Progresívny pohlaď na USA agresiu: Príklad boja za demokraciu, za slobodu národov

Progresívny pohlaď na USA agresiu: Príklad boja za demokraciu, za slobodu národov. Ruský a čínsky pohľad na americkú agresiu je rovnaký: ide o hrubé porušenie medzinárod. práva. Rusi i Čínania žiadajú prepustiť Madura, bezodkladne, pbezpodmienečne, okamžite. V tomto zmysle budú vystupovať na zasadnutí BR OSN.

Na požiadavke ihneď prepustiť Madura nemení nič ani fakt,

že obe veľmoci akceptujú fakt, že prezidentské právomoci dočasne, rozhodnutím Najvyššieho súdu prevzala viceprezidentka Rodriguezová. Tá ostatne tvrdí to isté čo Rusko a Čína, -že Maduro je stále prezident Venezuely a že ho USA musia okamžite prepustiť na slobodu. Navyše dodáva, že Venezuela nikdy nebude súhlasiť s tým, aby sa stala kolóniou kohokoľvek, teda ani USA.

Rusi s istou trpkosťou a profesionálnou závisťou uznávajú, že sa akcia, spojená so zavlečením Madura do USA Američanom technicko-realizačne veľmi podarila. Príčinami amerického úspechu resp. venezuelského neúspechu sú podľa ruských analytikov buď 1/ trestuhodná nedbanlivosť Madura a ľudí okolo neho, 2/ zrada Madura v jeho najbližšom okolí. Podľa ruských analytikov je viac pravdy v nedbanlivosti, než v zrade, – hoci i tá mohla zohrať istú rolu, uľahčujúcu Američanom ich akciu.

Rusi pri analýze venezuelskej, ak chcete tak MADUROVEJ NEDBANLIVOSTI

spomínajú typicky latinskoamerický zlozvyk „maňana“. /Rusi ho poznajú pri pomalom vybavovaní začiatku výstavby ruskej námornej a leteckej základe, Číňania zase pri príprave a realizácii ropných námorných terminálov/.

Maduro a spol. vedeli o REÁLNYCH agresívnych úmysloch USA vyše roka. Vedeli to i na základe informácií, ktoré im poskytli ruské a čínske tajné služby. Maduro a spol. pozorovali reálne zhromažďovanie amerických vojenských síl /lietadlové lode, vyloďovacie plavidlá, bojové lode, lietadlá, vrtuľníky, drony…/ od začiatku leta 2025, -dívali sa teda na prípravy agresie viac ako pol roka pred jej uskutočnením. A NIČ NEPODNIKLI. Z vojenského hľadiska aleže nič. Ničovité nič.

Maduro a spol. reagovali na Trumpove kroky iba diplomaticky.

Dosiahli, že Rusko, Čína, Kolumbia, Kuba, Brazília skritizovali nátlak USA na Madurovu vládu. Na vnútropolitickej scéne Maduro uskutočnil niekoľko manifestácií členov a aktivistov chevesistickej strany na svoju podporu. Zorganizoval niekoľko cvičení slabej, sotva 100-tisícovej venezuelskej armády a povolal do aktívnej služby mizerne vyzbrojených príslušníkov asi 150 tisícových revolučných milícií.

Prevažne sa však Maduro iba chvastal.

Vystatoval sa, že od Ruska a od Číny má zopár desiatok balistických rakiet a asi 2000 kusov protileteckých rakiet, mierne povedané už dosť zastaralých. No a popri tom si Maduro užíval iba potlesk od svojich prívržencov, chodil na stretnutia s nimi, tancoval s nimi na ulici či na tribúne, vyzdobenej symbolmi chavesistickej revolúcie. Podľa Rusov sa správal ľahkovážne, nedôstojne, nezrelo. Na úrovni šoféra kamióna či autobusu, ktorým bol predtým, než v stúpil do politiky.

