Eduard Chmelár: ČÍM JE PRE NICH SLOVENSKO

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

---

Niečo ku statusu Eduarda Chmelára na FB: V poslednej dobe sme svedkami zaujímavého fenoménu. Niektorí politici, ktorí sa dlho prezentovali ako liberálni a proeurópski, sa zrazu začali tváriť ako vlastenci a obhajcovia slovenských záujmov. Je to len pokrytecká rétorika, alebo sa naozaj zmenili?

Jedným z takýchto prípadov je prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá sa v minulosti často vyjadrovala negatívne o slovenskej histórii, kultúre a tradíciách. Tvrdila, že nerozumie krajine, v ktorej žije, a ignorovala všetky dôležité sviatky a výročia, ktoré súvisia s národnou identitou. Napríklad, nezúčastnila sa na oslavách 30. výročia Nežnej revolúcie, ani na pietnych aktov pri príležitosti 75. výročia SNP. Naopak, prejavila veľkú podporu Ukrajine, ktorá je v konflikte s Ruskom, a dokonca si obliekla bundu s nápisom „Ukrajina“, čo bolo vnímané ako provokácia.

Teraz, keď sa blížia parlamentné voľby, sa prezidentka zrazu premenila na vlastenkyňu. V jednom zo svojich prejavov pateticky vyhlásila: „Ja Slovensku verím.“ A po prvý raz za svoje volebné obdobie si obliekla bundu s nápisom „Slovensko“. Čo ju k tomu viedlo? Chce tým získať sympatie voličov, ktorí majú radi svoju krajinu? Alebo si uvedomila, že jej liberálna agenda je v rozpore so záujmami Slovenska?

Podobne aj líder Progresívneho Slovenska Michal Šimečka, ktorý bol dlhý čas známy ako kritik slovenskej suverenity. Hovoril, že Slovensko je „malé a slabé“ a že by sme mali byť podriadení Bruselu. Tvrdil, že Slovensko je „nepodstatné“ a že by sme mali byť „súčasťou väčšieho celku“. Teraz sa však zmenil na milovníka Slovenska. Vo svojej kampani sa rozplýva, že „Slovensko je krásne a je naše“. Prečo táto zmena? Chce tým osloviť voličov, ktorí si vážia svoju krajinu? Alebo si uvedomil, že jeho európska agenda je v rozpore so záujmami Slovenska?

Tieto príklady ukazujú, že niektorí politici sa snažia manipulovať verejnou mienkou tým, že menia svoj imidž podľa toho, čo im vyhovuje. Nie sú to skutoční vlastenci, ale len pokrytci, ktorí chcú získať moc za každú cenu. Nemali by sme im veriť ani dôverovať. Mali by sme hľadať politikov, ktorí majú konzistentné a transparentné postoje a ktorí rešpektujú slovenskú históriu, kultúru a tradície.

Rudy

---

Eduard Chmelár: Bol to naozaj depresívny pohľad. Pred budovou prvej Slovenskej národnej rady na Myjave stála v daždi v deň 175. výročia jej založenia čestná stráž. Stála tam mĺkvo a opustene ako tí štúrovskí dobrovoľníci, keď sa dozvedeli, že im nik nepomôže a nik sa k ním nepridá. Nebola tam ani prezidentka, ani premiér, ani predseda parlamentu, nebol tam nikto z ústavných činiteľov. O tomto kľúčovom medzníku v moderných slovenských dejinách, jednom z najvýznamnejších vôbec, sa nezmienili ani slovom. Pred piatimi rokmi, keď sme oslavovali 170. výročie, tam bola veľkolepá slávnosť s hymnou, kladením vencov, folklórnym programom a slávnostným prejazdom dobových vozov štúrovských bojovníkov za účasti vtedajšieho predsedu NR SR Andreja Danka. Každý účastník dostal slovenskú kokardu a za historickým dubovým stolom, za ktorým sedeli Štúr, Hurban a Hodža, som sa zapísal do pamätnej knihy.

Prečo to spomínam? Pretože som nevidel národ, nevidel som štát, ktorý by tak macošsky pristupoval k vlastným dejinám, ktorý by ich tak okázalo ignoroval, nerozumel im a nemal k nim hlbší vzťah. Pretože tu nejde len o nostalgické spomínanie a banálne historické okienko. Tu ide o podstatu našej identity, o pochopenie zmyslu 150-ročného vývoja národnej a štátnej emancipácie, o to, čím sme, prečo sme sa dostali tam, kde sme a kam kráčame. Bez poznania a vedomia týchto súvislostí nemôže nijaký politik rozumieť Slovensku.

