Slovensko má zlomenú dušu. Potrebuje obnovu štátu a národné obrodenie.

Eduard Chmelár: Slovensko má zlomenú dušu. Potrebuje obnovu štátu a národné obrodenie. To, čo sa dialo na Slovensku nielen včera, nielen uplynulý rok, ale minimálne posledných sedem rokov, je neklamným znakom toho, že politika zdevastovala slovenskú spoločnosť do takej miery, že jej duch je v troskách. Prepáčte, ale dvíha sa mi žalúdok z tej nízkosti, agresívnosti a zaslepenosti verejného života, z toho primitívneho cirkusu, ktorý tu predvádzajú obe strany. Gratulujem všetkým, ktorí nepodľahli do nepríčetnosti vybičovanej propagande oboch strán, ktorá sa vás pokúša presvedčiť, povedané Sartrovými slovami, že peklo sú tí druhí.

Eduard Chmelár: Slovensko má zlomenú dušu. Potrebuje obnovu štátu a národné obrodenie.

Za ten rok od atentátu na premiéra Fica, ktorý otriasol Slovenskom, sme nič, vôbec nič nepochopili. Počet ľudí, ktorí sa aktívne usilovali dosiahnuť v tom čase zdanlivo konsenzuálne vytýčený spoločenský zmier, sa dá spočítať na prstoch dvoch rúk. Viem o tom niečo, lebo som sa na tom zúčastňoval. Pritom aj predstavy tých niekoľkých ľudí boli neuveriteľne naivné. Snažil som sa vysvetliť ľuďom, ktorí ma oslovili v dobrej viere, že žiadne neprirodzené zbratanie sa v tejto atmosfére nedá očakávať, že to jediné, čo je reálne a potrebné dosiahnuť, sú rovnaké spoločné pravidlá platné pre všetkých. Ani len na to nebola vôľa.

Ako tak zmierlivá atmosféra vydržala sotva tri týždne. Potom červené denníčky zacítili krv ako ten najodpornejší bulvár a začali sa dožadovať detailov o atentáte, ktoré vraj jediné dokážu „vyvrátiť pochybnosti“(sic!!!) o tom, či sa atentát naozaj uskutočnil. Práve sem siahajú korene súčasnej štatistiky, kedy väčšina voličov opozície a až 65 percent voličov Progresívneho Slovenska neverí, že sa atentát stal! Mrzí ma však, že na Úrade vlády SR opäť niekto stratil nervy a nepoučený z blamáže milióna eur vyloženého na stole zverejnil fotografiu zakrvavenej košele a rozstrieľaného brucha Roberta Fica. Ten, kto dostal tento nápad, je u mňa korunovaný hlupák a zaslúžil by si prepustenie na hodinu. Je totiž úplne jasné, že konšpirátorov tento „dôkaz“ nepresvedčí, ale ešte viac rozdráždi a väčšinu ľudí znechutí. Ale takto sa dnes uvažuje vo vládnej budove.

No zmierenie nechcel v skutočnosti ani Robert Fico. Ten bol dokonca na Roberta Kaliňáka nahnevaný, že v čase jeho neprítomnosti vystupoval príliš zmierlivo, nekonfliktne a dokonca sa pokúšal (dosť všeobecne, a preto nepresvedčivo) povedať spoločnosti „prepáčte“. Toto premiéra rozladilo, cítil krivdu, a preto chcel politickú pomstu, nie odpustenie opozícii a zabudnutie. A tak po jeho návrate namiesto okrúhleho stola o zmierení (navrhnutého prezidentkou Čaputovou a prezidentom Pellegrinim) začali obe strany pripravovať priestor pre nové bojisko.

Výsledok ste mohli vidieť včera. Obe strany sa bez akéhokoľvek náznaku sebareflexie navzájom obviňovali zo šírenia nenávisti a zhoršenia spoločenskej atmosféry. Každý z nich pritom v radoch svojich voličov hecoval bojovú náladu. Smer sľuboval, že porazí „opozíciu a médiá“, kým Šimečka, Naď a Matovič sľubovali, že dajú Fica „dole“. Roztlieskaným voličom oboch táborov v tom vytržení ani nezišlo na um, že ich agresívny tón a slovník sú v priamom rozpore s proklamovaným cieľom ukončenia šírenia nenávisti. A nikto z nich nenavrhol, ako to zastaviť. Teda okrem porážky toho druhého.

S jedným návrhom predsa len vystúpil minister vnútra a predseda Hlasu-SD Matúš Šutaj Eštok. Ohlásil zámer prijať zákon proti nenávistným prejavom. Dúfam, že to povedal len v eufórii a že takúto hlúposť vládna koalícia nikdy neschváli. Je v priamom rozpore s ich deklarovanou snahou chrániť čo najširšiu slobodu prejavu. Je navlas rovnakou legislatívnou iniciatívou, akú navrhovala Zuzana Čaputová posadnutá „reguláciou médií“. A po tretie, je tak vágne definovaná, že je ľahko zneužiteľná a predstavitelia súčasnej vládnej koalície budú prví, proti ktorým ju použijú, keď sa dostanú do opozície. Prosím, nerobte to, demokracia nesmie byť obeťou boja proti nenávisti.

