Politico: Ako sa EÚ vždy vyhne trestu

Politico: Ako sa EÚ vždy vyhne trestu. Od podvodov cez protekcionárstvo až po otáčavé dvere medzi verejným sektorom a priemyslom je zápach korupcie a beztrestnosti EÚ hujerov všadeprítomný. Europoslanci si mastia vrecká, úradníci kryjú jeden druhého a inštitúcie sa tvária, že nič nevidia. A keď už aj nejaký škandál praskne, tak sa to zahladí pod koberec, obviní sa nejaký obetný baránok a život ide ďalej. Brusel je ako bažina, ktorá pohlcuje všetkých a všetko, čo sa jej pripletie do cesty. A my, občania, to len nemo sledujeme a platíme to zo svojich daní. Otázka je, dokedy to ešte budeme tolerovať?

Politico: Ako sa EÚ vždy vyhne trestu

V šmrncovných hotelových konferenčných miestnostiach a kaviarňach bruselskej štvrte EÚ bolo rozhorčenie hmatateľné: Prečo bol chudák Henrik vybraný?

Henrik Hololei, spoločenský Estónec, ktorý dosiahol vrcholnú pozíciu generálneho riaditeľa v štátnej službe EÚ, bol prichytený pri prijímaní darov od katarskej vlády, zatiaľ čo jeho oddelenie rokovalo o lukratívnej leteckej dohode – a to, úplnou náhodou, s Katarom.

Bolo to v poriadku, uviedla Európska komisia, keď sa záležitosť v roku 2023 prevalila: Všetky jeho bezplatné lety schválil vysokopostavený pracovník ministerstva. Problém bol v tom, že vysokopostaveným pracovníkom ministerstva bol Hololei.

V Bruseli to v tom čase vyvolalo trochu rozhorčenia, ale je pravdepodobné, že v Európe ako celku o tom počulo len málo ľudí.

A to – spolu s tlmenou reakciou Komisie, pozoruhodným záverom, že neboli porušené žiadne pravidlá EÚ, skutočnosťou, že Hololei po odstúpení jednoducho prestúpil na pohodlnú pozíciu hlavného poradcu, a rozšíreným postojom bruselských klebiet „tu nič nevidieť“ – je dokonalou ilustráciou vkrádajúceho sa pocitu beztrestnosti, ktorý nakazil systém.

Doživotní väzni v Bruseli sú zvyknutí na pravidelné škandály a „upozornenia“, medzi ktoré len minulý mesiac patrilo rozhodnutie o tom, či by sa textové správy mali považovať za oficiálne dokumenty , a správy o podvodných povýšeniach „priateľského kruhu“ v agentúre EÚ .

EÚ má problém a nie je jasné, či s tým niekto chce niečo urobiť.

Politicky je to „bližšie k fungovaniu Vatikánu a OSN,“ povedal Denis MacShane, bývalý britský minister pre Európu, ktorý zblízka videl, ako blok funguje. A oba tieto subjekty „v posledných rokoch sužujú obvinenia z beztrestnosti a korupcie“.

Ale aj biely vatikánsky dym by sa dal považovať za priehľadný komunikačný prvok v porovnaní s dymom a zrkadlami, ktoré často zakrývajú realitu v Bruseli.

Čistý podvod

Vypracovať zoznam problémov bloku s korupciou (veľkou aj malou, v najširšom zmysle slova) je ako podrobný popis hororovej ukážky zlých praktík: otáčavé dvere medzi priemyslom a EÚ, protekcionárstvo v najmocnejších inštitúciách bloku, obťažovanie na pracovisku, vyslovené podvody.

Ide o to, že EÚ má množstvo dozorných orgánov, ktoré by mali riešiť tento druh vecí – ombudsmana, verejného prokurátora, parlamentné výbory, dokonca aj celý súdny systém. Ale keď upozornia na zlé alebo dokonca nezákonné správanie (čo aj robia), často sa zdá, že to vôbec nerobí rozdiel.

Toto všetko by bolo samo o sebe dosť zlé, ale zároveň to zhoršuje náladu pádu Ríma, ktorá živí naratív nacionalistických politikov: Od Budapešti po Paríž, zlyhania Bruselu a absencia akejkoľvek odplaty uľahčujú protieurópskej rétorike jazdu.

