E. Chmelár: Kde hľadať útočisko, keď sloboda vo svete umiera?

E. Chmelár: Kde hľadať útočisko, keď sloboda vo svete umiera? U nás v Galante, v parku, v kaštieli Esterházyovcov, je jedna príjemná kaviareň, ktorá svojou ospalou náladou južnoslovenského mestečka pripomína atmosféru z Ballekovho románu Agáty. Laco Ballek si vo vymyslenom Palánku (v skutočnosti v Šahách) pochvaľoval „všadeprítomnú zeleň, ustavičnú hudbu a krajinu pri dolnom toku rieky, ktorá pripomínala starú ľudskú pravlasť vyvolávajúcu predstavu rajskej záhrady“. No nielen tým sa obe miesta ponášajú.

E. Chmelár: Kde hľadať útočisko, keď sloboda vo svete umiera?

Je to vzácna oáza žičlivosti a prívetivosti, kde sa už roky stretávame – ľudia rôznych národností (Slováci, Maďari, Rómovia), náboženstiev (kresťania, židia, ateisti), politických presvedčení (jeden volil Matoviča, druhý Sulíka, tretí Fica a hádam aj niekto Šimečku) – a stále sme priatelia. Niečo, čo sa už z našich životov vytráca. Neobchádzame politiku, dokonca ani kontroverzné témy, občas zvádzame vášnivé debaty, ale vždy ich vedieme s takým zvláštnym nadhľadom a zmyslom pre spoločné záujmy všetkých obyvateľov tohto voňavého kúska zeme, až rozmýšľam, prečo to nie je možné tam, na tom hradnom vŕšku nad Bratislavou, kde by ste čakali, že ich ten široký výhľad pozitívne ovplyvní v uvažovaní a rozhodovaní, no katarzia akosi neprichádza…

Prečo o tom všetkom hovorím? Občas, keď pri zapadajúcom slnku a v tieni storočných dubov komentujeme tú bezútešnosť diania vo veľkom svete, špekulujeme o možnostiach. Keď sa zmrákalo pred druhou svetovou vojnou, mali ľudia, ktorí sa cítili byť ohrození nastupujúcim fašizmom, možnosť ujsť buď na Západ alebo na Východ, buď do Londýna alebo do Moskvy. Kam by ste však emigrovali dnes, keď demokracia ustupuje na celom svete a slučka autoritatívnych režimov sa sťahuje všade okolo nás?

Je to nepochybné: demokracia umiera. A to aj tam, kde jej majú plné ústa. Diktátori a autoritatívni lídri by však nemali šancu, keby jej mechanizmom neprestávali veriť samotní ľudia. Demokracia nenaplnila predstavy väčšiny občanov o lepšom živote, slúži čoraz užšej vrstve oligarchie, plutokracie a nepotizmu, rastie netrpezlivosť a túžba po rýchlych riešeniach, a práve túto nervozitu sú vždy pripravení využiť silní vodcovia, ktorí sľubujú rázne opatrenia, na ktoré sa ľudia nepoučiteľní z dejín znova a znova namotajú, netušiac, že sa to zakaždým skončí ako skratka do pekla…

Demokraciu však nedemontujú len klasické diktatúry. Samotné západné štáty prestávajú brať vážne jej základné princípy zabúdajúc, že bez plurality a vzájomného rešpektu nemôže byť spoločnosť ani slobodná, ani demokratická. Predohrou k dnešnej kríze boli tzv. farebné revolúcie: organizovanie prevratov vo formálne demokratických krajinách s finančnou a logistickou podporou zahraničných síl. Nezvíťazila v nich vôľa ľudu, ale vôľa zahraničného kapitálu. No mnohí začali biť na poplach až vtedy, keď násilím zmenili výsledky volieb v Rumunsku, represívne zasiahli voči favoritke volieb vo Francúzsku a zmanipulovali voľby v Moldavsku.

