Michal Zoldy: Neexistujúci problém slovenského nacionalizmu.

Michal Zoldy: Neexistujúci problém slovenského nacionalizmu. A čo americký nacionalizmus? V dnešnej nedeľnej reakcii na piatkovú debatu TA3 v relácii POZRIME SA NA TO, ktorá sa vo výraznej miere pomerne nečakane točila okolo otrepanej témy nacionalizmu, začnem trochu inak. Slovenský nacionalizmus? Prosím vás, kde tu ten kedy bol a kto ho kedy videl? Ak existuje niečo ako povestná Colombova žena, tak je to práve ten údajný slovenský nacionalizmus.

Michal Zoldy: Neexistujúci problém slovenského nacionalizmu.

Vzhľadom na moje maďarské priezvisko – lebo môj starý otec bol Maďar priamo z Maďarska, ktorý si ako železničiar v čase šovinistického Uhorska keď ho poslali z Pešti do Kremnice koncom devätnásteho storočia vzal za manželku tamojšiu karpatskú Nemku – by som mal dnes hovoriť a písať presne tak, ako fanatický Árpád Soltész a obávaný Martin Šimečka.

Vyjadrovať sa pritom o Slovákoch s krajným povýšeneckým dešpektom a vysmievať sa dokonca ešte aj zo Slovenčiny. Čisto teoreticky by som teda mal byť v dnešných časoch zrejme aj členom Progresívneho Slovenska, možno priam až jeho užšieho vedenia…. No nič také! Práve naopak – som slovenskej národnosti a z nikoho, zo žiadneho národa či národnosti, sa nevysmievam – tak tupý a vyšinutý primitív som nikdy nebol a nikdy nebudem. Nech zo seba robia šovinistických idiotov s dešpektom k Slovákom iní, ja nie!

Slovenský nacionalizmus?

Prosím vás, kde tu ten kedy bol a kto ho kedy videl? Ak existuje niečo ako povestná Colombova žena, tak je to práve ten údajný slovenský nacionalizmus. Možno tak v komickom podaní kecov Jána Slotu a pár jedincov s rovnakým štandardným promile alkoholu v krvi, ale inak nič. Idem ešte ďalej, lebo ak by som mal byť objektívny tak poviem, že ak by na Slovensku existoval nacionalizmus, tak by naň, dokonca vo výraznej miere, mali nárok práve Slováci, ktorí na svojom území boli po stáročia kýmsi národnostne a jazykovo utláčaní a nakoniec sa nevydarilo ani to nádejné manželstvo s Českom, vo výraznej miere kvôli patologickému povýšeneckému Pragocentrizmu.

Nemám rád tie sladkasté reči všelijakých Zaorálkov o tom, ako majú radi Slovákov, ako tu majú kopu starých priateľov, milujú Tatry a ako sem radi pravidelne jazdia, ale….. A potom vždy nasleduje nejaké neprijateľné mentorské miešanie sa takzvaného staršieho brata do slovenských záležitostí v štýle zatuchnutých Pragocentristov, akými boli bohužiaľ aj nebohý herec Jiří Bartoška a široko-ústa poslankyňa Občanského fóra v českom parlamente, Dagmar Burešová.

Slováci majú legitímny nárok byť hrdí na svoj národ, na svoje neľahké dejiny a svoju kultúru. Nikdy som tu nevidel nejaké vyzdvihovanie nad iný národ alebo národnosť, iba neustálu obranu seba samých, lebo aj po roku 1990 sa na nich nečakane valila jedna špina za druhou a hádzanie blata na ich hlavy zo zahraničia. Bohužiaľ aj vďaka postoju Prahy a vtedajšej Budapešti, s výrazným prispením niektorých patologických elementov zo Slovenska, ktoré pre tento národ mali vždy iba pohŕdanie a upieranie práva na kultivované emancipačné ambície na báze rovného s rovným.

Keď sme už pri tom

, kto kedy počul niečo o americkom nacionalizme? Samozrejme nikto, lebo v prípade Ameriky sa hovorí, ak vôbec, iba o akomsi americkom etnocentrizme. Teda vymyslel sa elegantne zaobalený a neškodne znejúci pojem a náhradné označenie na ich ukážkový nacionalizmus.

