Po roku politickej neschopnosti dosiahnuť zmier ostáva táto úloha na nás.

Eduard Chmelár: Po roku politickej neschopnosti dosiahnuť zmier ostáva táto úloha na nás. Výročie atentátu na premiéra Fica nemožno prejsť mlčaním, pretože po roku musíme konštatovať, že spoločenská atmosféra, ktorá viedla k spáchaniu tohto zločinu, sa nielenže nezmenila, ale výrazne sa zhoršila, čo sme si v máji 2024, šokovaní z takej udalosti, ani nevedeli predstaviť. S plnou vážnosťou musím vyhlásiť, že atentátnik síce netrafil hlavu premiéra, ale zasiahol srdce celej spoločnosti: slovenská spoločnosť viac neexistuje. Je rozčesnutá, roztrhaná, zdevastovaná, nemá spoločné hodnoty, nemá spoločné ciele, nemá ani len spoločné kritériá na posudzovanie noriem správania. Nie sme už schopní nielen pochopiť, ale ani len vnímať toho druhého, nehľadáme zlyhanie v sebe, ale vinu v tom druhom. Ako sekulárny humanista si nemusím pomáhať slovami náboženského vodcu – no tentoraz som tak urobil nielen pre súznenie s týmito myšlienkami, ale najmä s poukazom na tých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu, no nielenže tak nekonajú, ale ani tak nezmýšľajú.

Eduard Chmelár: Po roku politickej neschopnosti dosiahnuť zmier ostáva táto úloha na nás.

Pápež Lev XIV. sa v pondelok prihovoril novinárom týmito slovami: „V Reči na hore Ježiš povedal: „Blahoslavení, ktorí tvoria pokoj“ (Mt 5,9). Toto blahoslavenstvo sa týka nás všetkých a osobitne vás: vyzýva každého z nás, aby sa usiloval o inú komunikáciu – takú, ktorá sa neusiluje za každú cenu získať súhlas, nezahaľuje sa do agresívnych slov, nepreberá model súťaživosti, nikdy neoddeľuje hľadanie pravdy od lásky, s ktorou ju máme pokorne hľadať. Pokoj sa začína v každom z nás – v tom, ako sa pozeráme na druhých, ako ich počúvame, ako o nich hovoríme… Preto vám dnes opakujem výzvu, ktorú nám zanechal pápež František: Odzbrojme komunikáciu od každého predsudku, hnevu, fanatizmu a nenávisti, očistime ju od agresivity. Nie je potrebná hlučná, silácka komunikácia, ale komunikácia schopná počúvať, zachytiť hlas slabých, ktorí sami nemajú hlas. Odzbrojme slová – a prispejeme k odzbrojeniu sveta. Odzbrojená a odzbrojujúca komunikácia nám umožňuje zdieľať iný pohľad na svet a konať v súlade s našou ľudskou dôstojnosťou.“

Celoživotný humanista, socialista a pacifista, filozof, spisovateľ a dramatik Jean-Paul Sartre šiel k problému podľa môjho názoru ešte hlbšie. Vo svojej kultovej hre S vylúčením verejnosti z roku 1944 uviedol jeden z najslávnejších a najtajomnejších výrokov 20. storočia, ktorý bol odvtedy nespočetne mnohokrát interpretovaný mysliteľmi všetkých generácií a všetkých kultúr: „Peklo sú tí druhí.“ Myslím si, že tento citát nie je až taký záhadný. V prvom rade, ten výrok má svoje (už oveľa menej citované) pokračovanie. Celý znie takto: „Peklo sú tí druhí, ale práve tak som mohol napísať, že raj sú tí druhí, skrátka, všetko prichádza k človeku len od druhých.“ V tejto hre Sartre rieši otázku, prečo nenávidíme ľudí. Každý súdi aspoň jedného z ostatných, a pritom túži uniknúť neľútostným pohľadom svojich spoločníkov. Ale nemôžu tak urobiť, lebo zamrznú v ich pohľade a nie sú schopní odraziť ich interpretáciu. Všetko sa mení po smrti. V živote ešte môžeme niečo robiť, aby sme ovplyvnili dojem, ktorý robíme – no keď umierame, zostávame pochovaní v pamäti a vnímaní ostatných ľudí.

