Zatiaľ ide len o geopolitickú hru; Trump v skutočnosti Venezuelu nekontroluje.

Eduard Chmelár: Nemá pre mňa nijaký význam zavzdušňovať sa nad nekompetentnými a morálne zvrátenými hodnoteniami teroristického únosu prezidenta suverénnej Venezuely zo strany našej opozície, ktorá to bagatelizuje alebo kúpených novinárov a analytikov, ktorí z právneho hľadiska jasnú situáciu buď ospravedlňujú alebo ju hodnotia „z odborného hľadiska veľmi pozitívne“. Z týchto darebákov vám môže byť na vracanie, ale v princípe iba potvrdzujú svoju podporu chaotického sveta bez pravidiel, v ktorom vládne vydieranie, hrubá sila a redefinícia suverenity podľa Brežnevovej doktríny. Oni nevnímajú argumenty, iba zbabelo popierajú medzinárodné súvislosti, hoci sa menia len okolnosti, nie podstata problému. Je to strata času.

Oveľa dôležitejšie je vysvetliť si po počiatočnom šoku, čo sa vlastne stalo.

Donald Trump na tlačovej konferencii v podstate otvorene oznámil, že Spojené štáty budú riadiť Venezuelu ako svoj ropný protektorát. Odmietol pritom spolupracovať aj s venezuelskou opozíciou, ktorá má aspoň akú-takú legitimitu získanú vo voľbách – čo vyzerá tak trochu ako osobná pomsta Marii Corine Machadovej za to, že mu vyfúkla Nobelovu cenu za mier a ktorá si túto vojenskú intervenciu želala viac ako ktokoľvek iný. Ak vezmeme do úvahy, že Trump hrubo porušil nielen medzinárodné právo, ale aj Ústavu USA – nie Maduro, ale on sa správa ako diktátor.

Lenže. Vo všetkých týchto hodnoteniach a analýzach sa neobjavuje jedna podstatná vec: Spojené štáty Venezuelu v skutočnosti nekontrolujú. Americké jednotky neokupujú ani len Caracas. Mocenská infraštruktúra Venezuely zostala nedotknutá. Ľudia, o ktorých Trump tvrdil, že budú spolupracovať s vedením USA (minister vnútra Diosdado Cabello a ďalší predstavitelia tvrdého jadra Madurovho režimu), mu verejne vzdorovali v štátnej televízii v neprestrielnych vestách.

Dokonca aj viceprezidentka Delcy Rodríguezová napriek Trumpovmu zavádzaniu o jej „vľúdnom rozhovore“ so šéfom americkej diplomacie Marcom Rubiom verejne ostro vyhlásila: „Požadujeme okamžité oslobodenie jediného prezidenta Venezuely Nicolasa Madura a jeho manželky Cilie Floresovej.“ A napokon, obrázky jasajúcich Venezuelčanov pochádzali prevažne z radov emigrantov a naše médiá akosi „pozabudli“ informovať, že demonštrácie na podporu zvrhnutého prezidenta Madura prebiehali nielen vo Venezuele, ale aj po celom svete od New Yorku až po Madrid.

Čo to teda vlastne je?

Najviac sa to podobá na predčasné vyhlásenie Georga W. Busha, ktorý mesiac po invázii do Iraku na lietadlovej lodi vyhlásil – „Moji drahí Američania, misia je splnená!“ – hoci skutočné dlhoročné peklo ešte len prišlo. A tak nezabúdajme, že Američania sú majstri v prepadoch suverénnych krajín, no ich bilancia v riadení štátov, ktoré obsadili, je viac než žalostná – či už hovoríme o Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii alebo ďalších zničených krajinách.

Lenže štát sa neriadi na tlačovej konferencii a medzinárodné vzťahy nie sú reality show. Prezident USA zatiaľ iba zastrašuje a pravdepodobne sa spolieha na to, že ostatní uveria jeho blufu. Typický Trump verí, že jeho gesto odvysielané do celého sveta je to isté ako dosiahnutie strategického cieľa. Ale šachová partia sa nevyhráva tak, že svojvoľne uchmatnete kráľa a všetky ostatné figúrky necháte presne tam, kde boli. Rovnako nemôžete odísť od zodpovednosti za politické rozhodnutie v momente, keď sa vypnú kamery. Ak chce Donald Trump dosiahnuť svoj cieľ, bez širšieho nasadenia armády to nepôjde. Bez vojny, ktorú podporuje len 22 percent obyvateľov USA.

