Merzova kontroverzia a smrť zdravého rozumu. Totalitné zvyky sa vracajú

Merzova kontroverzia a smrť zdravého rozumu. Totalitné zvyky sa vracajú pod demokratickými sloganmi a fakty stali druhoradé. Keď je konzervatívny stred umlčaný, javisko zdedia skutoční extrémisti. Keď kancelár Friedrich Merz poznamenal, že migrácia zmenila nemecký Stadtbild , neútočil. Vyslovil konštatovanie. V dnešnom Nemecku sa však aj tie najzrejmejšie pravdy musia šepkať. Všimnúť si to, čo vidia všetci, sa stalo aktom politickej odvahy. Nemecká politika si čoraz viac zamieňa morálne cnosti s dobrou správou vecí verejných. Spochybňovať politiku znamená spochybňovať vlastnú ľudskosť. To nie je pokrok, to je paralýza.

Merz povedal, že každý, kto má dcéry, pochopí, čo tým myslí. Kritici to označili za populistické, no napriek tomu to vystihovalo niečo skutočné. Bezpečnosť, poriadok a verejná dôvera nie sú abstrakcie; sú atmosférou každodenného života. Rodičia to pociťujú, keď sa táto atmosféra zmení, a odmietanie elít to len prehlbuje nedôveru.

Reakcia na Merza ukazuje vzorec, ktorý Nemecko už videlo. Vo Weimarskej republike bol každý konzervatívny hlas, ktorý sa odvolával na poriadok alebo občianske cnosti, obvinený z „fašizmu“. Liberálne a ľavicové elity verili, že bránia demokraciu, ale tým, že umiernenosť považovali za extrémizmus, zničili strednú cestu. Keď je konzervatívny stred umlčaný, javisko zdedia skutoční extrémisti.

Rovnaký reflex dominuje aj dnes.

Volať po kontrole hraníc alebo integračnej politike znamená riskovať morálne odsúdenie. Ľavica kedysi bojovala proti cenzúre zo strany Cirkvi; teraz sa stala vlastným morálnym duchovenstvom, ktoré káže bezpodmienečné prijatie a zároveň trestá akúkoľvek odchýlku od oficiálneho kréda. Spoločnosť, ktorá nedokáže rozlišovať medzi realizmom a nenávistnými prejavmi, začína strácať kontakt so samotnou realitou.

Merz mal pravdu, že mnohí zdieľajú jeho obavy, ale mlčia. Nemecko žije v „špirále mlčania“, ako to pred desaťročiami opísala Elisabeth Noelle-Neumannová. Bežní ľudia sa vyhýbajú politickým rozhovorom nie preto, že by boli nenávistní, ale preto, že ich unavuje byť obviňovaní. Tento ústup od verejného prejavu je korozívny. Politiku ponecháva tým najhlasnejším a najradikálnejším, zatiaľ čo umiernená väčšina mizne za autocenzúrou.

V tejto klíme nie je konzervativizmus ideológiou hnevu, ale odvahy. Odváži sa hovoriť, keď iní radšej predstierajú. Trvá na tom, že súcit a realizmus nie sú nepriateľmi, že spoločnosť sa musí starať bez toho, aby si klamala.

Integrácia a jej predpoklady

Ako migrant viem, že integrácia v Nemecku môže byť úspešná, ale nedeje sa automaticky. Vyžaduje si disciplínu, jasné pravidlá a dôveru v hostiteľskú kultúru. Keď štát váha s presadzovaním vlastných noriem, sklame tak nových prisťahovalcov, ako aj domácich.

Ľavicové odmietanie rozlišovať medzi tými, ktorí prispievajú, a tými, ktorí zneužívajú toleranciu, oslabilo dôveru verejnosti. Výsledkom je morálne vyčerpanie. Európania si pomýlili otvorenosť s cnosťou, akoby hranice a obmedzenia boli skôr znakmi krutosti ako predpokladmi zodpovednosti. Spoločnosť, ktorá nedokáže povedať nie, nakoniec stráca význam áno.

