Eduard Chmelár: Falošná hra na demokraciu

• Eduard Chmelár: Falošná hra na demokraciu: Autor zdôrazňuje potrebu chrániť demokraciu pred zahraničnými zásahmi a kritizuje médiá za zaujaté správanie.
• Postoj slovenskej diplomacie: Slovenská diplomacia sa nepridala k 13 krajinám EÚ, ktoré odsúdili výsledky volieb v Gruzínsku, čo autor oceňuje.
• Kritika Bruselu: Autor kritizuje Brusel za nedemokratické praktiky a spochybňovanie výsledkov demokratických volieb.
• Historické paralely: Autor porovnáva súčasnú situáciu s historickými udalosťami, ako napríklad s politikou Milana Hodžu a farebnými revolúciami.

Eduard Chmelár: Oceňujem postoj slovenskej diplomacie, ktorá sa nepridala k 13 krajinám EÚ, ktoré odsúdili výsledky volieb v Gruzínsku. Ak šéf európskej diplomacie Josep Borell protestoval proti návšteve Viktora Orbána v Tbilisi a nechal sa počuť, že maďarský premiér nezastupuje EÚ, tak týchto 13 krajín, ktoré predstavujú menšinu členských štátov, ju zastupuje ešte menej. Naopak, predsednícka krajina EÚ síce nemá rozhodovacie právomoci, ale má výraznú mediátorskú funkciu, ktorú v minulosti aktívne využíval napríklad šéf českej diplomacie Karel Schwarzenberg. Upierať Maďarsku úlohu „čestného sprostredkovateľa“ je preto len ďalším príkladom nedemokratických praktík Bruselu.

Eduard Chmelár: Falošná hra na demokraciu

V noci som si zhodou okolností čítal články Milana Hodžu v čase, keď bol predsedom vlády Česko-slovenskej republiky. Obhajoval v nich vzťahy s niektorými štátmi a ubezpečoval nacistické Nemecko, že suverénna stredoeurópska politika ČSR nie je dôvodom na znepokojenie Berlína a že nie je namierená proti nikomu. Zároveň pripomenul, že národom strednej Európy nestačí len to, že dosiahli nezávislosť. Postavenie nášho národa v strede Európy, na križovatke etník, myšlienkových prúdov, sociálnych túžob a mocenských zápasov, má zjednotiteľské poslanie a zaväzuje nás, aby sme slobodne rozvinuli všetky svoje intelektuálne a mravné schopnosti tak, aby obohatili našou vlastnou tvorbou veľké dedičstvo humanity… Nepripomína vám to niečo? Lebo ja mám déjà vu, ak musíme zasa vysvetľovať veľmociam (tentoraz vraj „demokratickým“) naše vlastné suverénne rozhodnutia.

Je veľmi nebezpečné, ak budeme spochybňovať výsledky demokratických volieb vždy, keď nedopadnú podľa predstáv mocenských centier. Vieme, ako to dopadlo na Ukrajine (keď opozícia za výdatnej pomoci neonacistov odstránila prezidenta Janukovyča, ktorý sa dostal k moci na základe férových volieb, ktoré aj Západ označil za príkladné), vieme, ako to dopadlo v minulosti v Gruzínsku (keď psychopat Saakašvili zvrhol legitímneho prezidenta Ševarnadzeho), vieme, aké pokusy tu boli aj v iných postsovietskych republikách či vo Venezuele, Bolívii alebo Brazílii. Takzvané farebné revolúcie nie sú ničím iným ako prevratmi finančne i logisticky podporovanými Washingtonom a Bruselom. Nesmieme dopustiť takúto destabilizáciu demokratického prostredia prostredníctvom zahraničných zásahov.

Preto považujem za správne, že Viktor Orbán ako premiér predsedajúcej krajiny EÚ označil gruzínske voľby za slobodné a demokratické. Obvinenia, že víťazná strana Gruzínsky sen je „proruská“ a že voľby ovplyvnila Moskva, stoja na vode. Premiér Iraklim Kobachidze jasne povedal, že cieľ vstúpiť do EÚ zostáva nemenný a že nevidí dôvod ani na obnovenie diplomatických vzťahov s Ruskom, kým sa nevyriešia územné spory. No to musí byť veľmi prefíkaná „proruská“ politika…

Skutočnosť je taká, že Gruzínci sa boja viac návratu Saakašviliho ako čohokoľvek iného. To on zničil Gruzínsko ako lokaj mocenských centier Západu. Dnes je potrebné chrániť demokraciu pred tými, ktorí jej majú inak plné ústa. Oni si to celé totiž predstavujú tak, že „demokracia je len vtedy, keď vládneme my“. Odkedy som čítal knihu ideológa tohto systému Fareeda Zakariu Budúcnosť slobody, nemôžem zabudnúť na jeho slová, že demokraciu dnes požadujú iba radikáli, my musíme udržať moc.

A presne tak sa správajú. Rozhodnutie denníka Washington Post nepodporiť v prezidentskývh voľbách USA žiadneho z kandidátov vraj vyvolalo znepokojenie združenia novinárov denníka zo zasahovania do ich slobodnej práce. To je absurdné. Drvivá väčšina ľudí kritizuje, že médiá sú zaujaté, ale oni obhajujú svoje právo správať sa ako politickí aktivisti. Kam sa, preboha, podela klasická zásada žurnalizmu o objektivite a nestrannosti, keď novinári protestujú proti tomu, že by mali byť niečím viac ako súčasťou volebného štábu Kamaly Harrisovej?

Áno, demokracia je dnes ohrozená. Ale silami, ktoré pochodujú pod jej zástavou. Vlastne už dávno neexistuje. V momente, ako títo ľudia dobrovoľne odovzdali moc do rúk nevolených aktérov, obchodných korporácií, finančných skupín, zbrojárskych koncernov a podriadili verejný záujem vládnucej oligarchii, už nemôže byť o demokracii ani reči. Tak na čo sa tu hráme?

Eduard Chmelár FB

---

---