V roku 1990 som pracoval ako prekladateľ na najväčšom bratislavskom vedeckom ústave v oblasti medicíny a venoval som sa prekladaniu výsledkov prác slovenských vedcov do angličtiny, ale v momente keď som začal čítať tie nekonečné a nebotyčné sprostosti západnej tlače, najmä americkej a britskej, o slovenskom nacionalizme, veľa razy citujúcej ľudí ako Martin Šimečka a Miklóš Duray, musel som vstať od vedeckého prekladu a začať Slovensko brániť svojimi reakciami, článkami, listami a vyhláseniami v úlohe podpredsedu Združenia slovenských novinárov (ZSN). Sú o tom dôkazy na nahrávkach mnohých nedeľných televíznych novín STV z tých rokov, ktoré samozrejme mám.

Už som tu písal o nepretržitých, a v mnohých prípadoch nielen doma ale aj v zahraničí medializovaných, názorových zrážkach najmä s americkými a britskými médiami a novinármi, ktorí boli totálne pod vplyvom chorej protislovenskej propagandy.

Treba o tom zrejme písať znovu, aj kvôli takej relácii, aká odznela v piatok večer na TA3. Až ma tak v piatok dvíhalo, že tam v štúdiu nie som, pretože by som mal na tom malom pultíku pred sebou horu publikovaných argumentov a príkladov z prvej ruky človeka, ktorý sa dennodenne zastával slovenského národa, lebo jednoducho musel, keď sme tu boli am blok obviňovaní z údajného národnostného útlaku maďarskej menšiny a z nacionalistického rozbíjania Havlovej federácie. Nebyť toho radikálneho besnenia zahraničných médií, dodnes by som prekladal vedeckú literatúru, takže to zmenilo aj môj život a moju profesnú kariéru.

Tak, že som sa stal predsedom redakčnej rady slovenského cudzojazyčného časopisu, ktorý objektívne a bez propagandistického pátosu informoval zahraničie a bránil vlastný štát v troch cudzích rečiach. Neraz som si v tom období povedal, aké je vlastne šťastie, že až tak veľa Slovákov nečíta zahraničné žvásty o slovenskom nacionalizme a nekultúrnosti v zahraničnej tlači, lebo v tom období u nás nebolo veľa ľudí s fluentnou znalosťou angličtiny. Ľuďom by sa vtedy bol celý Západ nadobro zhnusil.

Pokiaľ ide o vyjadrenie Martina Klusa, že je hrdý Európan, čo by mal podľa neho byť na Slovensku každý…. nuž ja som predovšetkým hrdý Slovák. Lebo neviem ako hrdý by som mohol a mal byť napríklad na imperialistické a nemilosrdne koloniálne besnenie Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka, Holandska, Belgicka, Španielska, Rakúsko-Uhorska a Talianska, prípadne na dobyvateľa Napoleona či nacistu Hitlera alebo diktátorov Franka a Mussoliniho. Od takej hrôzyplnej histórie len čo najďalej. Iste, oni sa tam vraj v tých západných krajinách všetci už zázračne zmenili keď dostali na frak za svoju rozpínavosť vo dvoch zničujúcich svetových vojnách, opustili starú mocenskú mentalitu a sekajú dnes v Bruseli spoločne demokratickú dobrotu, to predsa vidí každý ako to tam zaujímavo robia, ale bývajú pri tom aj plní nenáležitého poučovania na adresu Slovenska a jeho súčasnej vlády.

K tejto téme sa budem vracať, lebo je to potrebné a nutné ak niekto neustále denunciuje postreleného Roberta Fica a nasadzuje mu dňom a nocou psiu hlavu nacionalistického populistu. V minulosti to išlo najmä od Martina Šimečku, v tom čase proti Mečiarovi, dnes od jeho syna Michala proti Ficovi, a ak by mal alebo bude mať aj ten syna, tak to tu takto bude vyzerať aj o tridsať rokov zo strany ďalšieho Šimečku. Ja tu už vtedy nebudem, aby som na to reagoval, ale niekto by mal tú štafetu potom niesť ďalej.

Michal Zoldy TG

---

---

---