Vždy mi boli sympatickejší rockeri a rebeli ako zelené gumy a komunistickí rozviedčíci

Eduard Chmelár: Vždy mi boli sympatickejší rockeri a rebeli ako zelené gumy a komunistickí rozviedčíci. Je zarážajúce, ako sa scenár v oboch našich blízkych krajinách opakuje. Len krátko po zostavení novej českej vlády sa desaťtisíce tých, ktorí sa nevedia zmieriť s výsledkami demokratických volieb, nahrnuli do ulíc, a tvrdia, že sloboda je ohrozená. Prepáčte, že ma to nenadchlo. Masa v uliciach nemusí byť prejavom demokracie, ako to ukazuje manifestácia 3. júla 1942, keď zaplnené Václavské námestie hajlujúc sľubovalo vernosť Veľkonemeckej ríši alebo komunistický „Víťazný február“ 25. februára 1948 zhodou okolností tiež na Staromestskom námestí. Dejiny sa neopakujú, ale rýmujú, preto aj v tomto prípade sú okolnosti odlišné, ale miera fanatizmu šokujúco podobná.

Spočiatku som nerozumel politickej zápletke. Je totiž zvláštne, že štandardné politické metódy vyjednávania, ktoré sú v Česku rozšírené už od Havla, je niekto schopný interpretovať ako „vydieranie“ a označiť sa za „slušnejšiu časť spoločnosti“. Tak teda neviem, asi som bol vychovaný inak, ale v mojom svete sa vždy považovalo za neslušné zverejňovanie súkromných esemesiek. Petr Macinka nie je práve moja šálka kávy, ale určite sa neprevinil niečím, aby si zaslúžil takúto štvavú kampaň.

To neznamená, že český minister zahraničných vecí neurobil chybu, ktorú treba pripísať jeho politickej neskúsenosti. Zvyčajne takéto odkazy adresuje jeden poradca druhému (čím trochu kryjú svojich šéfov, ktorí sa v prípade potreby môžu od takejto komunikácie dištancovať). Ale člen vlády by sa nemal vybavovať s človekom, ktorý ani nie je oficiálnym poradcom, iba „priateľom“ prezidenta, v skutočnosti korporatívnym lobistom a obchodníkom s nebývalým vplyvom na chod úradu hlavy štátu. On tieto politické obchody robí dennodenne, akurát ten Macinkov neprijal.

Petr Pavel túto situáciu obratne zneužil na vyvolanie otvoreného konfliktu medzi prezidentom s vládou a neoficiálne sa tak vyhlásil za lídra opozície. Úlohou prezidenta je totiž spájať a obrusovať hrany, nie vyhrocovať konflikt, ktorý má teraz všetky predpoklady na to, aby prerástol do podobnej polarizácie spoločnosti, akú vidíme na Slovensku. Tváriť sa, že je odrazu precitlivený na tvrdšie metódy vyjednávania, je politické divadlo. Politika nie je a nikdy nebola pre rozmaznané princezné.

Nátlakové akcie ako bola tá včerajšia sme tu už v minulosti mali. A vždy boli namierené proti tej „nesprávnej“ strane. Keď prezident Zeman vyhodil z hradu veľvyslanca USA, ktorý sa ho pokúšal skutočne vydierať, „slušnoľudia“ sa nepostavili za svoju hlavu suverénneho štátu, ale s pomocou zahraničných nadácií zorganizovali proti nemu masové demonštrácie za jeho odstúpenie, lebo sa za neho vraj hanbili. Miloš Zeman to ustál. Rovnako je zaujímavé, že nátlaková úderka „Milion chvilek pro demokracii“ hnala ľudí do ulíc vždy proti Babišovi, ale za Fialovej vlády si ohrozenie demokracie nevšimla. Znie to až neuveriteľne, keď podpredsedníčka ODS Eva Decroix krátko po demonštrácii napísala na sociálnu sieť nadšený status, že nechápe, ako mohli prehrať voľby… To už vážne zabudla, že sa stala ministerkou spravodlivosti po odstúpení svojho predchodcu za bitcoinovú kauzu?

Lenže niečím takým, ako je bitcoinová kauza, kauza dozimeter, rastúce priepastné nerovnosti, kríza bývania či nárast chudoby sa títo aktivisti pri svojom „boji za demokraciu“ nezaoberajú. Ani na medzinárodnej scéne ich neznepokojuje rozpad svetového poriadku či riziká vzrastajúceho fašizmu, lebo podľa ich prejavov je hlavným svetovým problémom Fico. Lenže tieto veci si nemôžete uvedomiť, keď aj takmer štyri desaťročia od pádu komunistického režimu stále delíte ľudí boľševickým spôsobom na slušných a neslušných a tvárite sa, že toto je boj dobra proti zlu.

Bojovať dnes za demokraciu znamená v prvom rade zbúrať tieto staré schémy myslenia a ilúzie ktoré si tu vytvárame desiatky rokov, a začať si uvedomovať reálne ohrozenia spoločnosti. V sfanatizovanej atmosfére, keď si demonštranti uľahčujú situáciu tým, že namiesto poctivého hľadania odpovedí vytvárajú zasa len ďalší kult osobnosti, je to však nemožné, pretože skutočné kritické myslenie nikdy nie je populárne.

Našej i českej demokracii chýbajú skutoční tvorcovia názorov, ľudia schopní vytvárať, artikulovať a preverovať verejné porozumenie, nielen zrkadliť sympatie a predsudky, ktoré už v spoločnosti existujú. To sa nedá nahradiť primitívnym napodobňovaním Havlových krátkych nohavíc, Pavlovej flanelovej košele alebo chodením pospiatky. V opačnom prípade môžeme celý diskurz ohlupujúco zúžiť na sympatie, a vybaviť to tým, že keď sa pozriem na fotografie oboch protagonistov z mladosti, vždy som mal bližšie ku gitare ako k samopalu a vždy mi boli sympatickejší rockeri a rebeli ako zelené gumy a komunistickí rozviedčíci… Dovi dopo.

Eduard Chmelár FB

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Fox News: Pristátie ruského lietadla Il-76 na Kube znepokojilo americké úrady.
• 
  Aféra v Maďarsku: Maďar, ktorý bol násilne odvedený na Ukrajine, zomrel
• 
  Vždy mi boli sympatickejší rockeri a rebeli ako zelené gumy a komunistickí rozviedčíci
• 
  Manipulatívne techniky „pravdovravných médií“ a dvojaký meter pri informovaní verejnosti.
• 
  Závodský – exot novinárskeho remesla & Advokát opozície?
• 
  Medvedev: Zelenskyj buď stratí dôveru Západu, alebo ho obesia jeho vlastní nacisti

---

---