochopiť zložitosť doby, uvádzať fakty do kontextu a diferencovať – čo sú základné schopnosti a predpoklady kritického myslenia. Karvašová perlila už pred rokom, keď rozhorčene odmietla myšlienku, že sloboda prišla z východu, nazvala Červenú armádu okupantami a tvrdila, že tu bola okupácia štyridsať rokov. Keď som jej vysvetlil, že sovietski vojaci, ktorí oslobodili územie Slovenska spod jarma nacizmu, opustili naše územie do konca leta 1945, že sme boli až do augusta 1968 jedinou krajinou východného bloku, ktorá nemala vojenské základne ZSSR, že dokonca aj nenávidený prezident Novotný odmietol v polovici šesťdesiatych rokov žiadosť sovietskeho vodcu L. I. Brežneva o rozmiestnenie ich vojsk na našom území – odpovedala mi vskutku duchaplne: vraj to, že som medzi rokmi 1948 – 1968 nevidel v uliciach ruské tanky, neznamená, že tu nebola okupácia… A v tomto momente som to už vzdal a nereagoval na ňu, lebo, uznajte: nie každá hlúposť si vyžaduje moju odpoveď a hádať sa s hlupákom znamená riskovať, že si vás s ním pomýlia…

Profesor Imrich Karvaš bol nesmierne vzdelaný, tolerantný a kooperatívny človek – teda presný opak toho, čo dnes reprezentuje jeho vnučka, ktorá ho ani nepoznala. Len vďaka týmto vlastnostiam mohol dosiahnuť to, čo dosiahol. Mrzí ma to, ale musím povedať, že tomu, čo predstavoval, Ľubica Karvašová vôbec nerozumie a jeho meno iba neoprávnene zneužíva. Dokonca aj odhalenie jeho sochy v nadživotnej veľkosti pred Národnou bankou Slovenska, ktorej som sa veľmi tešil, zneužila na prvoplánové politikárčenie a útoky na prítomného prezidenta a predsedu parlamentu, ktorí si iba prišli oficiálne uctiť velikána. Je to nedôstojné, mimoriadne trápne a Karvašová si ani len neuvedomuje, že tým v konečnom dôsledku pošliapava odkaz jej starého otca.

Keby to progresívci urobili kultivovanejšie, zhodli by sme sa na tom, že aj mne na oslavách chýbalo vyzdvihovanie vojenských veliteľov a politických vodcov SNP – ale nie na úkor Husáka, ale popri ňom. Mňa napríklad priviedlo do rozpakov aj to (a teraz poviem niečo veľmi nepopulárne), že dvaja veteráni Povstania, Vladimír Strmeň a Branislav Tvarožek, boli povýšení na plukovníkov, teda do hodností, ktoré nedosiahli viacerí skutočne významní velitelia SNP. Ak to takto pôjde ďalej, čo budú o rok? Brigádni generáli? A prečo nebol povýšený napríklad aj Otto Šimko? Či každá vláda si bude pestovať svojich partizánov? Obávam sa dokonca, že ich politici zneužívajú na zvyšovanie vlastnej popularity.

Aby som bol správne pochopený, všetkých účastníkov Povstania si nesmierne vážim. A som veľmi vďačný najmä Vladkovi Strmeňovi, že ešte vládze navštevovať školy a šíriť osvetu. Ale uvedomme si, prosím (bez toho, aby som niekoho dehonestoval), že títo v čase SNP statoční 16-roční chlapci, boli veteránmi Povstania, nie jeho hrdinami, ktorí sú už dávno mŕtvi. Buďme radi, že sú ešte medzi nami, ctime si ich, dajme im všetku opateru, ktorú si zaslúžia (aj tým, ktorí už nemôžu chodiť), ale nezatieňujme tým skutočné veľké postavy Slovenského národného povstania. Veď my dnes máme taký problém, že stredoškoláci možno vedia, kto je Vladko Strmeň, ale netušia, kto bol generál Vesel, generál Nosko, generál Marko, kto bol Viliam Žingor, Ladislav Sára alebo „Železný kapitán“ Stanek. Ba dokonca, nebuďte prekvapení, keď si dnešní mladí ľudia nebudú vedieť spomenúť na generálov Goliana a Viesta.

Dnes, keď skutoční hrdinovia vymreli, potrebujeme oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti oživovať pamäť, neobmedzovať sa na rituály kladenia vencov a demagogických politických prejavov, ale rozprávať príbehy. Príbehy tých, ktorí sa obetovali. Príbehy tých, ktorí sa nevzdali. Príbehy tých, ktorí nás viedli. Je ešte stále veľa vecí, ktoré môžeme robiť, aby sa na hrdinov nezabudlo. Páči sa mi zvyk, ktorý som videl v Čiernej Hore, kde má každý padlý partizán sochu s bustou, na ktorej je vyryté jeho meno s dátumom narodenia a smrti a s nápisom „národný hrdina“. Konečne sa nakrúca film o generálovi Golianovi – podľa mňa je oveľa väčšou a inšpiratívnejšou postavou našich dejín generál Viest, ale nech, nech je takýchto počinov čo najviac. Toto nás môže stmeliť. A vaše ideologické rozoštvávanie si strčte za klobúk, pani vnučka. Z dejín vymazávali ľudí práve stalinisti. Už nikdy by sme to nemali dopustiť.

Eduard Chmelár FB

---

---