Zatiaľ čo sa tlač zameriavala na šikanovanie, Trump sa vracia ku zdravému rozumu

Zatiaľ čo sa tlač zameriavala na „šikanovanie“, zdá sa, že Trump sa v skutočnosti vracia k strategickej zdržanlivosti a vytyčuje si realistickejší kurz. Tvrdenia , že prezident Trump na ich poslednom stretnutí vo Washingtone šikanoval prezidenta Zelenského a naliehal na neho, aby sa stiahol z celého Donbasu, nepochybne spôsobia v západných médiách a komentátoroch obvyklý rozruch, ale nemožno ich overiť a odvádzajú pozornosť od skutočne dôležitej otázky týkajúcej sa stratégie USA a NATO, ktorou je, či by mala aliancia pokračovať v podpore Ukrajiny na súčasnej úrovni alebo sa snažiť o radikálnu eskaláciu.

Prezident Trump sa v tomto prípade rozhodol správne, keď ustúpil od svojho predchádzajúceho návrhu, že USA by mohli dodať Ukrajine strely Tomahawk – pravdepodobne v dôsledku jeho nedávneho telefonického rozhovoru s prezidentom Putinom.

Na jednej strane by veľmi obmedzený počet pozemných rakiet Tomahawk, ktoré by USA mohli poskytnúť, vážne nezmenil rovnováhu síl medzi Ukrajinou a Ruskom – ako Putin nepochybne varoval Trumpa. Z politického hľadiska by však Rusko tieto rakety vnímalo ako obrovskú eskaláciu . Boli by schopné zasiahnuť Moskvu a oveľa hlbšie v Rusku a potrebovali by priamu pomoc americkej armády, a to ako pri ich nastavení, tak aj pri navedení na ciele.

Prezident Trump dúfajme, že rovnakú obozretnosť a zodpovednosť preukáže aj v prípade dvoch ďalších mimoriadne nebezpečných návrhov z Európy : zostreliť ruské vojnové lietadlá, ktoré narušujú vzdušný priestor NATO, a zaistiť ruský náklad na otvorenom mori, ak vstúpi do prístavov alebo teritoriálnych vôd krajín NATO. Je veľmi nepravdepodobné, že by európske krajiny podnikli takéto kroky bez záruk podpory USA. Tieto návrhy by sa mali kategoricky odmietnuť.

Ako mi bolo opakovane povedané počas návštevy Ruska tento mesiac, ak by krajiny NATO podnikli ktorýkoľvek z týchto krokov, Putin by nemal inú možnosť, ako nariadiť okamžitú vojenskú odvetu. Lietadlá NATO by boli zostrelené. Ruské námorníctvo by sa pokúsilo sprevádzať ruský obchod a ak by bolo zadržané, bojovalo by. Ak by Škandinávci a pobaltské štáty podnikli takéto kroky v Baltskom mori – ako hrozili v lete – bolo by to vnímané ako blokáda Petrohradu a Kaliningradu, a teda ako vojnový akt.

V tomto bode by sa rozsiahly konflikt medzi Ruskom a NATO, ktorý by mohol viesť k výmene jadrových zbraní, výrazne priblížil.

Okrem toho, že sú takéto akcie ohavne nebezpečné, nie sú zo strany NATO potrebné. Samozrejme, ak by ruské lietadlá zhadzovali bomby alebo odpaľovali rakety na územie NATO, museli by byť zostrelené; ale zatiaľ sa nič také nestalo. A predovšetkým vďaka obrovským výhodám, ktoré súčasná vojenská technológia poskytuje obrane, sa ukrajinský front drží mimoriadne dobre. Ruská armáda postupuje, ale veľmi pomaly. Boje o malé mesto Pokrovsk v Doneckej oblasti tak trvajú už takmer 15 mesiacov bez akéhokoľvek ruského prielomu.

Neexistujú ani žiadne náznaky objavenia sa nových zbraní (ako napríklad tankov a bombardovacích lietadiel v prvej svetovej vojne), ktoré by Rusku umožnili rýchlo prelomiť patovú situáciu.

Týmto tempom – aj keby Rusko nakoniec dobylo zostávajúcich 30 percent Doneckej oblasti, ktorú drží Ukrajina, alebo keby Trump nejako donútil Ukrajinu, aby sa z tohto územia stiahla v rámci mierovej dohody – oveľa väčšie ruské výboje zostanú mimo dohľadu a Rusko nebude mať šancu spôsobiť kolaps ukrajinského štátu.

Čo sa týka myšlienky zámerne plánovanej a úspešnej ruskej invázie do samotného NATO, je to taký samozrejmý nezmysel, že by sa západní vojenskí „experti“ mali hanbiť za jeho šírenie. Zároveň sa však už dávno ukázalo, že myšlienka Ukrajiny, ktorá by znovu získala svoje stratené územie od Ruska, je beznádejná.