Sartra ako ateistu tento poznatok desil. Ak sú vzťahy s niekým skreslené a skazené, potom ten druhý môže byť len peklo. Keď o sebe premýšľame, keď sa snažíme poznať samých seba, používame znalosti o nás, ktoré už druhí ľudia majú. Posudzujeme samých seba prostriedkami, ktoré nám druhí dali a ktorými nás posudzujú. Do čohokoľvek, čo o sebe poviem, vždy vstúpi úsudok niekoho iného. Do čohokoľvek, čo cítim vnútri seba, vždy vstúpi úsudok niekoho iného. Keď nás iní pozorujú, meníme sa. Tým, že nás pohľad druhých objektivizuje, strácame svoju autonómiu a stávame sa objektmi súdu. Tieto posudky pomenovávajú, formujú, no často aj dezinterpretujú našu identitu. Výsledkom je, že hrdinovia Sartrovej hry odmietajú čeliť slobode a zodpovednosti ich vlastnej existencie. Namiesto toho sa zamotávajú do vlastných ilúzií a vyfabrikovaných príbehov, ktoré používajú na ospravedlnenie svojich činov. Garan sa bojí, že ho budú vnímať ako zbabelca, Estelle zasa skrýva svoje minulé prehry za masku šarmu. No tým, že sa odmietajú konfrontovať so svojimi rozhodnutiami, navzájom sa zahaľujú do večného cyklu odsúdenia.

Aké východisko ponúka Sartre z tohto začarovaného kruhu? Radikálnu zmenu od nesprávnej viery k vlastnej autenticite. Ak chceme predísť uviaznutiu v psychologickom pekle našich vzťahov, musíme prijať slobodu a zodpovednosť. Iba tak prestaneme obviňovať ostatných a objavíme odvahu postaviť sa za naše vlastné rozhodnutia, odvahu nadviazať vzťahy založené na úprimnosti a skutočnom poznaní seba samých. Mšlienka, že peklo sú tí druhí, neznamená, že iba oni sú tí neznesiteľní, ale že dovoľujeme, aby ich názory a súdy prerastali do nášho osobného pekla. Naša cesta z toho nevedie cez ignorovanie druhých, ale cez prijatú slobodu a zodpovednosť za vlastné činy. Metaforicky povedané, aby sme dosiahli raj, musíme sa naučiť žiť autenticky a túto autenticitu požadovať aj vo svojich vzťahoch.

Sartrova hra je vlastne psychologický experiment. Dej uvádza troch mŕtvych do miestnosti, ktorá nemá ani okná, ani dvere. Všetci traja sú v podstate sebci, zameraní na svoje vášne a náruživosti. Každý z nich rozpráva príbeh svojho života. Chce, aby tí druhí s ním mali súcit alebo aby ho aspoň vypočuli. Každý však hovorí len sám o sebe, každý myslí len sám na seba. Nikto nepočúva ani trochu toho druhého, tobôž aby sa ho dotkli jeho starosti a trápenia. Vôbec tu neexistuje nejaký rozhovor – každý hovorí akoby do prázdneho priestoru a nenachádza kontakt s tými druhými. Nemôžu odísť a nemôžu spolu žiť. Navzájom si robia zo svojho života peklo. Až napokon konečne jeden z nich konštatuje: „Sme v pekle!“ Druhý sa čuduje: „Čože? V pekle? Bez diablov?“ a tretiemu to dôjde: „To je úspora personálu. My sami sme si navzájom diablami.“

Sartre pomenoval bytostný problém človeka, ktorý sa zráža s inými ľuďmi, ale nie som si istý, koľko ľudí teraz chápe, na čo narážam. Sledoval som vyjadrenia politikov oboch táborov k výročiu, o ktorom sa tento týždeň všade hovorí, a som úprimne vydesený, ako vôbec nechápu, že nie sú súčasťou riešenia, ale problému, že situáciu nezlepšujú, ale zhoršujú. Líder opozície Michal Šimečka pri tejto príležitosti napísal otvorený list predsedovi vlády. Strašný, necitlivý až grobiansky, plný nenávisti. Po formálnej vete o tom, ako mu je ľúto, čo sa stalo v Handlovej, sa do neho pustil ako ohrdnutá manželka po dvadsiatich rokoch v rozvodovom konaní, že dosiahol nové dno, kašle na ľudí, iba sa ľutuje, je frustrovaný, vyhorený, neschopný, je to on, ktorý najviac polarizuje a mal by ísť od toho a ak tú silu nenájde, tak on ho porazí… Neskutočné. Toto mu potreboval odkázať k výročiu atentátu?? Celkom vážne? Nuž, touto netaktnosťou iba zvýraznil, že nie je schopný prispieť k spoločenskému zmieru.