„Etická ľahostajnosť a politická nezodpovednosť inštitúcií EÚ vytvorili kultúru beztrestnosti, ktorá nielenže poškodzuje dôveru občanov EÚ v demokratické inštitúcie, ale zároveň sa hodí na to, aby ju politici proti EÚ zneužívali ako zbraň v rámci Únie aj mimo nej,“ povedal Alberto Alemanno, profesor práva EÚ na HEC Paris a zakladateľ mimovládnej organizácie Good Lobby.

Zatiaľ čo národné vlády žijú a umierajú pri volebných urnách – čo znamená, že korupcia a nedostatok zodpovednosti sa im často vymstia – svet EÚ je temnejší a neprehľadnejší. 

Len za posledný týždeň alebo tak nejako blok otriasli (alebo skôr zjavne ním vôbec nie otriasli) dva škandály, z ktorých každý mohol ľahko zvrhnúť vládu, ak by sa to stalo v domácej politike.

Prvý sa týkal ženy na samom vrchole, osoby s povinnosťou dodržiavať zmluvy EÚ: predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyenovej. Všeobecný súd EÚ rozhodol , že Komisia urobila chybu, keď zatajila verejnosti textové správy, ktoré si von der Leyen vymieňala s generálnym riaditeľom farmaceutického giganta Pfizer Albertom Bourlom na vrchole pandémie Covid-19 – a tesne predtým, ako spoločnosť získala najväčšiu zákazku EÚ na verejné obstarávanie všetkých čias.

Úplné podrobnosti zmluvy o vakcíne zostávajú tajné, a to aj napriek protestom poslancov Európskeho parlamentu, ktorí (úspešne) zažalovali Komisiu v samostatnom prípade týkajúcom sa transparentnosti – ktorý exekutíva spochybňuje. 

Ale uvidíme niekedy tie texty? Takmer určite nie. „Nehovorím, že v tomto prípade ryba smrdí zhora, ale je to kultúra, ktorá je všadeprítomná v tom, že sa snaží blokovať transparentnosť,“ hovorí Herwig Hofmann, profesor európskeho verejného práva na Luxemburskej univerzite, keď hovorí o inštitúciách EÚ.

Rozhodnutie v prípade textových správ, v kruhoch EÚ prezývané „Pfizergate“, prišlo približne v rovnakom čase, ako úrad pre boj proti podvodom OLAF zistil, že Európska azylová agentúra reštrukturalizuje celé oddelenia, aby si vedúci zamestnanci mohli presúvať priateľov na manažérske pozície. Akékoľvek dôsledky? To si robíte srandu. Prípad bol uzavretý bez prijatia disciplinárnych opatrení.

EÚ funguje v „medziach“ administratívnej, politickej a súdnej zodpovednosti, povedal Hofmann. „Samozrejme, pokiaľ ide o EÚ, existujú špecifické ťažkosti kvôli veľkej komplexnosti a množstvu rôznych orgánov, agentúr a aktérov, ktorých dnes máme.“

„Prevrat“ Komisie

Hoci Hofmann hovorí, že neverí, že kultúru určujú predstavitelia najvyššej úrovne, možno vám odpustiť, že ste dospeli k tomuto záveru.

Jeden z najväčších škandálov, ktorým Komisia v poslednom čase čelila, sa týkal zrýchleného vymenovania Martina Selmayra, vedúceho kancelárie vtedajšieho predsedu Komisie Jeana-Clauda Junckera, do funkcie generálneho tajomníka v roku 2018 – muža, ktorý bol pre svoj zastrašujúci a hierarchický prístup neľútostne známy ako Monštrum z Berlaymontu (názov sídla Komisie).

Selmayr bol jedným z najbližších Junckerových spolupracovníkov a architektom jeho kampane na prezidenta. Jeho vymenovanie do najvyššej funkcie bolo na program zasadnutia komisárov pridané na poslednú chvíľu, aby sa im zabránilo v organizovaní vzbury. 

Zdroj: Politico

---

---