Mali by sme všetci prestať predstierať, že na Ukrajine budú európske jednotky

Mali by sme všetci prestať predstierať, že na Ukrajine budú európske jednotky. Najlepším krokom Európy by bolo prestať sa brániť Trumpovi, priznať, že si s Ukrajinou nedokáže poradiť sama, a presadzovať trpký, ale nevyhnutný mierový rokovania namiesto nekonečnej vojny. O Ukrajine Európania opäť veľa hovoria . Francúzi, Briti a Nemci, zjednotení vo svojom odhodlaní sabotovať úsilie amerického prezidenta Trumpa ukončiť najkrvavejší konflikt na kontinente za posledných 80 rokov, teraz chcú presvedčiť svet, že budú konať ako „garanti“ akejkoľvek mierovej dohody, ktorú Washington a Moskva nakoniec vyrokujú, a to umiestnením „odstrašujúcich“ vojenských síl v ohrozenej krajine. To je lož – po vojne na Ukrajine nebudú žiadne európske armády a udržiavanie tejto pretvárky robí viac škody ako úžitku.

Mali by sme všetci prestať predstierať, že na Ukrajine budú európske jednotky

Odkedy Paríž, Londýn a Berlín prvýkrát oznámili „Koalíciu ochotných“, skupinu krajín údajne pripravených nasadiť svoje armády na ukrajinské územie, táto myšlienka nikdy úplne neopustila verejnú diskusiu. Francúzsky Macron a britský Starmer boli obzvlášť neoblomní v tom, že by sa to malo – že sa to stane –; ukrajinský Volodymyr Zelenskyj medzitým do tohto návrhu výrazne investoval a predával ho svojim ľuďom ako snáď hlavný ústupok Ukrajine výmenou za uznanie straty území anektovaných Ruskom. Vzhľadom na to, aké prehnané boli Zelenského predchádzajúce uistenia voči svojim ľuďom – roky im sľuboval víťazstvo, NATO, EÚ, „hranice z roku 1991“ a Krym – je pochopiteľné, že sa im teraz môže pokúsiť predať ilúziu magického európskeho štítu proti budúcim ruským chúťkam. 

Nie je ťažké pochopiť, prečo európski lídri hrajú s touto kartou. Prvou je nekontrolovateľný smäd po protagonizme – hoci sú čoraz irelevantnejší, stále chcú predstierať, že na nich záleží. Hlavnou však je, že samotné európske vedenie vie, že sa nič z toho nikdy nestane. V podstate vydávajú bianko šek. Rusko opakovane a výslovne dalo jasne najavo, že za žiadnych okolností neprijme personál NATO na Ukrajine. Zabránenie tomu, čo nazýva „infraštruktúrou“ Severoatlantickej aliancie, aby prenikla na ukrajinské územie, bolo vždy najjasnejším a najvýraznejším vojnovým cieľom Kremľa; tolerovať to by znamenalo priznať porážku, aj keby Rusko absorbovalo oveľa viac ukrajinského územia, ako už okupuje. Vzhľadom na to, že Moskva je na bojisku úplne dominantná, drží strategickú iniciatívu a má na stole konečný, jadrový, argument, faktom je, že Putin má silu na to, aby vnútil mier podľa svojich podmienok – a to znamená mierovú dohodu bez pozemných síl NATO na Ukrajine. 

Kremeľ jednoducho nedá tejto myšlienke zelenú – a ak by sa Európania pokúsili urobiť to bez Putinového výslovného súhlasu, existuje riziko, že Moskva by ich mohla jednoducho prekabátiť úderom na sily nasadené Európanmi na ukrajinskej pôde. Ak by sa to stalo, čo by urobili? Pokiaľ by konfrontácia zostala obmedzená na ukrajinské územie, prosiť USA, aby prišli a zachránili situáciu, by nestačilo. Ako vysvetľuje článok 6 Washingtonskej zmluvy, ktorý podrobne rozvádza predpoklady pre článok 5, princíp vzájomnej obrany NATO sa vzťahuje iba na územie členských štátov alebo na

okupačné sily ktorejkoľvek zo strán [ktoré] boli umiestnené v deň nadobudnutia platnosti zmluvy alebo v Stredozemnom mori alebo v oblasti severného Atlantiku severne od obratníka Raka.

Akýkoľvek kontingent, ktorý by Európania poslali na Ukrajinu, by sa preto nachádzal mimo bezpečnostného dáždnika NATO – teda Ameriky –, čo znamenalo, že by sa Európa musela o seba postarať sama.

Nanešťastie pre Macrona, Starmera, Merza a ich kolegov diletantov v Európskej komisii je predstava, že sa Európa za takýchto okolností „stará sama o seba“, smiešna. V súčasnom stave Európska únia jednoducho nedisponuje vojenskými a priemyselnými zdrojmi, ktoré by mohli predstavovať dôveryhodný odstrašujúci prostriedok pre ruského prezidenta. Keďže je autor sám Európanom, necíti žiadnu radosť priznať si túto nepríjemnú pravdu – a predsa, ak je politika skutočne umením možného, ​​ako to predpovedal oveľa väčší nemecký kancelár, než aký predpovedal pán Merz, vyplýva z toho, že nemôže existovať žiadna rozumná politika, pokiaľ nie je založená na realite, nech je akokoľvek trpká. 

