Progresívci nie sú skutoční vlastenci & Korčokova demagógia a vyslovené špinavosťi najhrubšieho zrna

Progresívci nie sú skutoční vlastenci & Korčokova demagógia a vyslovené špinavosťi najhrubšieho zrna. Ja viem, že základným princípom slovenskej politiky je neustále vyvolávať konflikty, a tam, kde nie sú, ich vymyslieť. Teda rozumiem tomu, ale neschvaľujem to, je to jedna z najodpudzujúcejších čŕt nášho verejného života. Ale aj pri takýchto súťažných disciplínach v nenávisti by mali ich účastníci dodržiavať aké-také pravidlá a ako-tak sa držať faktov. Ivan Korčok včera v nejakom rozhovore povedal, že odkedy vstúpil do PSka, 90 percent jeho činnosti spočíva v tom, že je medzi ľuďmi. Neviem teda, medzi akými, keďže je celý deň nalepený na sociálnych sieťach a chrlí jeden status za druhým, ale vždy mi prišlo úsmevné, keď sa politici chvastajú tým, že chodia medzi ľudí. Akoby chodili do ZOO obzerať si exotické zvieratká, ktoré občas prikrmujú, akoby sme u nich mali oceňovať úplne bežné činnosti každého človeka.

Eduard Chmelár:Progresívci nie sú skutoční vlastenci & Korčokova demagógia a vyslovené špinavosťi najhrubšieho zrna

Ale to je už politický folklór, na ktorý sme si všetci zvykli. Na čo si asi nezvyknem nikdy, je tá podlosť, s akou v zaslepenom boji o moc títo najatí vyjednávači s verejnosťou prekračujú všetky mysliteľné červené čiary pravidiel politického zápasu. Pochopil som, že Ivan Korčok je v podstate neslobodný človek. Je pod neustálym tlakom štruktúr a praktík, ktoré v demokratickom systéme (povedzme to eufemisticky) nie sú štandardné. V podstate mi ho je ľúto.

Keďže červené denníčky nerobia žurnalistiku, ale sú PR agentúrami politickej strany, keďže súčasťou jej politického marketingu je aj kvázi-humoristická stránka Zomri, ktorej zmyslom nikdy nebolo šíriť humor a dobrú náladu medzi ľuďmi, ale diskreditovať oponentov, toto prostredie na neho vyvíja enormný nátlak, kedy je nútený robiť veci, ktoré by inak nerobil, hovoriť slová, ktoré by inak nepovedal a navyše má zakázané pochybovať o zmysluplnosti toho, čo robí, lebo okamžite mu pohrozia, že si nájdu iného maskota (napríklad vždy pripraveného Jarina Veľkého, o ktorom sa čoraz viac opozičných lídrov presviedča, že je to notorický klamár a podvodník). Politik Ivan Korčok skrátka pochybovať nesmie, nesmie byť unavený a nesmie ani namietať voči plánom, ktoré vymysleli niekde úplne inde.

Ale v poslednom čase sa začínam obávať o jeho duševné zdravie. Tomu, čo splieta, nemôže veriť ani on sám. Predsa len, Tomáš Valášek bol vždy profesionálny propagandista, kým Ivan Korčok bol relatívne seriózny diplomat. No poslednými vyjadreniami ničí posledné zvyšky dobrej povesti, ktoré mal medzi ľuďmi s akým-takým nadhľadom. Za najodpornejšiu iniciatívu Progresívneho Slovenska od jej vzniku považujem pokus priživiť sa na národnostných vášňach a zneužiť vnútropolitický spor v Srbsku na prehlbovanie konfliktov slovenskej komunity vo Vojvodine. Už som o tom písal, ale keďže PS vo svojej lživej kampani pokračuje bez ohľadu na fakty, treba niektoré skutočnosti zdôrazniť.

Všetci vieme, že vlastenectvo bolo progresívcom vždy cudzie a že nacionalistickú kartu vždy zneužívali z ideologických dôvodov (z podobných, pre aké útočil Korčok aj na Maďarsko). Hovoriť o tom, že incident v Báčskom Petrovci bol útokom na slovenskú národnostnú menšinu, je demagógia a vyslovená špinavosť najhrubšieho zrna. Slovenské národné slávnosti vo Vojvodine boli vždy apolitické. Aktivisti, ktorí rozvešali v parku fotografie z opozičných protestov, ich preto zneužili na niečo, čo nemalo so spoločenským a kultúrnym životom dolnozemských Slovákov nič spoločné.

