E. Chmelár: Ak nenájdeme spoločnú reč, tento štát zanikne

E. Chmelár: Ak nenájdeme spoločnú reč, štát zanikne. Mnohým je to ľahostajné. Už viackrát som povedal alebo napísal, že slovenská politika ma prestáva baviť. Nielen preto, že sa viac zaoberám tou zahraničnou, ale predovšetkým preto, že sa v nej nič dôležité nedeje, že obe strany sa vyčerpávajú v osobných súbojoch a zástupných témach a do svojej zjavne pokrivenej virtuálnej reality sa usilujú vtiahnuť aj ostatných. Slovenská politika dnes nemá priestor pre človeka, ktorý je kritický, ale nie cynický, ktorý dokáže chápať obavy ľudí, ale nechce ich zneužívať, ktorý cíti zodpovednosť, ale odmieta slepú poslušnosť. Tento človek je v pasci. A kým nebude počuť jeho hlas, kým sa neobjaví sila, ktorá osloví jeho pochybnosti i nádeje, bude slovenská demokracia (s plnými straníckymi kandidátkami, ale s prázdnym obsahom a významom) naďalej pokrivkávať.

Aký zmysel má politika, ktorá sa bojí byť otvorene formulovaná?

Aký význam má program, ktorý nie je schopný povedať v jednej vete, čo vlastne chce? Slovenská politika v posledných rokoch buď zahmlievala alebo sa obklopila rétorikou, ktorá odradila i tých, ktorí by s ňou prirodzene súzneli. Medzi intelektuálnym elitárstvom a antisystémovou šarádou zostala prázdnota, ktorú vyplnili buď marketingové projekty alebo otvorene reakčné. Zásadné poznanie tohto stavu spočíva v tom, že keď sa spoločnosť radikalizuje zprava, umiernená ľavica už nie je protihodnotou, stáva sa kapituláciou. To nie je výzva k dogmatizmu, ale k odvahe: politika, ktorá chce obstáť v turbulentných časoch, sa nesmie báť hovoriť jednoznačne a nesmie sa báť riskovať, že tým niekoho naštve. Potrebujeme byť radikálni nie v ideologickom zmysle, ale v zrozumiteľnosti.

Spôsob, akým na seba reagujú jednotliví aktéri politického zápasu, však už dávno prekročil hranicu nielen zrozumiteľnosti, ale aj efektívnosti. Karel Čapek hovorieval: „Starý zákon má pravdu v tom, keď tvrdí, že niekedy padajú hradby samotným krikom. Ale samotným krikom sa nedá postaviť nič.“

Nebudem tajiť, že mám bližšie k tejto koalícii ako k súčasnej opozícii v tom zmysle, že mám skutočné opodstatnené a osobnou skúsenosťou potvrdené obavy z nedostatku odborných kompetencií, morálnych vlastností a prirodzenej lojality k vlasti súčasných opozičných síl. Ale rovnako nebudem tajiť, že ma znepokojuje, ako sa premiér v poslednom čase opúšťa a reaguje absolútne neprimerane na akékoľvek podnety zvonka, ako vybíja svoju energiu na mikromanažment žabomyších vojen nehodných jeho postavenia. Ja viem, že súčasťou politickej stratégie je vytváranie konfliktu, ale keď to preženiete a vyrábate ďalších a ďalších nepriateľov, zradcov a „protislovenské živly“, ľudia sa časom unavia a začnú si pýtať zmenu. Nepremyslenú, spontánnu, možno matovičovskú („nech je sranda“), ale odvrátia sa od vás, lebo budú mať dosť žlče bez rozumu, dosť kriku bez riešení, dosť obviňovania bez láskavosti.

Jungovská psychológia definuje hlúposť ako neschopnosť viesť dialóg.

