E. Chmelár: Organizácia bojujúca proti hoaxom sama hoaxy šíri a vytvára.

E. Chmelár: Organizácia bojujúca proti hoaxom sama hoaxy šíri a vytvára. Mimovládna organizácia Hoaxy a podvody, za ktorou stojí asistent poslanca za Progresívne Slovensko David Púchovský, o sebe vyhlasuje, že je nadstranícka a že jej cieľom je upozorňovať na hybridné hrozby a dosiahnuť, aby obecenstvo na ich prednáškach pochopilo, čo je pravda a čo manipulácia. Nasledujúca ukážka ich činnosti je dôkazom, prečo považujem ich pôsobenie na školách bez odbornej oponentúry za nebezpečné.

Pri príležitosti výročia vzniku Česko-slovenskej republiky sa „Hoaxy a podvody“ rozhodli vyvrátiť údajné mýty a dezinformácie o tejto historickej udalosti. Dopadlo to však tak, že sami vyrobili čisté klamstvá a škandalóznym spôsobom zavádzali svoje publikum.

1. „Hoaxy a podvody píšu, že „v

kontexte doby by sme Štefánika mohli pokladať skôr za liberála“. Je to LOŽ. Štefánik bol konzervatívne založený človek, odmietal volebné právo pre ženy, oddelenie cirkvi od štátu, demokratickú samosprávu pre Slovensko a dokonca uprednostňoval monarchiu. Od Hlinku sa neodlišoval v tom, že by bol liberálnejší, ale skôr v tom, že bol orientovaný viac čechoslovakisticky (veril na jednotný československý národ, odmietal slovenčinu ako veliacu reč vo vojsku a pôvodný názov strešnej odbojovej organizácie „Národná rada zemí českých“ zmenil až po tom, čo sa Štefan Osuský vyhrážal, že ak v názve tohto orgánu nebude aj odkaz na Slovensko, americkí Slováci ho nepodporia).

2. Andrej Hlinka nebol zástancom samostatnosti Slovenska.

Požadoval iba autonómiu v rámci ČSR, nikdy nie viac. Vo väzení sa neocitol za „odmietanie zákonných nariadení“, ale za jeho individuálnu cestu na mierovú konferenciu do Paríža, na ktorej požadoval referendum o štátoprávnej príslušnosti Slovenska. Tvrdiť, že v tejto veci si nerozumel s „liberálnejším Štefánikom“ je úsmevné, lebo generál bol v tom čase už mesiac po smrti.

3. Tvrdenie, že násilnosti a streľba do robotníkov

boli podnecované zo strany komunistov a podporované zo strany Sovietskeho zväzu, je ČISTÝ BLUD A VÝMYSEL. Aj keď sú obvinenia Masaryka za tieto incidenty rovnako klamlivé, lebo prezident na to jednak nemal potrebné kompetencie a jednak so strieľaním do štrajkujúcich nesúhlasil a trápilo ho to (o čom existujú listinné dôkazy) – hľadať za smrteľnými zásahmi polície a četníctva voči pokojným demonštrantom komunistické sprisahanie, je učebnicová dezinformácia hodná tých najväčších hoaxerov. Zodpovednosť treba hľadať skôr u ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára (ktorý mal istý čas právomoci diktátora) a neskôr najmä u prvého Slováka vo funkcii ministra vnútra (1929 – 1932) Juraja Slávika. A predstava, že agrárnik a presvedčený pravičiar Slávik bol riadený Stalinovou Moskvou, nestojí za seriózny komentár.

4. Tvrdiť, že prvá republika uznávala práva Slovákov,

že to bol spoločný štát dvoch rovnoprávnych národov a že v nej nešlo o programové potláčanie slovenskej identity – to všetko sú odporné klamstvá, ktoré dokumentujú, že ich autori o uvedenom období buď nič nevedia alebo zámerne zavádzajú verejnosť. V rámci prvej republiky nemožno hovoriť o dvoch rovnocenných národoch, lebo Ústava Česko-slovenskej republiky poznala iba jednotný československý národ. Spolužitie dvoch rovnoprávnych národov Čechov a Slovákov požadovala až Vianočná dohoda z decembra 1943, politické dokumenty povstaleckej Slovenskej národnej rady a následne Košický vládny program z roku 1945. Naopak, prvá republika programovo potláčala slovenskú identitu, usilovala sa ju zlúčiť s českou, a práve preto získala dominantné postavenie na slovenskej politickej scéne opozičná Hlinkova slovenská ľudová strana, ktorá presadzovala autonómiu a emancipáciu slovenského národa.