Pri incidente stáli proti sebe v skutočnosti dve rôzne názorové skupiny našich krajanov. Označovať tento incident za národnostný konflikt je preto hrubým zavádzaním. „Dôkaz“ o útoku na Slovákov, ktorý použili šimečkovci a ich PR agentúra Denník N, že na nejakom múre bol nasprejovaný nápis „Zabi Slováka“, má preto rovnakú váhu ako príhoda, keď v deväťdesiatych rokoch ktosi na bytovku v Petržalke nastriekal nápis „Maďari za Dunaj!“. Ak odhliadneme od inteligencie páchateľa, ktorý si neuvedomil ani to, na ktorej strane Dunaja stojí, hodnotiť to ako prejav útoku štátu na maďarskú národnostnú menšinu by bolo asi smiešne.

O tom, že progresívci opäť raz zneužili ľudí na svoje neukojené mocenské ciele, svedčí najmä vyhlásenie Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny (spoluorganizátorky Slovenských národných slávností), ktorá sa dištancovala od aktivít šimečkovcov a vo svojom vyhlásení odsúdila „pokus o politizáciu slávností“ zo strany opozičných politických subjektov a ich sympatizantov. Napokon, hoci sa progresívci dušujú, ako im ide o Slovákov, Šimečka sa ani len neunúval stretnúť sa s oficiálnymi predstaviteľmi našich krajanov v Báčskom Petrovci, jemu úplne stačil jednostranný postoj opozičných účastníkov incidentu.

Na druhej strane, predseda Matice slovenskej v Srbsku sa zastal napadnutých krajanov. A je to úplne v poriadku. Svedčí to len o tom, že naša komunita vo Vojvodine je roztrieštená a že jedna časť nemôže hovoriť za všetkých. Je úplne legitímne, ak sa zastanete opozície (hoci šimečkovci sú takí dezorientovaní, že ani len nepoznajú jej charakter a netušia, že oni sami by v nej so svojimi názormi tvorili politický planktón). Ale je zvrátené, ak nútite štát, aby sa angažoval vo vnútropolitickom spore iného štátu.

Korčok sa úplne pomiatol, keď obvinil šéfa slovenskej diplomacie Blanára, že „namiesto obrany vlastných občanov chráni cudzí štát“. Haló, páni z PS, vy sa aspoň trochu zorientujte v tom, kto je občanom Slovenskej republiky, 90 percent našich krajanov sú výlučnými občanmi Srbska. „On sa zastáva záujmov Srbska!!!“ hystericky kričí Korčok na adresu nášho ministra zahraničných vecí, ktorý sa odmieta miešať do vnútorných záležitostí iného štátu. No asi mu nevysvetlím, že dodržiavať štandardné pravidlá diplomatického styku je niečo úplne iné ako zastávať sa záujmov iného štátu (len mi je ľúto tých mladých ľudí, ktorí uverili tomu, že je to skutočný profesionál a navštevujú jeho školu diplomacie).

Nie, Ficova vláda sa celkom určite nezastáva záujmov Srbska, ale záujmov Slovenska (aj keď často nedôsledne). Ale chcel by som sa pána Korčoka spýtať, prečo sa on, vraj liberál, zastáva záujmov pravicovo-nacionalistických síl vedených Volodymyrom Zelenským, prečo ani raz nevystúpil na obranu práv slovenskej menšiny na Ukrajine, ktorá je skutočne utláčaná (aj jazykovo), prečo nevystúpil na obranu práv liberálnych intelektuálov (Marty Havryško, Volodymyra Iščenka, Niny Potarskej a ďalších), ktorí museli ujsť z krajiny pred vyhrážkami extrémistov a prenasledovaním kyjevského režimu.

Dokonca už aj Mikuláš Dzurinda dnes zmätene naznačoval, že sa mu nepáči, že Zelenskyj „nehovorí viac s opozíciou“. Odpoveď si môžete domyslieť. Všetci vieme, že progresívci sú falošní vlastenci, že národné farby vyťahujú účelovo, že Michal Šimečka bol vychovávaný v odpore k všetkému slovenskému.