Preto je zvláštne, že práve Zuzana Čaputová, ktorá sa niekoľkokrát s pohŕdaním vyslovila, že nerozumie krajine, v ktorej žije, ktorá priam systematicky ignoruje všetky sviatky a výročia spojené práve s národnou emancipáciou, práve pred parlamentnými voľbami zahrala na vlastenecké city a pateticky vyhlásila: „Ja Slovensku verím.“ Dokonca si po prvý raz (sic!) za svoje volebné obdobie obliekla bundu s nápisom „Slovensko“, hoci vieme, že skôr ako svojej vlasti takýmto spôsobom vyjadrila lásku k Ukrajine. Rovnako aj líder PS Michal Šimečka, ktorý donedávna nevedel „Slovensko“ ani vysloviť, sa teraz rozplýva, že „Slovensko je krásne a je naše“.

Tento výrok vyznieva skôr ako spôsob mocenského privlastnenia ako vyjadrenie lásky k vlasti. Pretože Michal Šimečka (podobne ako jeho otec, ktorý sa už viackrát vyznal, že sa cíti medzi Slovákmi ako medzi cudzími) nemá k Slovensku nijaký vzťah, otvorene ním pohŕdal a jeho politické činy ho priraďujú skôr k tým, ktorí konajú proti záujmom našej vlasti – napríklad ako minulý rok, keď v Európskom parlamente hlasoval za rezolúciu, ktorá vyzývala Slovenskú republiku, aby uznala nezávislé Kosovo – čo je v príkrom rozpore s našou štátnou doktrínou.

Nepatrím k tým, ktorí by vyčleňovali nacionalistov ako jediných, ktorým na Slovensku záleží. Moje vlastenectvo nie je exkluzívne, ale inkluzívne, pretože verím, že v našej jedinečnej vlasti je dosť miesta pre všetkých jeho obyvateľov. Ale nemôžem neupozorniť na to, že ak niekto pár dní pred voľbami zistí, že Slovensku verí a že ho miluje, že to nie je úprimný vzťah k vlasti, ale manipulácia s národnými citmi. Zuzana Čaputová nám neodkazuje, že jej záleží na Slovensku, ale odkazom na „tvorbu budúcnosti“, čo je základné volebné heslo progresívcov, nám opätovne podsúva, koho máme voliť. Podobne ako niektorí herci, ktorí sa najprv zúčastňujú na zdanlivo nevinnej neutrálnej kampani (štedro financovanej zo zahraničia) vyzývajúcej k účasti na voľbách, aby neskôr v inom videu priamo podporili Progresívne Slovensko (ako napríklad Matej Landl, ktorý je pre mňa osobitným sklamaním).

Preto sa nedajte oklamať. Týmto pokrytcom záleží skôr na rodovej identite ako národnej. Pre nich je Slovensko iba momentálnym výťahom k ich osobnej kariére, prietokovým ohrievačom ich finančných tokov. Ľudia, ktorí celým svojím životom preukazovali, že nemajú k Slovensku nijaký hlbší vzťah, ktorí nemajú úctu k tým, ktorí bojovali a umierali za našu národnú slobodu, ktorí sa vyhrážajú, že ak vyhrá Smer, okamžite odtiaľto odídu (čiže ich údajné vlastenectvo nevydrží ani skúšku voľbami), by nemali stáť na čele nášho štátu a určovať jeho smerovanie. Lebo ich záujmy ležia mimo našej vlasti a nestotožňujú sa s dvestoročnou skúsenosťou a hodnotami národa, za ktoré trpeli vo väzení Janko Kráľ i Ján Francisci, Hurban i Vajanský, Hlinka i Šrobár, Husák i Novomeský, Korec i Srholec. Spoločnosť v kríze si nemôže dovoliť šialené experimenty, ale vedomie racionálnej kontinuity, ktorá ho posilňuje a spoľahlivo vyvedie z temnoty. Lebo tí, ktorí vzývajú nejasnú budúcnosť, ale pohŕdajú slávnou minulosťou, nemôžu nikdy ovládnuť prítomnosť.

---

---