Niet pochýb o tom, že súčasná opozícia vyhrotila spoločenskú atmosféru do extrému, a to najmä svojou neochotou venovať sa štandardnej parlamentnej práci a štvaním ľudí do ulíc. Aby som bol správne pochopený: tu nejde o to, že opozícia má právo protestovať. Tu ide o to, že tieto protesty povýšila na hlavnú náplň politickej práce. Je to niečo podobné, akoby základnou činnosťou zamestnancov vo fabrike nebola práca, ale štrajk, akoby protestné zhromaždenie študentov bolo dôležitejšie ako prednášky, akoby úlohou lekárov nebolo liečiť, ale sťažovať sa ľuďom, že aj ich niečo bolí. Progresívci urobili z protestov trockistickú permanentnú revolúciu, organizovali demonštrácie aj proti legitímnym cieľom vládnej koalície, s ktorými vyhrali voľby, pričom sami nič neponúkali, nič nenavrhovali, nič neriešili. Hoci je Matovičova Loď bláznov na politickom mori len malou bárkou, v skutočnosti sa stal svojimi metódami a svojím dehumanizujúcim jazykom duchom celej opozície. Preto som už pred vyše rokom vyslovil vetu, ktorá zľudovela – opozícia zmatovičela.

No ani koalícia k upokojeniu situácie ničím neprispela. Kým bude premiér nadávať svojím súperom do potkanov, krvilačných bastardov a čriedy Sorosových prasiat, nemá veľký význam rozčuľovať sa nad tým, že opozícia ich častuje výrazmi ako dezoláti, opice, vlastizradcovia a podobne. Nedá sa nevidieť, že vládna koalícia situáciu politicky zneužíva, že útočí nevyberavo na všetkých, aby sa potom hystericky voči sebe dožadovala slušnosti. Toto naozaj nemá význam. Tieto dve skupinky rozbesnených a na seba navzájom útočiacich politických svoriek si naozaj nemajú čo vyčítať. Zvlášť premiér, ktorý je už taký podráždený, že nedokáže vľúdne odpovedať ani na štandardnú otázku tých novinárov, ktorí si iba robia svoju prácu. Najhoršie je, že Robert Fico je už taký izolovaný, že mu to nemá kto povedať. Všetci sa ho buď boja alebo mu úlisne kurizujú, prípadne oboje, ale vo svojom okolí už nemá nikoho, kto by mu povedal pravdu.

Raz som sa o to pokúsil v tom najlepšom úmysle, lebo chápem, že je vyčerpaný, že je stále vystresovaný a možno aj vystrašený, že čelí nepríjemným zdravotným následkom, ktoré by nikto z nás nechcel zažiť. Napokon, to, že najprv „hrdinsky“ zapiera, že by ho trápil atentát, a potom vidíte, že o ňom rozpráva na každej tlačovej konferencii, v každom druhom príhovore, dokonca aj v zahraničí, svedčí o jedinom – že je to pre neho stále obrovská trauma, ktorú v sebe nespracoval. Nikto z nás, ktorý to nezažil a neprešiel tento kus cesty v jeho topánkach, ho nemá právo za to odsudzovať. Ale jeho priatelia by mu mali dokázať odporučiť, čo je pre neho v takomto stave najlepšie.

Neprijal to. Odkázal mi cez médiá, že sa na neho hnevám, lebo ma odvolal z pozície poradcu. Na to som sa mohol len zasmiať. Vtedy som to vzdal a nechal tak. Ale je to smutný príbeh, lebo už aj najvyšší predstavitelia Smeru-SD priznávajú, že sa k nemu nedostanú. Včera ste mohli vidieť prekvapeného ministra obrany Roberta Kaliňáka, ktorého zaskočila otázka, prečo zvolal premiér bezpečnostnú radu štátu. Netušil to. A to už nie je dôvod na smiech. To je dôvod na vážne znepokojenie, kto, kde a ako sa riadi tento štát, v ktorých štruktúrach sa prijímajú zásadné rozhodnutia, keď koaličná rada nezasadá, vláda nie je informovaná a členovia predsedníctva premiérovej strany nič netušia.