Podobne nedôveryhodný je aj náhly záchvat šimečkovcov pre „slovenské záujmy“ v prípade dnešných mierových rokovaní Donalda Trumpa s Vladimírom Putinom. Na jednej strane by som mal byť asi rád, že sme progresívcov naučili osvojiť si klasický termín kardinála Richelieua „raison d’état“, ktorým už pred štyristo rokmi vošiel do medzinárodných vzťahov pojem „štátny záujem“ a ktorý bol vyše tri desaťročia od vzniku nezávislej Slovenskej republiky liberálom úplne cudzí – veď aj Zuzana Čaputová sa až na konci svojho funkčného obdobia naučila namiesto „táto krajina“ hovoriť „moje milované Slovensko“. Všetci však vieme, aké je to z ich strany neprirodzené a neúprimné.

No keď Korčok s Valáškom vyzývajú vládu, aby konzultovali s európskymi lídrami „slovenský záujem“, ktorý by mali tlmočiť Trumpovi pre jeho stretnutie s Putinom – a ak to neurobia, postavia Slovensko na stranu vojny, vyzerá to buď ako prejav diletantstva alebo zúfalstva z nedostatku tém v uhorkovej sezóne. Toľko velikášstva! Viac sa zosmiešnil už len šéf českej diplomacie Lipavský, ktorý sa včera nechal počuť, že to, že dnes Putin rokuje na Aljaške, je vraj prejavom našej sily… Svatá prostoto!

Progresívci si asi myslia, že keď budú väčší populisti ako smeráci, pomôže im to nad nimi zvíťaziť. Nazývať túto vládu stranou vojny je však až obludná demagógia, pretože všetci, ktorí netrpia amnéziou, si pamätajú, kto až zúrivo odmietal mierové rokovania s Putinom, kto chcel nielen pokračovať vo vojne, ale zintenzívňovať ju väčším a väčším prísunom zbraní až do fanaticky hlásaného víťazného konca – však, páni Šimečka, Valášek, Korčok, Hojsík? A teraz poučujú Ficov kabinet, že „každá vláda by mala obhajovať princíp nemeniteľnosti hraníc telom a dušou“?

To ste kedy robili, pán Korčok? Keď ste podporovali bombardovanie Juhoslávie letectvom NATO a odtrhnutie Kosova? Alebo keď ste už ako štátny tajomník rezortu diplomacie presadili účasť slovenskej armády na invázii „koalície ochotných“ do Iraku v príkrom rozpore s medzinárodným právom, čiže aj vy máte na rukách krv našich vojakov? Nerobte si z nás bláznov! Toto môžete rozprávať tým deťom, ktoré ste prilákali do svojho košiara za peniaze britských daňových poplatníkov a ktorí si, žiaľ, z vášho vtedajšieho konania nepamätajú nič.

Veru, už bolo dosť týchto bájok. Slovensko by si zaslúžilo kompetentnú a konštruktívnu opozíciu, lebo je čo naprávať. Napríklad aj vo vzťahu k našim krajanom. Dlhodobo kritizujem, že nie sú v centre slovenskej zahraničnej politiky (nie je celkom namieste ďakovať srbskému prezidentovi za starostlivosť o našu komunitu, keď sa postupne asimiluje, aj keď ani zďaleka nie tak dramaticky ako napríklad v Maďarsku).

Našou víziou by malo byť nielen zveľaďovať ich kultúrny život, ale aj zorganizovať ich ako lobistické skupiny presadzujúce národnoštátne záujmy Slovenskej republiky (ako sa to darí napríklad Poliakom alebo Maďarom). Mal by to byť obojstranne výhodný vzťah, nielen jednostranne pasívny. Viem si predstaviť, že pri formulovaní takýchto návrhov by mohla byť opozícia užitočná. Ale táto to nevie. Jej úlohou je len škodiť, rozbíjať, rýpať a ničiť. Preto majú najväčšiu radosť z toho, keď oslabujú postavenie Slovenska v zahraničí.

Keď Valášek zadrie, že podstatou ukrajinského konfliktu je, že Putin vraj nechce, aby sa ľudia na Ukrajine mali dobre a boli slobodní, je to rovnaká infantilná hlúposť, ako keď George Bush presviedčal skeptickú európsku verejnosť, že štáty Blízkeho východu vzdorujú našim dobyvačným vojnám preto, lebo údajne nenávidia našu slobodu.. Aby som citoval Ivana Korčoka, polemizovať s takýmito hlupákmi sa mi naozaj nechce. Ale ja si to na rozdiel od neho môžem dovoliť.

Eduard Chmelár FB

---

---