RS: Úbohá reakcia EÚ na Trumpov útok na Irán

RS: Úbohá reakcia EÚ na Trumpov útok na Irán. Portál Responsible Statekraft (RS) píše: Európa sa zriekla svojich zásad, aby sa podliezala prezidentovi, ktorý ani nevie, že existujú. Reakcia Európskej únie na sobotňajšie útoky USA na Irán odhalila viac než len pokrytectvo – odhalila tak hlbokú vazalizáciu, že európske hlavné mestá teraz ochotne podkopávajú medzinárodné právo aj svoje vlastné strategické záujmy.

Vyhlásenie skupiny E3, ktoré podpísali nemecký kancelár Friedrich Merz, britský premiér Keir Starmer a francúzsky prezident Emmanuel Macron, a ktoré nasledovalo po podobných vyhláseniach predsedníčky Európskej komisie Ursuly von der Leyen a jej vysokej predstaviteľky pre zahraničné veci Kaji Kallasovej, túto kapituláciu dokonale zhŕňa.

RS: Úbohá reakcia EÚ na Trumpov útok na Irán

Európske trio potvrdilo svoju podporu bezpečnosti Izraela – a iba Izraela, akoby ostatné národy na Blízkom východe nemali nárok na bezpečnosť. Zopakovali rétoriku, že Irán „nikdy nemôže mať jadrovú zbraň“ a podporili americké útoky na iránske jadrové zariadenia napriek početným záverom MAAE aj americkej spravodajskej komunity (IC), že Irán v súčasnosti, alebo aspoň pred sobotňajším útokom, nepracuje na vyzbrojení svojho jadrového programu.

V pravý orwellovský štýl E3 vyzvala Teherán, aby sa „zapojil do rokovaní vedúcich k dohode, ktorá by riešila všetky obavy spojené s jeho jadrovým programom“ – napriek tomu, že Irán bol doslova zapojený do týchto istých rokovaní s ministrami zahraničných vecí E3 v piatok, deň pred útokom USA – keďže sa pripravoval na pokračovanie rokovaní s USA v Ománe predtým, ako Izrael týždeň predtým začal vojnu. V skutočnosti je izraelské drzé rozhodnutie sabotovať americko-iránsku diplomaciu presne dôkazom toho, že na rozdiel od toho, čo E3 teraz naznačuje, sa Irán zapojil do rokovaní dostatočne vážne na to, aby sa vyhliadka na uzavretie novej dohody stala realistickou.

Načasovanie amerických útokov – ktoré nasledujú po diplomatickom úsilí E3 a Iránu – je výsmechom tvrdení E3, že zodpovednosť za obnovenie rozhovorov je teraz na Teheráne. To prinútilo iránskeho ministra zahraničných vecí Abbása Aragčího položiť si otázku : „Ako sa môže Irán vrátiť k niečomu, čo nikdy neopustil, nieto ešte vyhodiť do vzduchu?“

Ešte odsudzujúcejšie je odmietnutie EÚ uznať to, čo bývalý švédsky premiér Carl Bildt otvorene vyhlásil : útok USA bol jasným porušením medzinárodného práva. Charta OSN zakazuje použitie sily okrem prípadov sebaobrany proti bezprostrednému útoku alebo so súhlasom Bezpečnostnej rady – ani jedno z toho sa v tomto prípade neuplatnilo. Súčasné vedenie EÚ, ktoré tak hlasno odsudzuje porušovanie ukrajinskej suverenity Ruskom, však zostáva nápadne ticho, keď to isté urobí Washington alebo Jeruzalem.

Toto pokrytectvo robí viac než len odhaľovanie morálneho pózovania EÚ – aktívne narúša základy medzinárodného práva a toľko ospevovaného „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“. Legitimizáciou „práva mocných“ viesť preventívne vojny EÚ fatálne podkopáva ukrajinskú vec a vytvára precedens, ktorý jej protivníci určite zneužijú. Ak sú preventívne útoky prípustné pre USA a Izrael, prečo nie pre Rusko , Čínu alebo akúkoľvek inú mocnosť, ktorá sa označuje za „hrozbu“? Prečo by sa mali národy globálneho Juhu zjednotiť za odvolaniami Kyjeva na Chartu OSN, keď samotná Európa ospravedlňuje očividné porušenia zo strany západných mocností?

Horšie je, že toto vazalizácia Európy sa ukazuje ako strategicky zbytočné. Zatiaľ sa neobjavili žiadne dôkazy o tom, že by sa Trumpova administratíva vôbec obťažovala varovať svojich európskych „spojencov“ pred útokom na Irán, čo je, ak sa to vôbec potvrdí, usvedčujúcim dôkazom pohŕdania, ktoré Trumpova administratíva prechováva k svojim hlavným európskym spojencom v NATO, ktorí sa potom chtiac-nechtiac ponáhľajú obhajovať flagrantné porušovanie medzinárodného práva zo strany Washingtonu.

Načasovanie nemohlo byť nápadnejšie. Niekoľko dní pred kritickým summitom NATO táto epizóda potvrdzuje to, čo triezvy pozorovatelia už vedeli: európska servilnosť si od Washingtonu nezaslúži ani rešpekt, ani reciprocitu. Zjavné zlyhanie Trumpovej administratívy pri konzultácii s E3 – napriek ich prebiehajúcej diplomatickej angažovanosti s Iránom – dokazuje, že tvorcovia politík USA nepovažujú Európu za partnerov, ale za lokajov, ktorých treba podľa ľubovôle ignorovať. Táto dynamika otrávi atmosféru pred stretnutím NATO, kde európski lídri opäť apelujú na „transatlantickú jednotu“ a zároveň akceptujú svoju úlohu mladších podriadených Washingtonu.

Hlbšou tragédiou však je, že európski lídri si internalizovali svoju vlastnú podriadenosť. Zrádzajú medzinárodné právo nie kvôli hmatateľným ziskom, ale z reflexívnej poslušnosti – zvyku, ktorý oslabuje globálne postavenie Európy a zároveň posilňuje najhoršie impulzy Washingtonu a Jeruzalema. Toto je jeden z veľkých rozdielov v porovnaní s prípravami na poslednú veľkú vojnu podľa vlastného výberu USA. Vtedy mali lídri Francúzska a Nemecka chrbtovú kosť a predvídavosť, aby sa postavili proti invázii Georgea W. Busha do Iraku v roku 2003. Posuňme sa do roku 2025 a nemecký neokonzervatívny kancelár Merz s nadšením podporuje nezákonné útoky Izraela na Irán ako nevyhnutnú „špinavú prácu“ vykonanú v mene „Západu“.

Rozširujúca sa vojna na Blízkom východe by mala byť budíčkom: vzhľadom na geografickú blízkosť Európy k Blízkemu východu by sa jej účinky, ako sú možné nové migračné toky, teroristické hrozby a energetické šoky, mohli pre Európu masívne destabilizovať. Vzhľadom na to, čo je v stávke, ak Európa nepresadí svoje záujmy teraz, kedy to urobí? Keď ho Washington a Jeruzalem jednostranne zatiahnu do ďalšej nekonečnej vojny na Blízkom východe? Keď ďalší nezákonný útok zasiahne tretiu krajinu? Vazalstvo sa nevypláca – iba degraduje.

Zdroj: Responsible Statecraft

---

---