Víziu suverénnej zahraničnej politiky možno potlačiť podobne ako Pražskú jar.

Eduard Chmelár: Víziu suverénnej zahraničnej politiky možno potlačiť podobne ako Pražskú jar. Najprv to poviem úplne jasne: od začiatku podporujem koncepciu „suverénnej slovenskej zahraničnej politiky orientovanej na všetky štyri svetové strany“. Takýto postoj je v najvyššom politickom, bezpečnostnom a ekonomickom záujme štátu, ktorý musí zohľadňovať svoju veľkosť, medzinárodný vplyv a geopolitické postavenie na to, aby opieral svoju existenciu o medzinárodné právo a priateľstvo s každým, kto o to prejaví záujem. Nepochybujem o dobrých úmysloch vládnej garnitúry v tomto smere.

Eduard Chmelár: Víziu suverénnej zahraničnej politiky možno potlačiť podobne ako Pražskú jar.

Problém tejto doktríny je v tom, že nie je žiadnou premyslenou koncepciou, iba prázdnym heslom, a ako taká sa preto zákonite dostáva do čoraz väčšej pasce. Povedzme si to otvorene: Robert Fico sa o zahraničnú politiku nikdy nejako zvlášť nezaujímal, nerozumel jej a považoval ju len za akýsi servis, ktorý by mu mal držať na medzinárodnej scéne chrbát. Jeho minister zahraničných vecí Juraj Blanár má jednu vlastnosť, ktorú si Robert Fico cení najviac – lojalitu – a tým by som výpočet jeho zahraničnopolitických zručností ukončil.

Koncepcia suverénnej zahraničnej politiky nie je nijako rozpracovaná na expertnej úrovni, nekonali sa k nej nijaké konferencie, nijaké semináre, nijaké porady, vedenie ministerstva je úplne stratené v kľúčových otázkach dnešného sveta, zahraničnú politiku vlastne netvorí a jeho vyhlásenia tak pôsobia ako stanoviská úradu propagandy samotného premiéra. Navyše, a to je rozhodujúce, nemáme žiadnych vplyvných spojencov pre naše zámery. Tými spojencom nie je ruský prezident, ba ani čínsky, oni len využívajú, že sa otvárame svetu. Maďarský premiér Orbán po voľbách v apríli budúceho roka pravdepodobne padne a my stratíme posledný oporný pilier. Nespoliehajme sa na nástup Andreja Babiša, on je podobne ako Trump predovšetkým obchodník, ktorý netrpí vo vzťahu k Slovensku žiadnym sentimentom.

A tak sa nám môže ľahko stať, že akokoľvek ušľachtilá reformná politika štyroch svetových strán stroskotá podobne ako Pražská jar – na naivitu a nepripravenosť lídrov čeliť vonkajšiemu tlaku. Ak sa v stratégii niečo zásadné nezmení, porážka tejto vízie je nevyhnutná. Stane sa to o to ľahšie, že doterajšia podoba suverénnej zahraničnej politiky nemá nijaké výraznejšie výsledky – stretnutia s najvyššími predstaviteľmi svetových veľmocí sú síce úctyhodné, ale žiadne konkrétne závery nepriniesli.

Ak však chce niekto suverénnu zahraničnú politiku spochybňovať, budem mu veľmi silno oponovať. V prvom rade konštatovaním, že veľmi ťažko sa presadzujú štátne záujmy, ak vám opozícia neustále podráža nohy a správa sa nie ako súčasť štátnej reprezentácie, ale ako piata kolóna. Už viackrát som upozorňoval na to, že najmä predstavitelia Progresívneho Slovenska chodia ohovárať Slovenskú republiku do zahraničia, hoci tvrdia, že nám len vylepšujú imidž.

Premiér Fico dnes na tlačovej konferencii povedal, že má informácie, že Ivan Korčok na stretnutí predstaviteľov PS s veľvyslancami krajín EÚ a NATO vyzval zahraničných diplomatov, aby nepomáhali slovenskej vláde organizovať zahraničné cesty, lebo tým ju legitimizujú. Novinári sa začali okamžite smiať, že čo si to ten Fico zasa navymýšľal. Musím však jeho slová potvrdiť. V tom istom duchu ma dnes totiž informovali niekoľkí veľvyslanci z krajín EÚ, ktorí boli Korčokovými slovami zhrození. Toto sa nestalo v žiadnej inej krajine, nikde inde nie je opozícia taká nelojálna k vlastnému štátu.