Vládna koalícia sa nemôže rozčuľovať, keď médiá, kontrolné orgány alebo hoci aj opozícia kladú tieto legitímne otázky, lebo toto nie je absolutistická monarchia, v ktorej rozčuľujeme zemepána otravnými otázkami. Zvlášť, ak sa vláda správa tak neznesiteľne papalášsky. Včera zomrel jeden z mála mojich politických vzorov, legendárny Pepe, bývalý uruguajský prezident José Mujica, prezývaný „najchudobnejšia hlava štátu na svete“. Nebola to ani metafora, ani póza, ale životný štýl. 90 percent svojho platu rozdal chudobným a žil ako oni, jazdil na 25-ročnej bugatke, predal vládnu letku, odmietol prezidentský palác a býval vo svojej starej chalupe so záhradkou, v ktorej pestoval zeleninu. Celý život bojoval za najchudobnejších ľudí, prežil 13 rokov vo väzení, za čo dostal ďalšiu prezývku – latinskoamerický Mandela. Viete, ja nechcem, aby všetci politici žili v chudobe, ale porovnajte výhovorky, správanie a nároky našich často až nenažraných vládnych politikov bez sociálnej empatie so životnými zásadami tejto ikony latinskoamerickej ľavice.

Keď po roku bilancujeme stav našej krajiny, vidíme, že z tohto marazmu nás nevyvedú vzájomné výčitky, ani zvaľovanie viny na tých druhých. Skúsenosť, ktorú s oboma tábormi máme, by nás mala viesť k navonok skľučujúcemu záveru, že to zostáva na nás. Oni nám nepomôžu. Ja sám so z toho vyvodil pre seba zásadné rozhodnutie: odmietam naďalej hrať ich hru. Komentovať ich hlúpe nápady, živiť sa ich nenávisťou, zúčastňovať sa na ich hádkach a osobných sporoch, ktorými nás zamestnávajú a odvádzajú pozornosť od podstatných vecí. POTREBUJEME ZMENIŤ TÉMU. A to doslova.

Vy (obidve strany) ste odviedli pozornosť od dôležitých otázok k vašim márnomyseľným osobným vojnám. Namiesto teatrálnych kampaní o vlastizradcoch, sprisahancoch a mafiánoch, namiesto škriepok o tom, kto chodil do osobitnej školy, kto patrí do basy, kto u koho spal a kto od koho odpisoval diplomovú prácu, by sme sa mali sústrediť na to a hlavne nútiť k tomu aj verejných činiteľov (ktorých si za to, len tak mimochodom, štedro platíme), aby nám predkladali svoje návrhy, ako zvýšiť úroveň zdravotnej starostlivosti, ako zastaviť rast cien a energií, ako zlepšiť stav školstva, ako zmodernizovať štát a pripraviť ho na technologické a klimatické výzvy najbližších desaťročí. Toto sú naše témy, toto sú naše úlohy. A pokojne k tomu pridajte aj verejnú diskusiu o vízii mierového štátu – ako nám ju načrtol pápež František pri svojej návšteve. O tomto sa rozprávajme, hoci aj polemizujme. Už nie som ochotný diskutovať o hlúpostiach a byť súčasťou týchto hlúpych hier s davmi, ktoré vám, zdá sa, ešte stále zožerú úplne všetko. Zabudnite.

Stretol som v týchto dňoch množstvo rôznych ľudí. Vyrábajú ľudové nástroje, maľujú, píšu básne, pečú domáci chlieb, vytvárajú komunitné centrum pre deti, učia ľudí pracovať s umelou inteligenciou, naozaj pestré typy. Všetci sú žičliví, milujú svoju vlasť, rozmýšľajú o svojich plánoch s nadšením a jediní, ktorí brzdia ich sny sú – politici. Tí, ktorí by ich mali viesť a ukazovať nám smer. Ale nás už dávno nevedú ušľachtilí ľudia ako Štúr, Hurban, Štefánik, Hodža a Rázus. Vedú nás tí najhorší z najhorších. Ak si myslíte, že nie, tak si odpovedzte na otázku, či by ste Huliakovi alebo Matovičovi dali do opatery čo i len na polhodinu svoje malé dieťa, nieto štát. Slovensko má na viac. Ale musíme ho zlepšovať od podlahy a nespoliehať sa na tú spanštenú triedu, ktorá si urobila zo služby vlasti výnosnú živnosť.

Eduard Chmelár FB

---

---