Merzov dôraz na poriadok v migračnej politike preto nie je vylučujúci, ale ochranný. Chráni legitimitu samotnej migrácie. Ak sa občania domnievajú, že ich lídri stratili kontrolu, úplne sa odvrátia od myšlienky imigrácie. Morálny absolutizmus ľavice je teda najväčšou hrozbou pre liberálnu otvorenosť.

Časť hnevu, ktorý Merzove poznámky odhalili, je skôr sociálneho než etnického charakteru. Ľudia, ktorí prednášajú o tolerancii, často žijú ďaleko od dôsledkov svojej vlastnej politiky. Ich deti navštevujú súkromné ​​školy, ich štvrte zostávajú pokojné a ich kontakt s „rozmanitosťou“ je teoretický. Medzitým pracujúce rodiny, dochádzajúci za prácou a majitelia malých podnikov denne zažívajú narúšanie bezpečnosti a zdvorilosti.

Toto rozdelenie medzi tými, ktorí majú s politikou skúsenosti, a tými, ktorí o nej iba diskutujú, je jadrom krízy západnej demokracie. Rovnaký vzorec je viditeľný v USA, Francúzsku, Británii, Švédsku a Holandsku. Všade elity vnímajú bežnú skúsenosť ako nevedomosť a bežných občanov ako problém, ktorý treba riešiť.

Nemecká politika si čoraz viac zamieňa morálne cnosti s dobrou správou vecí verejných. Spochybňovať politiku znamená spochybňovať vlastnú ľudskosť. To nie je pokrok, to je paralýza. Zosnulá filozofka Hannah Arendtová, sama utečenkyňa, varovala, že keď sa fakty stanú druhoradé voči emóciám, totalitné zvyky sa vracajú pod demokratickými sloganmi.

Nebezpečenstvo dnes nepredstavuje diktatúra; je to tiché nahradenie politickej debaty morálnym divadlom. Otázkou už nie je, či politika funguje, ale či sa zdá byť cnostná. A tak politici nesúťažia v kompetencii, ale v čistote.

Merz svojou priamočiarosťou porušil toto nepísané pravidlo. Pripomenul krajine, že realita existuje mimo televíznych štúdií a ministerských prejavov. Táto pripomienka bola považovaná za rúhanie. Bez takýchto pripomienok sa však verejný život odtrháva od samotného života.

Lekcia z histórie

Weimarská republika sa zrútila nie preto, že by jej občanom chýbal súcit, ale preto, že jej inštitúciám chýbala odvaha. Demokratický stred bol zastrašovaný do ticha morálnymi križiackymi výpravami na oboch stranách. Umiernení konzervatívci, ktorí sa snažili brániť poriadok, boli odmietnutí ako autoritárski – až kým neprišli skutoční autoritári.

História sa neopakuje mechanicky, ale odráža sa v nej. Keď sa každá obava týkajúca sa migrácie, bezpečnosti alebo kultúrnej identity stretne s obvineniami z nenávisti, tá istá dynamika sa začína znova. Demokracia, ktorá trestá normálnosť, vytvára podmienky pre extrémizmus.

Píšem to ako niekto, kto ťažil z otvorenosti Nemecka, ale zároveň vie, že otvorenosť treba brániť realizmom. Integrácia si vyžaduje viac než len láskavosť; potrebuje úprimnosť. Budúcnosť Európy závisí od lídrov, ktorí dokážu spojiť empatiu s jasnosťou, ktorí dokážu povedať, čo vidia, bez ospravedlňovania.

Friedrich Merz môže byť nedokonalý, ale jeho odmietnutie ustúpiť od svojich slov si zaslúži rešpekt. Pripomenul Nemecku, že pravda sa nestáva falošnou len preto, že uráža módu. Ak bude politická trieda naďalej moralizovať namiesto vládnutia, nenahradia ju snílci, ale radikáli.

Demokracia prežije, keď sa ľudia odvážia opísať realitu takú, aká je. Robiť to nie je nenávisť; je to občianska zodpovednosť. Skutočné nebezpečenstvo nespočíva v hovorení pravdy, ale v strachu, ktorý tomu bráni.

Zdroj: The european CONSERVATIVE

---

---