Problém nie je vylúčenie Smeru z čudnej partičky PES, ale že by tam chceli ostať

Eduard Chmelár: Problém nie je vylúčenie Smeru z čudnej partičky PES, ale že tam chcú ostať. Avizované vylúčenie Smeru-SD zo Strany európskych socialistov nie je žiadna tragédia. Samozrejme, opozícia sa to bude snažiť využiť na ďalšie únavné moralizovanie, ako sú smeráci strašne izolovaní, ale vždy som považoval za úsmevné, keď pravica poučovala, ako by mala vyzerať ľavica. To sa samozrejme týka aj široko zdieľaného prejavu švédskej europoslankyne Abir Al-Sahlani, o ktorej naše médiá akosi „zabudli“ povedať, že je to liberálka, ktorá otvorene drží palce Progresívnemu Slovensku, a teda jej kritika Smeru je viac než účelová, bežná politická prestrelka, aké vidíme v parlamente každý deň.

Eduard Chmelár: Problém nie je vylúčenie Smeru z čudnej partičky PES, ale že tam chcú ostať

Sociálna demokracia v Európe je dlhodobo v hlbokej kríze. Tu nie je podstatné demagogické vyratúvanie, v koľkých krajinách vládne, ako to robí napríklad Boris Zala. Vládla donedávna aj v Nemecku a bola to skôr katastrofa, ľuďom to nič neprinieslo. Sociálna demokracia je dnes suchá ratolesť ľavice, ideologicky upadá, nevie sa vymaniť z tieňa zápasu medzi konzervatívcami a liberálmi, nemá nové myšlienky a tie staré o „krotení kapitalizmu“ sú dnes väčšine ľudí na smiech.

Samotná Strana európskych socialistov je veľmi čudná partička. Je to divoká zmes tých najrozličnejších postojov, ktoré už dávno nespája hodnotová blízkosť, ale mocenské záujmy. Donedávna som si myslel, že jej význam spočíva aspoň v tom, že v zložitých časoch dokáže premiérovi držať v zahraničí chrbát, ale Robert Fico mi raz povedal, že nikdy ho nepodržali. A tak sa pýtam, o čom to celé vlastne je. Mudrovanie progresívcov, že bez zaradenia do frakcie nič v Európskom parlamente nepresadíte, je úsmevné preceňovanie vlastného postavenia.

Je dôležité pripomenúť, že zo Strany európskych socialistov sa nikdy nevylučovalo za pravicovú politiku, neoliberálne reformy, ožobračovanie ľudí, zradu na hodnotách sociálnej spravodlivosti a medzigeneračnej solidarity. Nad tým všetkým sa blahosklonne privierajú oči. Pre eurosocialistov je neprijateľné stretávanie sa s čínskym a ruským prezidentom alebo nedostatočný dôraz na menšiny, teda ich hodnotová báza sa nijako nelíši od progresívcov a liberálov.

Príznačné je aj to, že na celoeurópskej úrovni držia už niekoľko desaťročí mocenský monopol s ľudovcami a liberálmi, takže keď prišiel od radikálnej ľavice návrh na odvolanie predsedníčky Ursuly von der Leyenovej, neboli ho ani ochotní, ani schopní podporiť. Rovnako je zaujímavé, že eurosocialistom prekážajú skôr kontakty s najvpyvnejšími veľmocami globálneho Juhu ako to, že Robert Fico vystúpil na najväčšom stretnutí krajnej pravice CPAC, len aby bol bližšie k Donaldovi Trumpovi a Elonovi Muskovi, a aj tak to neprinieslo reálne výsledky.

Nie, za touto zastaralou a upadajúcou štruktúrou naozaj netreba banovať. Skôr by nás malo znepokojovať ďalšie smerovanie samotnej strany Smer-SD. Ak aj z jej radov zaznievajú otázky, prečo sa nepridajú k frakcii „vlastencov“ Orbána, Wildersa a Le Penovej – takéto ideologické blúdenie a hodnotovú dezorientáciu ani netreba komentovať. Smeráci sa však necítia dobre ani medzi radikálnymi ľavičiarmi, ktorí nestrpia nejaké nacionalistické úchylky a podobné konzervatívne odklony od hodnôt autentickej ľavice.

Celkový problém Smeru je, že chce robiť sociálnodemokratickú politiku bez sociálnych demokratov, že mu chýbajú ideológovia, že jeho predstavitelia väčšinou ani netušia, čo obnášajú ľavicové hodnoty, ktoré sa o nich ani len neobtreli. Typickým príkladom je spôsob, akým sa robí konsolidácia, keď si ani dve dominantné strany hlásiace sa k sociálnej demokracii nedokážu ustrážiť, aby sa nediala na úkor pracujúcich. Prehlbujúca sa ideologická negramotnosť môže robiť politiku strany nestabilnou, lebo spoliehať sa na to, že všetko potiahne šéf, nesledovať trendy a tváriť sa, že tu v našich karpatských podmienkach sa nás okolitý svet netýka, sa dlhodobo jednoducho nedá.

Eduard Chmelár FB

---

---