V súčasnosti je teda ukrajinská nezávislosť zabezpečená a zostane ňou aj v prípade, že niekoľko miest v Donecku padne do rúk Ruska. Skutočným nebezpečenstvom je skôr to, že ak bude vojna pokračovať donekonečna, vnútropolitické zmeny v Európe povedú k vypareniu ochoty naďalej podporovať Ukrajinu, čo povedie ku kolapsu schopnosti Ukrajiny pokračovať vo vojne. Politický vývoj vo Francúzsku, Nemecku a Británii túto možnosť jasne ukazuje.

Tento vývoj by však trval roky, kým by sa prejavil; a medzitým trpí aj ruská ekonomika, pričom inflácia začína nahlodávať životnú úroveň a snahy o kontrolu inflácie poškodzujú podniky. Zdá sa preto pravdepodobné, že ak sa Rusku nakoniec podarí obsadiť celý Donbas, Putin by bol ochotný s tým prestať, ak by sa riešili ruské obavy v širších oblastiach americko-ruských vzťahov a európskej bezpečnosti.

Medzitým však výsledkom rastúcej frustrácie ruskej armády boli zvýšené požiadavky zástancov tvrdej línie na víťazné ukončenie vojny nejakým aktom radikálnej eskalácie, ktorá by Západ vydesila a prinútila ho vnútiť Ukrajine ruské podmienky.

Zdá sa však, že nemajú jasnú predstavu o tom, v čom by táto eskalácia mala spočívať; a Putin doteraz dôsledne odmietal stratégiu, ktorá by bola nesmierne nebezpečná a neponúkala by žiadnu istú vyhliadku na úspech. Tento nacionalistický tlak znamená, že pre Putina by bolo ešte ťažšie vyhnúť sa vojenskej odvete, ak by eskalácia prišla zo západnej strany.

Toto nebezpečenstvo sa zvyšuje skutočne grotesknou povahou veľkej časti súčasnej bezpečnostnej debaty v Európe – hoci „debata“ je skutočne zavádzajúci termín pre scénu, ktorá sa viac podobá kurníku vystrašenému (možno imaginárnou) líškou. Tri ruské lietadlá, ktoré sa na 12 minút odchýlili maximálne o päť míľ od svojho legálneho koridoru nad Fínskym zálivom, boli časťou západných médií a komentátorov premenené na masívnu kampaň narúšania vzdušného priestoru NATO.

Medzitým niektoré neozbrojené drony nad Poľskom vyvolali záplavu hlásených pozorovaní údajných (ale zatiaľ úplne nepreukázaných) ruských dronov z Nórska do Talianska, pričom ich pravdepodobne pozorovali tí istí ľudia, ktorí v mierových časoch hlásia UFO. Niektoré požiare (bez obetí), mnohé z nich bez akejkoľvek preukázanej súvislosti s Ruskom, sa zmenili na údajne rozsiahlu ruskú kampaň hybridnej vojny.

Ako už tak často, táto hystéria prichádza s obrovskou dávkou pokrytectva. V týchto „správach“ a „analýzach“ sa len zriedka čo i len najmenšia zmienka o tom, že zďaleka najväčší akt sabotáže v Európe od začiatku vojny – zničenie plynovodu Nord Stream 2 – bol namierený proti Rusku a že jedinými akciami , ktoré spôsobili úmrtia, boli míny umiestnené na lodiach s ruským nákladom v Stredozemnom mori.

Namiesto zapájania sa do tohto druhu šialenstva by zodpovedné európske establišmenty, ktorým skutočne záleží na záujmoch Ukrajiny, pomáhali Trumpovej administratíve vypracovať podrobný mierový návrh, ktorý by zmrazil existujúce hranice NATO a Ruskom ovládanej Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti (CSTO) a obmedzil by sily NATO na ruských hraniciach a ruské sily v Bielorusku výmenou za to, že Rusko zmierni svoje požiadavky voči Ukrajine.

Mali by tiež vypracovať kompromisné riešenie kontroly nad západným Donbasem, ktoré by zahŕňalo neutralizáciu pod kontrolou OSN. Toto by v súčasnosti nemuselo fungovať, ak je Putin skutočne odhodlaný obsadiť celý Donbase, ale aspoň by sme mali pripravený schodný návrh, ak by sa situácia v teréne trochu zlepšila v prospech Ruska.

A medzitým by sme mali všetci zachovať pokoj. Líška ešte ani zďaleka nie je blízko nášho kurína a nič nezískame pobehovaním a kvákaním.

Zdroj: Responsible Statecraft

---

---