Fico má pravdu: Na čo je nám Kallasová? Píše TEC

Zdielajte....

Fico má pravdu: Na čo je nám Kallasová? Účelom zahraničnej politiky nie je morálna očista; ide o zabezpečenie hmatateľných záujmov tak dobre, ako sa dajú zabezpečiť v existujúcej rovnováhe síl.

Slovenský premiér Robert Fico rád hovorí priamo.

A je v tom aj dobrý. Keď sa 23. januára verejne opýtal, na čo slúži Kaja Kallasová ako vysoká predstaviteľka Európskej únie pre zahraničné veci , bruselská klika to pravdepodobne odmietla ako provokáciu nepoddajného lídra. A predsa Fico kládol úplne rozumnú otázku – otázku, ktorá sa týka jadra dysfunkcie európskej zahraničnej politiky. V ére, ktorú definuje globálne zovšeobecnenie konfliktov, kolaps odstrašovania a zrýchľujúca sa geopolitická fragmentácia, je Kallasová pozoruhodná len svojou dokonalou rovnováhou medzi irelevantnosťou a pompéznosťou.

Na čo vlastne pani Kallasová je?

Táto falošná ministerka zahraničných vecí Komisie je tak diplomaticky izolovaná, že hlavní aktéri s ňou odmietajú komunikovať. Zatiaľ čo Rusi, Ukrajinci a Američania diskutujú o ukončení najkrvavejšieho územného konfliktu na kontinente od roku 1945, jediným predstaviteľným spôsobom, ako sa EÚ môže zapojiť do rozhovorov, je zvoliť si špeciálneho vyslanca EÚ od základu – žiadne európske hlavné mesto si v skutočnosti nemyslí, že by Kremeľ niekedy súhlasil so sedením s Kallasovou, ktorej záľuba v nehoráznom, infantilnom a nediplomatickom správaní sa stala celosvetovou kauzou célèbre .

Rusi to verejne povedali a obvinili Kallasovú a jej tím z „nekompetentnosti“ a „negramotnosti“. A rovnako to urobili aj Američania , pričom minister zahraničných vecí Marco Rubio opakovane odmietol stretnutie s šéfkou zahraničných vecí EÚ. Zatiaľ čo Lisabonská zmluva konkrétne ustanovila pozíciu vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci s cieľom zvýšiť schopnosť Bruselu zapájať sa do svetového diania, Kallasova nezrelosť a neschopnosť významne prispeli k tomu, že Európania sa stali neaktérmi v riešení vojny, ktorá sa odohráva na ich vlastnom dvore.

Táto marginalizácia Kallasovej nie je náhodná ani neočakávaná.

Je to nevyhnutný dôsledok Kallasovej prístupu. Namiesto toho, aby konala ako obyčajná koordinátorka a uľahčovala kompromis medzi 27 členskými štátmi, ktorých geopolitické záujmy sú hlboko odlišné, prijala jazyk a postoj straníckej, emocionálne angažovanej aktérky. Jej prístup bol neustále viac ovládaný prázdnymi sloganmi než rozvážnym, chladným hodnotením reality takej, aká je.

Vytrvalo odmietala rokovania, „kým nebude Rusko porazené“, a stala sa jednou z hlavných hovorkýň práve toho typu prázdnych blábolov, ktoré priviedli Ukrajinu – a Európu – do ich súčasnej ťažkej situácie. Jej úchylný Cato cosplay ju urobil neprijateľnou ako partnerku pre jednu stranu vojny a nepoužiteľnou pre druhú. Ešte horšia bola jej toxická zmes pokrytectva a pokrytectva: len málokto zabudol, ako korporácie v držbe jej manžela naďalej prosperovali na ruskom trhu, aj keď Kallasová, vtedajšia estónska premiérka, vyzývala na stále prísnejšie protiruské sankcie.

Najjasnejším príkladom tejto performatívnej, kontraproduktívnej diplomacie je jej podpora tzv. ruskej iniciatívy tribunálu pre vojnové zločiny.

Približne 10 miliónov eur z finančných prostriedkov EÚ bolo vyčlenených na vytvorenie špeciálneho právneho mechanizmu určeného na stíhanie ruských predstaviteľov za zločiny spáchané na Ukrajine. Toto bolo smiešne prezentované ako prelomový krok smerom k vyvodeniu zodpovednosti. To je nezmysel. Ani jeden duševne zdravý človek na svete skutočne neverí, že táto multimiliónová fraška povedie k zatknutiu, súdnym procesom alebo vykonateľným rozsudkom. Rusko očividne neuznáva jurisdikciu súdu.