5. Nie je pravdou, že štát nevykonával asimilačnú politiku

a že rovnoprávnosť slovenčiny bola uznaná zákonmi. Práve naopak. Vnucované pravidlá slovenského pravopisu z roku 1931 od profesora Vážného obsahovali takú mieru bohemizmov a snáh o zlúčenie „československého jazyka“, že poprední slovenskí kultúrni pracovníci na čele s Jozefom Škultétym sa nimi odmietli riadiť. Dôkazov o plazivej asimilácii je veľké množstvo, napríklad české deti mali na vysvedčeniach „jazyk český“, kým slovenské „jazyk československý“.

6. Ospravedlňovať nízke zastúpenie Slovákov v štátnej správe

nedostatkom vlastných vzdelaných kádrov sa dá len v prvých rokoch republiky. Neskôr tu bola zaznamenaná systematická neochota prenechávať významnejšie posty Slovákom. Argumentovať tým, že Milan Hodža sa stal premiérom, je trápne – tzv. „pražských Slovákov“ od Ivana Dérera až po Mariána Čalfu sme mali neúrekom, ale tí nereprezentovali záujmy a stanoviská slovenského ľudu. Je to rovnako trápne ako argumentovať tým, že predsa aj za éry Uhorska sa našli „maďaróni“, ktorí slúžili maďarskej vláde, ktorá ich propagovala ako „lojálnych Slovákov“.

Podčiarknuté sčítané, organizácia, ktorá tvrdí, že bojuje proti hoaxom, ich sama vytvára.

Nie je to nič prekvapujúce, pretože na nekompetentné a demagogické postupy samozvaných lovcov konšpirátorov upozorňujem už dávno. Ak si jedna skupinka vyhradzuje právo autoritatívne rozhodovať o tom, čo je pravda a odmietať až škandalizovať iné postoje, možno, že zachytí nejaké nezmysly vo verejnom priestore, ale v oveľa väčšej miere potláča pluralitu legitímnych názorov. V konečnom dôsledku vedie k pojmovému zmätku a všeobecnej strate dôvery v autority, čím vlastne paradoxne prispieva k legitimizácii hoaxov.

Napokon, o tom, že ich údajná nadstraníckosť je len falošná póza,

nesvedčí len politické zaradenie pána Púchovského, ale predovšetkým ich extrémna jednostrannosť, s akou si všímajú a snažia sa zdiskreditovať výlučne názory z opozičného tábora. Dezinformácie, ktoré na dennom poriadku vyrábajú červené denníčky a ďalšie médiá hlavného prúdu, si nevšímajú.

Napríklad bezkonkurenčne najväčším hoaxom uplynulého týždňa bola správa,

že vraj parlament uzákonil, akou maximálnou rýchlosťou môže ísť chodec po chodníku. Internet zaplavili lacné vtipy o pokutovaní chodcov. Nevadí, že v schválenej legislatíve nič také nenájdete? Zákon neurčuje, akou rýchlosťou môže ísť chodec, ale definuje, čo je to chôdza – aby mohli byť postihovaní tí, ktorí jazdia po chodníkoch ako blázni a pri čoraz častejších zrážkach sa vyhovárajú, že sa pohybovali rovnako ako tí, ktorí išli pešo. Keď vám nejaký šialenec dokaličí dieťa, prestanete si z toho robiť primitívne žartíky. A najmä by som prosil Pražákov, ktorí kolobežky dávno zakázali, aby nemoralizovali nad niečím, čo oni vyriešili oveľa prísnejšie.

Ale takéto bludy si naši „nadstranícki bojovníci proti hybridným hrozbám“ zásadne nevšímajú.

Riaditelia škôl by si mali dobre rozmyslieť, či takýchto demagogických hochštaplerov pustia na svoju pôdu a dovolia im manipulovať deti politicky účelovou propagandou. Som presvedčený, že to nie je v záujme ani demokracie, ani ochrany pred hybridnými hrozbami a napokon ani zdravého vývinu mladých ľudí.

Eduard Chmelár FB

---

---