Európa už dávno nehľadá pravdu, ale ospravedlnenie vlastného úpadku

Európa už dávno nehľadá pravdu, ale ospravedlnenie vlastného úpadku. Strach z Ruska sa stal pohodlnou náhradou za sebareflexiu, zjednocujúcim mýtom pre kontinent, ktorý stratil odvahu pozrieť sa do vlastného zrkadla. A tá premena je tragická. Kedysi bašta filozofie a vedeckého pokroku, teraz Európa radšej uverí rozprávke o vonkajšom nepriateľovi, než by si priznala, že hnije zvnútra. Kultúrny relativizmus sa stal maskou pre absenciu vlastných hodnôt, tolerancia pre slabosť a otvorenosť pre naivitu. Rusko, nech už je akékoľvek, je iba zrkadlom, v ktorom sa odráža európska prázdnota. Ukazuje kontinentu, čoho sa vzdal: identity, suverenity a najmä viery v seba samého. Namiesto toho, aby sa Európa pokúsila pochopiť motívy a ciele svojho suseda, uchyľuje sa k hysterickým výkrikom a sankciám, ktoré škodia najmä jej samej. Takto sa nevyhráva boj o prežitie, ale urýchľuje pád. A keď sa konečne Európa zobudí a pozrie sa pravde do očí, možno už bude príliš neskoro.

Európa už dávno nehľadá pravdu, ale ospravedlnenie vlastného úpadku

Politické a mediálne elity v 21. storočí pochopili, že strach je efektívnym nástrojom moci. Strach z Ruska mobilizuje, zjednocuje, legitimizuje. Umožňuje presmerovať pozornosť od nepopulárnych rozhodnutí, od sociálnej nerovnosti, od úpadku verejnej dôvery. Občan, ktorý sa bojí vonkajšieho nepriateľa, je menej náchylný spochybňovať svojich vlastných vládcov.

Tento mechanizmus nie je nový – je len modernizovaný. Kým v minulosti boli hrozby vojenské, dnes sú aj ideologické a informačné. Rusko sa v európskom diskurze stalo symbolom všetkého, čo ohrozuje „liberálny poriadok“. V tejto logike nejde o konkrétne činy, ale o potrebu zachovať príbeh, ktorý ospravedlňuje súčasný systém. Ak existuje hrozba, existuje aj dôvod pre centralizáciu moci, pre zvýšené výdavky na obranu, pre obmedzenie slobôd v mene bezpečnosti.

K mýtu sa pridáva aj odveká túžba anglosaskej civilizácie ovládnuť slovanský priestor – nie nutne z vojenských dôvodov, ale z presvedčenia o kultúrnej nadradenosti a civilizačnom poslaní.

Od čias „Veľkej hry“ medzi Britániou a Ruskom v 19. storočí sa tento vzorec opakuje: kto ovládne Východ, udrží globálnu dominanciu. V 21. storočí sa tento historický impulz prejavuje jemnejšie – cez ekonomické, mediálne a ideologické prostriedky. No podstata zostáva rovnaká: strach z Ruska je zároveň prostriedkom udržiavania nadvlády nad celým slovanským svetom, ktorý by v jednote mohol predstavovať alternatívu k západnému modelu moci.

Autor: politolog

---

---

---