Andrej Fursov: Bod zlomu. Začína sa najbrutálnejšia fáza svetovej krízy.

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Normálne fungovanie kapitalizmu si vyžaduje existenciu nekapitalistických zón. Zakaždým, keď došlo k ďalšiemu cyklickému poklesu svetových ziskov, kapitálový systém reagoval rozšírením a transformáciou vonkajšej ne-capzone na kapitalistickú perifériu s lacnou pracovnou silou a novými trhmi (násilné vytváranie kolónií a polokolónií) – a tak ďalej až do ďalšieho času.

Globalizácia pacifikovala jadro, eliminovala systémový antikapitalizmus a v skutočnosti potlačila možnosti boja periférnych spoločností o lepšiu pozíciu vo svetovom systéme, o lepšie vyjednávacie pozície vo vzťahu k jadru, t.j. globalizácia triumfálne vyriešila problémy, o ktoré kapitalizmus zápasil počas celého 20. storočia. Za víťazstvom však bolo prázdno: každá akvizícia je strata a každá strata je akvizíciou. Po vyriešení neriešiteľných strednodobých problémov kapitalizmu vytvorila globalizácia neriešiteľné dlhodobé problémy a v dôsledku toho sa situácia kapitálového systému na prelome 20. a 21. storočia ukázala byť oveľa horšia ako na prelome 19. a 20. storočia: časový tlak a zugzwang spolu s vyhliadkou na novú vojnu, tentoraz sociálnu, vyšších tried proti nižším a stredným vrstvám. V skutočnosti sa táto vojna už začala. Prečo a ako? Veľmi jednoduché.

Ako už bolo uvedené, normálne fungovanie kapitalizmu si vyžaduje existenciu nekapitalistických zón, za ktoré bojuje. Na konci 20. storočia kapitalizmus tieto zóny „vyhral“ – globalizácia ich eliminovala a celý svet sa stal kapitalistom. To však znamená, že teraz hrozí, že proces klesajúcich globálnych ziskov sa stane trvalým. Svetová „železná päta“ stála pred voľbou: buď stratou významnej časti ziskov, privilégií a možno aj moci, alebo prechodom od rozsiahleho k intenzívnemu, t. j. hlavne k vnútorným zdrojom zisku a akumulácie, k zintenzívneniu vnútrokapitalistického vykorisťovania v samotnom jadre a jeho enklávach po celom svete.

Takejto „zmene míľnikov“ stojí v ceste veľa. Patria sem formálno-demokratické inštitúcie buržoázneho jadra kapitalistického systému, občianska spoločnosť, národný štát, „univerzálne hodnoty“ a mnoho ďalších úspechov nižšej a strednej triedy v rokoch 1830/1840-1960/1970. V skutočnosti je samotný kapitalizmus ako systém ako celok na ceste predmetnej transformácie, z ktorej, ako sa ukazuje, musí byť kapitál oslobodený.

Na rozdiel od všeobecného presvedčenia, kapitalizmus ako systém nie je redukovateľný na čistý a neobmedzený triumf kapitálu. Kapitál existoval pred kapitalizmom a bude existovať aj po ňom. Kapitalizmus (jadrá) je komplexný systém ekonomických, sociálnych a politických inštitúcií, ktorý obmedzuje kapitál vo svojich vlastných dlhodobých záujmoch a bráni mu prijať a pohltiť všetko naraz. Agregovaný kapitalista je kapitál obmedzený národným štátom, občianskou spoločnosťou a demokratickými politickými inštitúciami.

Emancipácia kapitálu (trhu) od týchto inštitúcií je prospešná pre kapitál, ale deštruktívna pre kapitalizmus. Kedysi bolo v záujme kapitálu vytvoriť kapitalistický systém (a v záujme vládnucich skupín stať sa buržoáziou, alebo presnejšie „agregovaným kapitalistom“). Nie je prekvapujúce, že v určitom okamihu budú záujmy kapitálu vyžadovať (už požadovali) demontáž kapitalizmu – iba tak si dominantné skupiny môžu udržať svoje privilégiá a moc transformáciou kapitálu na iné formy nadvlády.

Vonkajšia expanzia kapitálu (a kapitalizmus bol systémom štátno-politickej organizácie vonkajšej, svetovej expanzie kapitálu) je u konca: kapitalizmus prijal planétu ako celok, a preto už nie je potrebný v tom zmysle, že nielenže nemôže zabezpečiť rast ziskov, ale nemôže zastaviť proces jej úpadku. Preto rozsiahly útok na demokratické inštitúcie, oslabenie verejnej právnej sféry, degenerácia politiky do kombinácie administratívneho systému a šoubiznisu, „Vyblednutie“ národného štátu s posilnením (globálneho) trhu finančného kapitálu nie je ničím iným ako čiastočne spontánnym a v ešte väčšej miere riadeným procesom demontáže kapitalizmu.