Rozmýšľal som nad tým, či je to neschopnosť alebo zámer súčasnej politickej reprezentácie presunúť pozornosť verejnosti na osobné súboje. Ale tam, kde nie je prítomný vyšší intelekt a charakter, je aj neschopnosť zámerom. Oni robia to, na čo majú. Jeden vie udržať moc intrigami, druhý vie rozoštvávať, tretí udávať, štvrtý špiniť a každý z nich si myslí, že to robí najlepšie ako vie. Vládnym stranám nevysvetlíte, že namiesto upokojovania verejnosti ju vyhecovali k ešte väčšej agresivite, keď si myslia opak. Opozíciu nepresvedčíte, že svojimi protestami vyhrotila atmosféru v spoločnosti do stavu permanentnej volebnej kampane, ak si myslí, že je to jej právo. Je to to isté, ako keď vás dnes Michal Šimečka presviedčal, že jeho pradedo bol vlastenec, akoby to malo potvrdzovať, že ním je aj on (nie, nie je). Je to rovnako nelogická úvaha, akoby sme z toho, že jeho starý otec Eduard Friš bol stalinistický politik a udavač, vyvodzovali, že ním je aj jeho vnuk Michal.

Musím len zopakovať svoje presvedčenie, že súčasná politika je len arénou nízkych pudov. Nečakajte od nej žiadne vznešené ciele. Dnešný politik síce môže zdieľať alebo predstierať presvedčenie, že pravda zvíťazí, ale bez lásky sa stáva iba jej bremenom. Preto vie práve tak extrémne nenávidieť ako milovať, preto pozná uctievanie, ale nie úctu, preto dokáže budovať kult, ale nevie tvoriť kultúru. Politika, ktorá vie uspokojiť mocenské ambície človeka, ale nevie slúžiť ľuďom, je vlastne podradná ľudská činnosť a priťahuje iba takýchto jednotlivcov.

Politika v stave, keď sa z centra jej záujmu vytratil človek, nás nespasí. Nemáme žiadne vznešené ciele a už niekoľko desaťročí prešľapujeme na mieste. Spoločnosť, v ktorej nemajú občania vžitý pocit zodpovednosti, ktorá v ťažkých okamihoch svojich dejín stráca základ v oduševnenej podpore všetkých svojich členov, sa nemôže dlhodobo udržať. Po skutočnom vlastenectve vyznačujúcom sa čistou láskou k domovine a obetavosťou pre národ niet na dnešnom Slovensku ani stopy. Stratili sme väzbu medzi sebou a uvedomenie si nášho miesta v geopolitickom, civilizačnom a kultúrnom kontexte.

A nemýľte sa, ani tie ultranacionalistické spolky, odvolávajúce sa na našu dávnu minulosť, nemajú nič spoločné so starými Slovanmi: Každý prichádzajúci, ktorý sa usadil na slovanskom území, dokonca aj bývalý otrok, nebol považovaný za cudzinca, ale mohol sa do spoločenstva zapojiť a oženiť sa tam. Nebola tu uzavretosť rodu a kmeňa, iba jednota „rodnej zeme“. Jednou z príčin, prečo Slováci nevyhnutne potrebovali silného vodcu, je ich zhubná neschopnosť samoorganizácie, ktorá je nevyhnutná pre zjednotenie síl. Neboli sme schopní čokoľvek vykonať prostredníctvom vnútorne zrodenej organizácie.

Preto musíme tento pokus zopakovať. Začať tam, kde štúrovci, od osvety a kultúry, od reinterpretácie základov nášho bytia, ktoré nám dáva zmysluplný smer i smelý plán. Dotknúť sa nielen stavebných kameňov toho, kto sme a odkiaľ sme prišli, ale aj pochopiť, prečo sme sa tak zachovali a kam kráčame. Nič nie je dôležitejšie ako venovať sa rozbitej duši, zdevastovanej kultúre a skvalitneniu človeka. Neodvádzať od toho pozornosť k časným veciam. Iste, politik tu bude vždy, ale nemal by nás obťažovať viac ako otravný úradník, nie je to najpodstatnejšia profesia, ohromne ju preceňujeme.

Keď som sa pred deviatimi rokmi mal česť stretnúť v Bratislave so XIV. Dalajlámom, dosť ma od politiky odhováral a povedal mi: „Táto planéta nepotrebuje viac úspešných ľudí. Zúfalo potrebuje tých, ktorí tvoria mier, liečia, obnovujú, rozprávajú príbehy a milujú všetko živé.“ Ale všetko pochopíte aj bez tibetského duchovného vodcu. Stačí, ak sa začítate do spisov Ľudovíta Štúra a porozumiete, že čosi také mohol napísať a takto mohol uvažovať len mimoriadne ušľachtilý človek. Potom porozumiete aj zmyslu jeho slávneho výroku: „My dali sme sa do služieb ducha, a preto musíme prejsť cestu života tŕnistú.“ To je práve to kľúčové. Dať sa do služieb ducha, nie moci. Len s takýmto prístupom postavíme Slovensko na nohy.

Eduard Chmelár FB

---

---