Hlúpemu človeku sa veci proste dejú. Primátor Trenčína Richard Rybníček sa zachoval ako hlupák, keď sa cítil byť urazený tým, že v mestách a obciach vítajú vládnych predstaviteľov chlebom a soľou, lebo vraj nie sú ani králi, ani prezidenti. Toľká malichernosť! Ak už pán Rybníček nepozná krásny staroslovanský zvyk vítať hostí (bez rozdielu) chlebom a soľou, mohol by si ako praktizujúci kresťan spomenúť aspoň na slová pápeža Františka, ktoré povedal pred štyrmi rokmi v Bratislave, apelujúc, aby sme si spomenuli na svoju povestnú pohostinnosť a vľúdnosť. Citoval pri tom zabudnuté verše Sama Chalupku z jeho básne Mor ho (na našu hanbu, lebo väčšina našincov pozná už len záverečný agresívny pokrik):

„Ale keď na naše dvere

zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:

kto je, ten je; či je on zblíza či zďaleka:

vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.“

Premiér sa tejto primátorovej impertinencie okamžite chytil a v hysterickej slovnej prestrelke zaniklo to, čo bolo na Rybníčkovej výpovedi naozaj hodnotné. Totiž, že ak to pôjde takto ďalej, tento štát stratíme (rovnaké obavy som opakovane vyjadril aj ja). Bolo mi trápne za oboch, že príležitosť na zmysluplný dialóg zahodili pre malicherné osobné útoky. Nebolo však nikoho, kto by im dohovoril, že takto nie, hamujte, páni bratia. Hlavný problém vnímania takýchto konfliktov spočíva v tom, že obe strany chápu politiku ako futbalový zápas, v ktorom sa za každých okolností a bez ohľadu na pravdu fandí nášmu mužstvu. Niečo na spôsob televíznej show „moja strana varí lepšie ako tá tvoja“. Vzniká tak patová situácia, v ktorej sa nedá pohnúť s riešením problémov tohto štátu, z ktorých tie najpálčivejšie si už desaťročia tlačíme pred sebou ako nabaľujúcu sa snehovú guľu.

Naozaj ma šokovalo, keď Martin Šimečka, Marián Leško a Monika Tódová začali na svojich liberálnych Pasienkoch hovoriť o voličoch a kádroch vládnej koalície ako o hlupákoch. A keď sa predseda Hlasu Matúš Šutaj Eštok znechutene spýtal, či sa za takéto pohŕdanie ľuďmi nehanbia, prostoduchá Monika mu vo videu odpovedala, že „nie, nehanbíme sa hovoriť pravdu“… Pritom nič nemôže odhaliť hlupáka viac ako jeho bohorovné presvedčenie, že hlupáci sú tí druhí a oni majú patent na pravdu.

Pretože oni takto fungujú aj v Denníku N:

pravdu nehľadajú, ale vlastnia a tieto obludne demagogické roztlieskavajúce mítingy nemajú v demokratickom svete obdobu, to už nemá so žurnalistikou nič spoločné. No nielen s ňou. Takáto nenávistná sekta nemôže demokraciu ani pochopiť, nieto ju zachrániť. Mám pre nich len jednu otázku: chcete sa naozaj baviť takto? Lebo zaťať (a oveľa presnejšie) vieme aj my, a potom, ako vás poznám, neunesiete ani najmenšiu kritiku a budete bolestínsky fňukať a zbabelo jačať, že na vás útočia!

Nie, politika nás nespasí. Ale ani lacné nadávanie na ňu.

Potrebujeme vytvárať presahy a budovať mosty s ľudmi, ktorí si nebudujú kariéru na zatĺkaní, preháňaní, démonizácii nepriateľa a komplexe z toho, že ak prejavím protivníkovi rešpekt, ukážem tým svoju slabosť. Zdvihnúť hlavu z mentálnych zákopov si vyžaduje vnútornú odvahu. Koľkí z nás ju nájdu a začnú o Slovensku premýšľať po novom?

Eduard Chmelár FB

---

---