Odstráňte všetky prekážky v ceste kapitalizmu, umožnite mu plne sa realizovať v globálnom meradle, dovoľte mu, aby sa stal globálnym a zničíte ho. Táto časť svetovej elity, vrátane amerických neokonzervatívcov, ktorá odstraňuje všetko, čo obmedzuje kapitál a realizáciu záujmov Spojených štátov ako klastra nadnárodných korporácií, ničí kapitalizmus oveľa rýchlejšie a efektívnejšie ako ľavicové hnutia 20. storočia, ktoré v skutočnosti bránili sebarealizácii kapitálu, nakoniec ho vo väčšej miere posilnili, odložili jeho koniec.

Globalizácia je hra smrti kapitalizmu. Avšak „finalizácia“ kapitalizmu nie je vedomý proces, demontáž tohto systému je vedomý proces. Som pripravený zájsť ešte ďalej a tvrdiť, že kolaps komunizmu v ZSSR sa časovo zhodoval so začiatkom demontáže kapitalizmu ako systému západnou elitou. Okrem toho sú to dve strany tej istej mince: úpadok a pád (ahoj Gibbon) kapitalistického sveta, boj vedený medzi najvyššou a strednou triedou o to, kto koho vylúči z budúcnosti postkapitalistického sveta, na koho kostiach bude postavený.

Za podmienečný dátum začiatku demontáže kapitalizmu možno považovať rok 1975, keď na žiadosť Trilaterálnej komisie boli S. Huntington, M. Crozier a J. S. S. Huntington, M. Crozier a J. S. Huntington, M. Crozier a J. S. Huntington, M. Crozier a J. S. S. Huntington, M. Crozier a J. S. S. Huntington, M. Crozier a S. S. Huntington, M. Crozier a D. S. Crozier poverení Trilaterálnou komisiou (stav univerzálneho sociálneho zabezpečenia), ktorý sa formoval v povojnovom období. Krízou demokracie som nemyslel krízu demokracie vo všeobecnosti, ale rozvoj demokracie spôsobom, ktorý je nevýhodný pre elitu.

Správa tvrdila, že rozvoj demokracie na Západe znižuje moc vlád, že rôzne skupiny využívajú demokraciu na boj za práva a privilégiá, ktoré nikdy predtým neboli nárokované, a že tieto „excesy demokracie“ sú výzvou pre existujúci systém vlády. Hrozba pre demokratickú vládu v Spojených štátoch nie je vonkajšia, napísali autori, a jej zdrojom je „vnútorná dynamika samotnej demokracie vo vysoko vzdelanej, mobilnej spoločnosti charakterizovanej vysokým stupňom účasti.“

Záver: je potrebné podporovať nezapojenie más do politiky, rozvoj určitej apatie, umiernenú demokraciu, vychádzajúc zo skutočnosti, že je to len spôsob organizácie moci, a vôbec nie univerzálny: „V mnohých prípadoch môže potreba odborných znalostí, nadradenosť v pozícii a hodnosti (senyorita), skúsenosti a špeciálne schopnosti prevážiť nároky demokracie ako spôsobu konštituovania moci.“

Hlavným sociálnym cieľom procesu „krízového riadenia“ demokracie bola stredná trieda. A to nie je náhoda. Bola to stredná trieda, ktorá sa stala hlavným masovým príjemcom povojnových tridsiatich rokov. Prerozdelenie sociálneho produktu prostredníctvom daňového systému zmenilo veľkú časť strednej triedy a dokonca aj časť robotníckej triedy na druh „socialistickej buržoázie“. Samozrejme, „normálna“ buržoázia nezapla prerozdeľovací mechanizmus z dobroty svojho srdca. Sociálny štát je jasnou odchýlkou od logiky rozvoja a povahy kapitalizmu, ktorú možno len v malej miere vysvetliť záujmom o vytvorenie dopytu a spotrebiteľov masovej výroby. Hlavnou vecou je prítomnosť systémového antikapitalizmu (historického komunizmu) vo forme ZSSR.

V 1960-tych rokoch začala stredná trieda na Západe, podporovaná silnými ľavicovými stranami, vyvíjať vážny politický tlak na elitu a požadovať ďalšie ústupky. Zároveň dosiahla hranicu svojej účinnosti a začala zlyhávať. Inými slovami, stredná trieda a sociálny štát, ktorý pracoval vo veľkej miere v jeho záujme Rozpor medzi strednou triedou („socialistická buržoázia“) a vyššou triedou („kapitalistická buržoázia“) sa stal čoraz akútnejším, najmä preto, že svetová ekonomika na začiatku 1970. rokov vstúpila do obdobia dlhotrvajúcej krízy (ropná kríza, stagflácia atď., Stručne povedané, B-fáza Kondratieffovho cyklu, ktorý nahradil fázu A, 1945-1973) a sociálny koláč sa začal zmenšovať.