Iní vodcovia v jeho pozícii by už minimálne rok budovali sieť podzemných železobetónových bunkrov, v ktorých by v prípade útoku USA sídlil nielen on ale aj celá jeho vláda a armádna generalita. Kontrarozviedka by preverovala spoľahlivosť prezidentskej gardy. Bola by vyhlásená čiastočná moblizácia armádnych záložníkov. More okolo miest vhodných na vylodenie by bolo zamínované, prístav a pobrežie okolo Caracasu a Maracaiba by bolo opevnené pevnôstkami, protileteckým a protilodným delostrelestvom. Prístupové komunikácie od pobrežia a od letísk do centra Caracasu by lemovali betónové zátarasy a ženisti by boli pripravení kedykoľvek ich tiež zamínovať.

Po poslednom vážnom varovaní USA,

po bombardovaní ropných terminálov a vojenských objektov v prístave Maracaibo už mal Maduro sedieť vo veliteľskom bunkri hlboko pod zemou. Dostatočne hlbokom na to aby ho nezasiahli prienikové americké strely a bomby. Mal byť medzi svojimi oddanými dôstojníkmi a vojakmi. Bohužiaľ, mal byť ale nebol.

Miesto toho Maduro spal so svojou manželkou v trochu opevnenej rezidencii. V izbe pri jeho spálni bolo iba zopár kubánskych bodygardov. V rezidencii sa okrem toho nachádzali asi dve desiatky príslušníkov prezidentskej stráže/ gardy. Niektorí z nich boli údajne americkými špiónmi a zradcami, ktorí zabijakom z Delta komanda otvorili dvere a nasmerovali ich Madurovi priam do postele.

Zaujímavé bolo, že Maduro údajne neopustil svoju spálňu ani vtedy, keď už na dva vojenské objekty a na jeho rezidenciu dopadli strely z amerických vrtuľníkov. Neopustil spálňu ani keď sa už na chodbe strieľalo a keď kubánski bodygardi čelili presile a umierali pod guľkami a nožmi zabijakov z Delta komanda. Ozajstný vodca revolúcie by sa aspoň v momente, keď sa mu po dome strieľa, postavil na odpor so zbraňou v ruke. Maduro tak neurobil, naďalej bol v spálni a „spal“. Keď potom do spálne vtrhlo Delta komando, pokorne sa mu vzdal.

V Madurovom chytení zohralo podľa ruských analytikov najväčšiu úlohu ľahtikárstvo, možno však aj osobná zbabelosť venezuelského „el presidente“. A až potom, v istej miere aj zrada niekoľkých členov ostrahy jeho rezidencie.

Rusi hodnotia súčasnú situáciu -teda situáciu po zavlečení Madura do USA ako rozporuplnú.

Armádne velenie vie, že s výzbrojou, s množstvom a kvalitou vojakov akých má, by bola Venezuela schopná poškodiť či potopiť zopár amerických lodí a lietadiel, zabiť zopár amerických mariňákov a pilotov, -no potom, keď by sa jej minuli rakety a lietadlá, by musela prejsť na pouličné strety na uliciach Caracasu a na venezuelskom vidieku. Musela by skôr-neskôr prejsť na guerillový spôsob boja. S úspechom, závislým od podpory Kolumbie a Brazílie.

Armádnej elite sa do takéhoto neperspektívneho boja s USA nechce. Radšej vyčkáva. Armáda, polícia a milície obsadili ulice Caracasu a i. miest a ovládajú domáci terén. Proti americkej armáde venezuelská armáda a milície nemá šancu. Proti prípadnému vystúpeniu ozbrojenej opozície však šancu má. Tú by asi v prípade krátkej občianskej vojny, bez extrémnej podpory USA, dokázala zvládnuť.

Zatiaľ však to nie je ani potrebné.