Lenže štát sa neriadi na tlačovej konferencii a medzinárodné vzťahy nie sú reality show

Ak si Trump myslí, že keď sa mu podarilo uniesť venezuelského prezidenta, všetci ostatní poslušne zrazia opätky, je to viac než naivná predstava. Venezuela má rozsiahle milície, ktoré sú lojálne nielen samotnému Madurovi, ale predovšetkým celému chavistickému hnutiu. Tieto skupiny sú nielen dobre vyzbrojené a organizované, ale aj ideologicky odhodlané. Nezložia zbrane len preto, lebo to povedal Trump na tlačovej konferencii. V protipovstaleckých operáciách v mestskom prostredí sa môže americká armáda dostať (tak ako už mnohokrát) veľmi rýchlo do pasce.

Okrem toho všetci vedia (snáď s výnimkou našich červených denníčkov), že dôvody, pre ktoré uniesli venezuelského prezidenta, sú skrz naskrz vyfabrikované – podobne ako obvinenia voči Iraku, že vlastní zbrane hromadného ničenia. Trump úplne odignoroval, že pár dní pred inváziou Maduro verejne vyjadril ochotu rokovať a deň pred vojenským zásahom prepustil takmer stovku politických väzňov.

Americká obžaloba tvrdí, že Nicolas Maduro stál na čele drogového Kartelu sĺnk.

Problém je v tom, že takýto kartel nikdy neexistoval. Je to len hovorový výraz novinárov, ktorý sa začal používať v deväťdesiatych rokoch (ešte pred nástupom Huga Cháveza) na opis tvrdení, že vo venezuelskej armáde je bežné obchodovanie s drogami. Fráza „kartel sĺnk“ predstavuje iba metaforu, slovnú hračku využívajúcu symboly slnka na uniformách venezuelských dôstojníkov. Navyše len malá časť kokaínu v Spojených štátoch pochádza z Venezuely a vyvracajú to (ako som upozornil už včera) aj správy špecializovaných agentúr OSN a EÚ.

Oveľa nebezpečnejšie dôsledky tejto operácie spočívajú v riziku, ktoré hrozí nielen Venezuele, ale celému regiónu. Len niekoľko hodín po zvrhnutí venezuelského prezidenta sa Trump vyhrážal podobným útokom aj Kolumbii, Kube a Mexiku. V podstate tým pomenoval novú „os zla“. No kým Trump dúfa, že takýto agresívny krok upevní dominanciu USA v Latinskej Amerike, zastraší ľavicové vlády a zastaví zbližovanie regiónu s Čínou, dôsledok môže mať presne opačný efekt: iba prehĺbi väzby s Pekingom.

A tak kým jedni vidia sebavedomého hegemóna napínajúceho svaly na svojom „zadnom dvore“, iní môžu oprávnenejšie vidieť vyčerpanú upadajúcu veľmoc, ktorá hrá s jedinou kartou, ktorá jej zostala – s nafúknutou armádou, aby demonštrovala svoju dominanciu po tom, čo každý iný pokus (napríklad ten s clami) trápne zlyhal.

Zodpovednosť za to, čo sa stalo, má však aj Európa.

Od Nobelovho výboru (ktorý svojou hanebnou nomináciou Machadovej tento útok symbolicky schválil) až po európskych lídrov, ktorí neprejavili ani náznak odporu voči Trumpovým plánom a s jeho krokmi latentne súhlasia. Lídrom mierových snáh vo svete dnes nie je Európa, ale Čína a ak Európska únia neprehodnotí svoju mizernú zahraničnú politiku, pod vedením Ursuly von der Leyenovej a Kaji Kallasovej upadne do ešte väčšej a hlbšej bezvýznamnosti.

Eduard Chmelár FB

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Napätie medzi USA a Ruskom v súvislosti s ropnými tankermi prehlbuje obavy z tretej svetovej vojny
• 
  Slovenská katastrofa je, že 7% občanov chce návrat Matoviča na premiérsku stoličku.
• 
  Ak má nejaká krajina ropu alebo nebodaj vzácne zeminy tak patrí pod správu USA či?
• 
  Ako prežiť a zostať v bezpečí v dobe veľmocenských gangstrov.
• 
  Trumpovi po únose Madura stúpla sláva do hlavy a je čas, aby mu RF a Čína pripomenula realitu
• 
  Maduro sa postavil pred súd ukázalo sa že súd nemá žiadne dôkazy že by bol hlavou drogového kartelu

---

---