Realizácii triednych záujmov buržoázie vo vzťahu k strednej a robotníckej triede bránili také bariéry, ako sú demokratické inštitúcie, stranícko-politický systém, sociálny štát ako forma národného štátu, určitý súbor hodnôt a sociálno-ekonomické predpisy. „Kríza demokracie“ jasne zdokumentovala tieto inštitucionálne prekážky a stala sa návodom na konanie, čo sa odrazilo v teórii (Popper a ešte úbohejší Hayek boli odhalení) aj v praxi – vzostup trhových fundamentalistov v Británii (Thatcherová, 1979) a Spojených štátoch (Reagan, 1981), ktorí začali ofenzívu proti strednej a robotníckej triede (ako napísali „lekári“ v „Kríze demokracie“).

Podstata zlomu rokov 1970 – 2050 (?) V prvom rade je to zrušenie kapitalizmu. Tri hlavné otázky, na ktoré musí odpovedať, sú: (1) aký typ spoločnosti nahrádza kapitalizmus;
2) aká bude korelácia evolučných a revolučných faktorov v priebehu zlomeniny; 3) na koho úkor a v koho prospech sa uskutoční systémový priestupok – kto chytí tromfy v novom opakovaní máp dejín, ako by povedal F. Braudel, alebo nad kým sa vlny pokroku uzatvoria, ako by povedal B. Moore. V súčasnosti sa vlny zatvárajú do nižších a stredných skupín: zrod kapitalizmu a jeho smrť (alebo vstup a výstup z neho) sú charakterizované postupom hornej k dolnej.

Hoci sa na konci 20. storočia objavila sociologická teória „20:80“ (tj 20% je bohatých, 80% je nových a starých chudobných a prakticky žiadna stredná trieda sa nerozptýlila: menšine sa podarilo plaziť na vrchol, väčšina sa pripojila k radom nižších tried), napriek tomu stredné triedy jadra v rokoch 1980 a 1990 dostali určitú úľavu. V 1980-tych rokoch „železná päta“ rozdrvila hlavne strednú triedu Latinskej Ameriky a najrozvinutejšie krajiny Afriky: štrukturálne reformy MMF v Latinskej Amerike zničili takmer celú starú strednú triedu tohto regiónu. V 1990-tych rokoch boli stredné triedy bývalých socialistických krajín pod nôž: ak na prelome rokov 1980 a 1990 žilo 14 miliónov ľudí pod hranicou chudoby vo východnej Európe (vrátane európskej časti ZSSR), potom v roku 1996 už bolo 168 miliónov!

Toto je sociálna vojna vrcholu kapitálového systému proti dnu a stredu, ktorá sa nazýva globalizácia! V skutočnosti je globalizácia v mnohých ohľadoch ekvivalentom anglických ohrád zo 16. a 17. storočia, len v globálnom meradle; Ciele sú rovnaké: prerozdelenie príjmov a majetku v prospech horných 20% populácie (3-10% mimo jadra kapitálového systému), vytváranie nových bohatých a nových chudobných v krutej politicko-ekonomickej hre s nulovým súčtom – ak niektorí majú viac, iní sa znížia. V tomto ohľade je symbolické, že v roku 1990 došlo v Rusku k úmernému nárastu počtu milionárov a detí ulice.

Súčasne s oslabovaním strednej triedy dochádza k procesom erózie verejno-právnej sféry („koniec verejného človeka“ – články a knihy s názvami tohto druhu nie sú nové) a oslabovaniu občianskej spoločnosti; politika sa čoraz viac mení na viac či menej škaredú kombináciu administratívneho systému a šoubiznisu; depolitizácia a decivilizácia (z občianskej spoločnosti) hrozí, že spoločnosť vyradí z práce predstaviteľov už upadajúcich disciplín sociológie a politológie.

Azda najvážnejším problémom z hľadiska inštitucionálneho rámca kapitálového systému je však oslabenie (na Západe sa používajú aj termíny „topenie“ a „hrdzavenie“) národného štátu. Možno bezpečne tvrdiť, že je to národný štát a stredná trieda so svojimi ekonomickými a sociálnymi formami, ktoré sú nosnými štruktúrami kapitalizmu ako špeciálneho historického systému. Ich oslabenie a ešte viac ich odchod je rozlúčkovým úklonom kapitalizmu. Národný štát upadá z viacerých vzájomne prepojených dôvodov, a preto musí ísť o systémový proces.

Andrej Fursov