Obžalovaní sa nikdy nedostavia pred toto bruselské divadlo. Nezápadné mocnosti neprejavili záujem o jeho podporu. Ani USA, ktoré sa už teraz zameriavajú na skutočnú diplomaciu s Rusmi s cieľom ukončiť vojnu. Celá táto vec je len šarádou, ktorá má upokojiť európsku politickú triedu, ktorá stále neverí rozsahu svojich chybných výpočtov.

Všetky tieto prázdne signalizácie však majú svoju veľmi reálnu – a hmatateľnú – cenu.

Inštitucionalizáciou procesu, ktorý predpokladá permanentnú kriminalizáciu kremeľského vedenia, EÚ ďalej znižuje motiváciu Moskvy ku kompromisu a zároveň sťažuje rokovania, nie ich uľahčuje. To je samozrejme presný účel tejto iniciatívy: opäť sabotovať mierové úsilie a udržiavať vojnu v chode ešte niekoľko mesiacov v nádeji, že po novembrových voľbách americkí demokrati znovu získajú Snemovňu reprezentantov aj Senát, Trump sa stane prezidentom, ktorý je chromou kačicou, a transatlantický, globalistický a provojnový konsenzus sa konečne vráti k moci. Takéto manévre sú však šikovné, nie múdre – Trump sa nielen snaží ukončiť vojnu na Ukrajine, aby sa opäť zameral na Čínu a zapojil sa do veľkého neo-kissingeriánskeho pokusu oddeliť Moskvu od Pekingu; robí to preto, lebo správne chápe, že Ukrajina je úplne vyčerpaná. Kallasove kúsky majú za cieľ zachrániť Kyjev pred trpkým kompromisom, ale namiesto toho môžu viesť ku kolapsu Ukrajiny a skutočnej kapitulácii.

Kallasovej úlohou je byť diplomatkou.

Jej temperament sa však na to nehodí viac. Jej fanatička úplne chýba tá najdiplomatickejšia zručnosť: schopnosť pozerať sa na problémy zo všetkých uhlov pohľadu, a teda vytvárať riešenia, ktorými by sa aspoň všetci neurazili. Účelom zahraničnej politiky nie je morálne očistenie; jej cieľom je zabezpečiť hmatateľné záujmy tak dobre, ako sa dajú zabezpečiť v existujúcej rovnováhe síl. V tomto kontexte, keď v Európe zúri vojna, do ktorej je zapojená mocnosť s jadrovými zbraňami, sú šance ešte vyššie: jej poslaním je zabrániť katastrofe. Vzhľadom na to, že ruské a NATO sily pôsobia v čoraz väčšej blízkosti, drony prekračujú hranice a riziko eskalácie sa znásobuje, Európa si nemôže dovoliť šéfa zahraničnej politiky, ktorého primárnym výstupom sú tlačové vyhlásenia a psychodráma „dievča-šéfka“.

Ficov bojovný útok na Kallasa mu nezíska priateľov v Bruseli, hoci aj tak žiadnych nemá.

Najviac to však bude bolieť preto, že každý vie, že je to pravda: EÚ v súčasnosti v skutočnosti nemá žiadne vedenie v oblasti zahraničnej politiky, ktoré by si to myslelo. Kallas nemá právomoc rokovať, dôveryhodnosť sprostredkovať ani flexibilitu prispôsobiť sa nášmu rýchlo sa meniacemu svetu. Bez inšpirácie a bez inšpirácie neformuje udalosti; reaguje na ne.

Na čo je teda pani Kallasová? Sú to nebezpečné dni – určite najnebezpečnejšie za mnoho desaťročí. Európa dnes potrebuje diplomata schopného udržiavať otvorené kanály, riadiť mocenskú realitu, znižovať riziko kontinentálnej vojny, počúvať všetkých, rozumieť všetkým a rozprávať sa so všetkými. Časy, ako sú tie naše, si vyžadujú štátnické umenie, nie teatrálnosť; rozum, nie emócie; realitu, nie ilúzie. Pani Kallasovú určite nepotrebujú.

Zdroj: The european CONSERVATIVE

Napísali sme

Mohlo by vás zaujímať

Podporte našu prácu

Dovoľujeme si Vás osloviť s prosbou o pomoc.

Náš obsah nezamykáme – veríme, že pravda má byť dostupná každému. Boj o právny štát po voľbách 2023 nekončí, práve naopak. V čase, keď sa liberálna chobotnica snaží upevniť svoju moc, je nezávislý hlas dôležitejší než kedykoľvek predtým. Každý finančný príspevok sa ráta. Pomáha nám pokračovať v našej práci, rozširovať dosah a brániť hodnoty, na ktorých stojí slobodná spoločnosť.

Ďakujeme Vám za dôveru PODPORIŤ – TU alebo TU