Áno, som presvedčený, že voľby v Moldavsku boli zmanipulované. Ak počas predvolebnej kampane zakážete dve strany a dva dni pred voľbami vyradíte zo súťaže ďalšie dve; ak pre pol milióna krajanov otvoríte v Rusku len dve volebné miestnosti, zatiaľčo pre o polovicu menší počet krajanov v západných štátoch až 200; ak zablokujete volebné miestnosti pre 140 tisíc Moldavčanov v Podnestersku; ak odopriete dohľad nad voľbami vyše 30 medzinárodným organizáciám a 120 pozorovateľom z viac ako 50 krajín – nechajte si o „víťazstve demokracie“ spievať takmer gottwaldovské tirády od Godu, Šnídla, Breinera a podobných prvoplánových propagandistov, ale triezvo uvažujúcim ľuďom musí byť jasné, že táto fraška ani zďaleka nesplnila kritériá slobodných a demokratických volieb. Tým skôr, že neustále a bez presvedčivých dôkazov boli zo zasahovania do volieb obviňovaní Rusi, kým jediní zahraniční politici, ktorí priamo v Kišiňove zasiahli do predvolebnej kampane v Moldavsku, boli nemecký kancelár Merz, francúzsky prezident Macron a poľský premiér Tusk.

Stav demokratických mechanizmov sa zhoršuje aj v Indii a Latinskej Amerike – donedávna bašte priekopníckych metód participatívnej demokracie. No najnebezpečnejšia situácia je v Spojených štátoch, kde Donald Trump prenasleduje svojich oponentov, zastrašuje ich a umlčiava spôsobom, aký Amerika nezažila od čias mccarthizmu. Už dávnejšie som upozornil na to, že Donald Trump mi pripomína Mussoliniho. Nielen svojou egomaniackou gestikuláciou a mimikou, ale aj túžbou podmaňovať si krajiny (Grónsko, Kanada, Panama), nerešpektovaním vôle partnerov a agresívnym presadzovaním vlastnej vôle. Niekedy sa najviac čudujem práve tým zahraničným štátnikom, že sa od neho nechajú tak ponižovať, vo všetkom mu vyhovejú ako rozmaznanému dieťaťu, usporadúvajú pre neho hry, aby ho zabavili a udržali jeho pozornosť, ubytovávajú ho v kráľovských palácoch ako monarchu a pestujú v ňom pocit, že je pánom sveta.

Opakujem: Trump je najnebezpečnejší muž na svete a vo všetkom mu ustupovať znamená dláždiť tejto planéte cestu do pekla. Dnes je výročie Mníchovskej zrady, ktorá nám nemá pripomínať, že s Ruskom sa nemožno dohodnúť – ako tento odkaz deformujú insitní historici z politickej scény. Mníchov 1938 nás varuje, že môžeme mať akúkoľvek silnú spojeneckú zmluvu – naši západní spojenci nás kedykoľvek obetujú za svoje sebecké geopolitické záujmy a že to urobia zasa a znova. Najspoľahlivejším garantom našej bezpečnosti je neustále zdokonaľovanie medzinárodného práva, ktoré zaväzuje veľmoci spoločnýni pravidlami pre všetkých. A nie náhodou Donald Trump spochybňuje a oslabuje medzinárodné inštitúcie ako je OSN alebo OBSE. Tie mu totiž prekážajú v jeho svetovládnych ambíciách.

Preto sa majte na pozore. Hitler nezačal tým, že sľuboval koncentračné tábory. Začal tým, že sľúbil urobiť Nemecko opäť veľkým, útočil na slobodné médiá, vytvoril zo susedov nepriateľov, démonizoval učiteľov, vedcov a umelcov, zbavil sa komikov a napokon dal páliť knihy. Je vám to povedomé? Atmosféra strachu, neznášanlivosti a dehumanizácie názorových oponentov je totiž podhubím pre každú diktatúru. A my musíme zostať ostražití, lebo sa zužuje počet krajín, ktoré zostávajú ostrovmi slobody a v ktorých by bolo možné prežiť nastávajúcu dobu temna. Zostáva nám jediná nádej: každé šialené obdobie sa skôr či neskôr pominie. Držme si palce.

Eduard Chmelár FB

---

---

---