Korčok sa naďalej správa extrémne deštruktívne ako odtrhnutý z reťaze. Akoby musel plniť nejaký plán – minimálne dva statusy denne, pravidelné útoky na vládu, nech sú akokoľvek nezmyselné. V tomto duchu vyzval vládu, aby aj ona požiadala o aktiváciu článku 4 Severoatlantickej zmluvy. Čudujem sa, že mu nijaký novinár nepoložil jednoduchú otázku – načo (vlastne sa pri úrovni súčasných žurnalistov ničomu nečudujem, bol to len rečnícky zvrat). Vari nás niekto ohrozil? Narušenie vzdušného priestoru zaznamenalo len Poľsko a Estónsko, nie Slovensko.

Takéto partizánčiny sú vrcholne nezodpovedné už len preto, lebo oslabujú bdelosť obyvateľstva a príslušných bezpečnostných zložiek v prípade, že by Slovenská republika čelila skutočným hrozbám. Podobne kontraproduktívne sú silné slová predstaviteľov EÚ. Ak šéfka európskej diplomacie Kaja Kallas vyhlásila, že preniknutie ruských dronov do Poľska bol „úmyselný útok“, v tom prípade nemal byť aktivovaný štvrtý, ale automaticky piaty článok Severoatlantickej zmluvy. A keďže nebol, až v tom momente si ruská strana otestovala našu impotentnú reakciu.

Rovnako hysterická bola aj reakcia opozície na nepozvanie Slovenska a Maďarska na konferenciu o výstavbe tzv. protidronového múru, ktorú narýchlo zvolal eurokomisár pre obranu Adrius Kubilius. „NATO a EÚ nás už nepovažujú za spoľahlivého partnera,“ nariekajú opoziční politici. A presne o takéto dementné reakcie ide.

Po prvé, otázka výstavby múru nespadá do kompetencie EÚ, ale NATO. Európska únia môže o tejto téme iba diskutovať – a to aj robí. Po druhé, vybudovať takýto múr bez Slovenska a Maďarska je rovnaká hlúposť ako postaviť plot a urobiť v ňom náročky dieru. Cítili by ste sa bezpečnejšie alebo by ste očakávali útok práve tadeto? Po tretie, ak eurokomisár pre obranu zvolá stretnutie s Ukrajinou a neprizve na neho dva členské štáty EÚ, treba sa ho spýtať, koho obranu vlastne zastupuje a kto ho platí.

Ak by sme mali konštruktívnu opozíciu, tak by využila kontakty, ktoré má a presvedčila zahraničných partnerov, že miesto Slovenska na takej porade je nevyhnutné. Oni však namiesto toho vedenie nášho štátu zákerne ohovárali. A tak prebral iniciatívu samotný premiér Fico a s príslušnými ministrami zabezpečil, že Slovensko na piatkovú poradu pozvánku dostalo – hotovo, koniec komédie.

Ak opozícia kvíli, že bol narušený konsenzus v slovenskej zahraničnej politike, tak by mala poctivo priznať, aký podiel má na tom ona sama. Sú totiž otázky, o ktorých by sme mali hovoriť všetci navzájom, lebo sa týkajú našej spoločnej bezpečnosti. A o nich by sme mali premýšľať nie v rovine nejakých záväzkov alebo predstavy o štáte, ktorého úlohou je iba niekomu poslúžiť. Mali by sme sa zhodnúť na našich spoločných štátnych záujmoch, na našich existenčných záujmoch v tomto mori nestability. Lebo ak pôjde do tuhého, nepodrží nás ani Brusel, ani Moskva, ani Washington.

V tomto musíme mať jasno. Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó hrdo, ale úctivo odmietol Trumpove vyhrážky a oznámil, že Budapešť neprestane odoberať ruský plyn a ropu. A ako na to reagujeme my? Opozícia nás tlačí do ukončenia dodávok ruských energonosičov a argumentuje pri tom ukrajinskými, nemeckými, americkými záujmami, len nie slovenskými. A premiér Fico sa podľa včerajšieho vyjadrenia Volodymyra Zelenského po ich „dobrom rozhovore“ v Užhorode podrobil požiadavkám Kyjeva a Washingtonu. Takto v týchto turbulentných časoch neprežijeme. Svätoplukovský mýtus o troch prútoch a štúrovský ideál bratstva nás aj dnes zaväzujú k jednote. Inak nás rozprášia a my si spomenieme na uvažovanie niektorých geopolitických stratégov (za všetkých spomeňme Zbigniewa Brzezinského), ktorí si vedeli predstaviť usporiadanie strednej Európy aj bez Slovenska…

Eduard Chmelár FB

---

---

---