V uliciach Caracasu zatiaľ demonštrovali iba provládni demonštranti. Opozičné „masy“ zatiaľ mlčia. Nikto z nich zatiaľ na uliciach neospevuje USA, neteší sa z pádu Madura, neobsadzuje vládne budovy, nenapáda madurovskú políciu, väznice s politickými väzňami. Zatiaľ je ticho. Prekvapujúce ticho, -asi aj pre Trumpa, hoci ten to zatiaľ nedá znať. USA, ak bude chcieť vládu opozície, bude musieť protimadurovskej „revolúcii“ ešte viac pomôcť. Napríklad dovozom „revolucionárov“ z emigrácie, zo zahraničia. Časom sa určite nejaké tie aktivity opozície objavia. Otázka je, kedy a ako budú silné.

Ruskí analytici osviežujú pamäť záujemcom o vývoj vo Venezuele tým, že sa v minulosti už stalo čosi podobné. Prvú vládu Chaveza zvrhol vojenský puč pro-amerických dôstojníkov. Nasledovali „voľby“, víťazstvo opozičného „prezidenta“. No a čo sa stalo-masy Venezuelčanov ho obrovskými manifestáciami prinútili rezignovať a následne s k moci znovu dostal Chavez. Tentokrát až do svojej smrti na rakovinu.

Rusi nevylučujú tento istý scenár v rovnakej či mierne pozmenenej podobe.

Nevylučujú, že sa pod vplyvom faktickej americkej okupácie nálady Venezuelčanov priklonia na stranu chevesistov. Možno nie Madura, lebo toho Američania sotva prepustia /a ak, tak až po odchode Trumpa/. Možno neochavesistky Rodriguezovej, možno iného chavesistu s dostatočne silnou charizmou.

Pasívna rezistencia voči faktickej či formálnej americkej okupácii je jedna z možností ďalšieho vývoja vo Venezuele. Ruskí analytici ju dokonca vo výpočte scenárov favorizujú. -Mne sa žiada dodať aj našu vlastnú skúsenosť z roku 1968. U nás sme sa zásahu vojsk VZ nepostavili na ozbrojený odpor. Manifestovali sme masovo na podporu odvlečeného prezidenta Svobodu a šéfa KSČ Dubčeka dovtedy, dokedy s nimi ZSSR nepodpísal kompromisný text dohody, – a dokedy im neumožnil návrat domov a do pôvodných funkcií. Pravda, nie nadlho, ale to je už iný prípad.

Naše médiá a opozícia sa po včerajšom otrase už spamätávajú.

Chvália perfektnosť americkej kriminálnej akcie ani čo by to bol nejaký megaúspešný halyvúdsky film. A čo je najviac pozoruhodné, začínajú v akcii, ktorú ešte včera hodnotili ako hrubé pošliapanie demokratických slobôd a medzinárodných noriem hľadať akési racionálne jadro. Medzinárodný zločin sa vraj dá ospravedlniť,. lebo Madura USA neuznali ako prezidenta, lebo sa vraj podieľal na pašovaní drog a vraj trval na tom, aby pôvodne americké ropné firmy poštátnené dávno pred Chavezom a Madurom /čiastočne ešte v 70-rokoch 20.st./ zostali v rukách Venezuely.

Zaujímavá zmena postoja. Onedlho nás tvoriví prozápadní demagógovia z Denníka N, Sme, aktualít či Markízy, Joj a ta3 možno prekvapia tvrdením, že americká agresia do Venezuely bola príkladom boja za demokraciu, za slobodu a za sebaurčenie národov….

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Agresia USA vo Venezuele, alebo aké je pozadie tohto zločinu – Video
• 
  Progresívny pohlaď na USA agresiu: Príklad boja za demokraciu, za slobodu národov
• 
  NYT: Pri útoku USA na Venezuelu bolo zabitých najmenej 40 ľudí
• 
  Venezuela: Čínske ministerstvo zahraničných vecí dôrazne odsudzuje použitie sily zo strany USA
• 
  Rok 2025 bol pre západnú Európu temným rokom – EÚ sa závratnou rýchlosťou rúti k priepasti.
• 
  Washington zostáva bezmocný: Viceprezident vymenoval dočasného prezidenta Venezuely

---

---