Európski politici nemôžu ignorovať fakt európskej krehkosti. Britská moc je prázdna schránka. Desaťročia zlej vlády oboch strán politického spektra zanechali národ bezzubý: podľa niektorých správ Británia má nanajvýš 40 funkčných, bojujúcich tankov ; Rusko má podľa francúzskych spravodajských služieb v súčasnosti sily 4 000 mužov a je na dobrej ceste k dosiahnutiu 7 000 do roku 2030. Čistky v Kráľovskom letectve ho pripravili o pilotov – a napriek všetkému svojmu pózovaniu Starmer tieto politiky skôr radikalizoval, než aby ich upustil. Zdá sa úplne nepravdepodobné, že by britský štát v súčasnosti mal schopnosť udržať bojové konvenčné sily s viac ako 10 000 mužmi. Rusko má medzitým v súčasnosti na fronte približne 700 000 mužov – to je 70-krát viac, ako dokáže Londýn zhromaždiť. 

Samozrejme, Francúzsko – alebo Poľsko, krajina, ktorá už vylúčila akékoľvek pozemné nasadenie na Ukrajinu – má podstatne dôveryhodnejšiu armádu. Rovnako je však aj Nemecko nepochybne horšie ako Paríž aj Londýn. A to je len časť rovnice. Bez väčšiny v parlamente a s blížiacimi sa novými legislatívnymi – a možno aj prezidentskými – voľbami je Macron prezidentom-chromou kačicou. Ako dlho by vydržal vo funkcii, keby sa Putin rozhodol vyvíjať tlak na Francúzov a ich európskych spojencov za vyššie opísaných okolností? Aj teraz existuje silný odpor, na ľavici aj vpravo, voči akémukoľvek ukrajinskému dobrodružstvu. Ľavicový Jean-Luc Mélenchon nie je priateľom pána Zelenského, ktorého považuje za demokraticky nelegitímnu hlavu štátu. Le Pen, Bardella a ich Národné zhromaždenie si len ťažko možno predstaviť, že by podporili akékoľvek nasadenie francúzskych vojsk na Ukrajinu. 

Mohli by oslabení Európania rozvinúť schopnosti, aby sa stali relevantnými – a tým pádom prinútili Putina aj Trumpa, aby ich počúvali? Nominálne by mohli. V skutočnosti nie. Vznešené vyhlásenia, že Európa masívne zvýši svoje výdavky na obranu, by mohli na expertov zapôsobiť, ale odkiaľ sa peniaze vezmú? Francúzi uviazli vo finančnej búrke; verejný dlh Paríža v súčasnosti dosahuje viac ako 3,5 bilióna dolárov, čo predstavuje približne 112 % HDP; deficit je stále na úrovni približne 6 % HDP a keďže politický chaos nevykazuje žiadne známky ústupu, nie je dôvod domnievať sa, že sa Francúzsko v blízkej budúcnosti zotaví. 

Macronovi určite chýba politický kapitál na vnútorné reformy alebo zahraničné eskapády – jeho miera schválenia je na úrovni 21 % . Predstava, že by mohol znížiť sociálne výdavky na financovanie masívneho nasadenia vojsk na Ukrajine, je jednoducho neseriózna. To isté platí pre Starmera. Britského premiéra verejnosť nenávidí – momentálne čelí povstaniu Faragovcov – a vedie krajinu, ktorá čelí ročnému rozpočtovému deficitu viac ako 150 miliárd GBP. Situácia je v skutočnosti taká zúfalá, že denník The Telegraph teraz otvorene varuje, že Londýn by mohol byť čoskoro nútený požiadať o záchranu od Medzinárodného menového fondu.

A keďže sa nemecký premiér Merz sťažuje, že verejné zdravotníctvo a dôchodky, ktoré Nemci požívajú, „ už nie je možné financovať “, vie si ho niekto predstaviť, ako by voličom povedal, že zatváranie nemocníc doma je malá cena za Donbas? Keďže AfD teraz prekonala kresťanských demokratov a stala sa najväčšou nemeckou stranou, bolo by to hranie sa s politickým ohňom, ktorý ničí režim. Vskutku, mnohí si teraz, oprávnene doslova, pomyslia: Prečo umierame pour Pokrovsk?

Európa je slabá. Amerika je unavená z vojny, ktorá sa jej sotva týka a nemožno od nej očakávať, že bude naďalej podporovať toxickú zmes slabosti a klamov v Európe. Dnes by európski lídri mohli pre Ukrajinu – a pre seba a svoje národy – urobiť to najlepšie, ak by prestali brániť Trumpovi, úprimne priznali Ukrajincom, že Európa ich nemôže niesť na svojich už aj tak vyčerpaných pleciach a že aj trpký mier dosiahnutý rokovaniami je lepší ako nekonečná konfrontácia. Medzitým, ak to ľudia ako Macron myslia s „európskou strategickou autonómiou“ a geopolitickým významom v 21. storočí vážne, mohli by začať tým, že využijú obrovské a nenahraditeľné zdroje, ktoré chcú Ukrajine prideliť, aby postavili kontinent do popredia štvrtej priemyselnej revolúcie, seriózne investovali do automatizácie a umelej inteligencie a oslobodili kontinent od ťažkého bremena dlhov. Toto by urobili skutoční štátnici – keby ich Európa ešte mala.

Zdroj: The european CONSERVATIVE

---

---