V mori demagógie a propagandy potrebujeme spoľahlivý zdroj informácií pre všetkých.

E. Chmelár: V mori demagógie a propagandy potrebujeme spoľahlivý zdroj informácií pre všetkých. Niekedy v roku 2011 som na medzinárodnej konferencii na Karlovej univerzite v Prahe šokoval odbornú verejnosť prednáškou „Koniec klasického žurnalizmu“, v ktorej som rozvinul svoju tézu, že žurnalistika ako taká je spojená s novovekom a s ním aj končí. Novinárstvo je produktom a výsledkom európskej modernizácie, čím sa dá vysvetliť aj fakt, že všade vo svete (s výnimkou Číny) zakladali noviny európski kolonizátori. V 19. a podstatnú časť 20. storočia prispievala žurnalistika k demokratizácii spoločnosti, ľudia sa utiekali k novinám ako k alternatíve voči despotickej moci a špičkoví novinári sa rýchlo zaradili medzi spoločenskú elitu.

To všetko však zmenil po roku 1989 nástup internetu a neskôr predovšetkým sociálnych sietí. Masmédiá nielenže stratili informačný monopol, ale ich privilégiá sa stali prekážkou k napĺňaniu základného ľudského práva na informácie. Väčšina ľudí dnes nebojuje za slobodu pre médiá, ale snažia sa získať slobodu voči médiám. Klišé, ako dnešná demokratická spoločnosť závisí od slobodných médií, je nudná lož. Závisia od nich tí, pre ktorých vytvárajú propagandu, ale dnešné médiá už nestoja na strane bežných ľudí, demokraciu skôr oslabujú a umelá inteligencia ohlasuje, že novinár bude medzi prvými povolaniami, ktoré čoskoro zaniknú. Preto je úsmevné, keď si redaktor Denníka N Braňo Bezák fandí, že „novinárska práca má vysoké renomé“. Nemá a už dávno ho stratila.

Uvediem príklad. V roku 1972 dal Richard Nixon odpočúvať hŕstku demokratických politikov a dvaja redaktori denníka Washington Post ho svojím odhalením tohto škandálu dokázali donútiť k demisii. V roku 2003 denník New York Times zistil, že George Bush nechal nezákonne odpočúvať milióny Američanov a bola z toho aférka na tri dni, ktorá rýchlo vypršala. Novinári dnes dokážu niekoho uraziť, pošpiniť, zdiskreditovať až dehumanizovať, ale nedokážu ovplyvniť chod dejín, dokonca ani len výsledok volieb. Najmä od šírenia falošných správ o zbraniach hromadného ničenia v Iraku ich dôveryhodnosť prudko upadá. Vznik alternatívnych médií nie je nijakým sprisahaním dezolátov, je to výsledok spoločenského dopytu zdola a mainstreamové médiá na túto novú konkurenciu nedokázali zareagovať skvalitnením svojej práce, ale ohováraním čoraz úspešnejších kolegov.

Preto je taký smiešny až trápny rozhovor, ktorý poskytol Denníku N riaditeľ pražskej pobočky Reportéri bez hraníc Pavol Szalai.

Tento aktivista nie je nijakým odborníkom na médiá. Je to bývalý redaktor Sme a Štefunkovho Euractivu, ktorý v spomínanom interview nielenže potvrdil všetky moje podozrenia, že zaradenie Roberta Fica medzi najhorších „predátorov slobody tlače“ vzniklo na politickú objednávku, ale preukázal žalostne nízky stupeň vzdelania a kompetentnosti posudzovať otázky, na ktoré ani nemá potrebnú kvalifikáciu. Je to niečo podobné, ako keď sa ďalšia bývalá hlboko podpriemerná redaktorka denníka Sme Zuzana Petková hrá v nadácii Zastavme korupciu na odborníčku na korupčné schémy. Pestujeme tu neuveriteľné hochštaplerstvo o kľúčových témach tohto štátu.

Szalai sa hrdo priznáva k tomu, že to on vymyslel kategóriu, do ktorej zaradil Roberta Fica. Hoci tvrdí, že organizácia Reportéri bez hraníc je „apolitická a politicky neutrálna“ (kedysi takou skutočne bola), robí jej svojou očividnou ideologickou zaujatosťou medvediu službu. Veď ako inak hodnotiť jeho zmätený prejav, že hlavnou príčinou úpadku slobody tlače je „Ficova rétorika“ a to, že „je príliš dlho pri moci“. Pri porovnávaní tých najhorších nepriateľov slobody tlače sa zamotáva do vlastných lží a vykrúca sa, že Fico síce neprenasleduje novinárov, ale má najväčšiu zodpovednosť za atmosféru nenávisti a oni na to chceli upozorniť na medzinárodnej úrovni a úpadok slobody tlače aj takýmto výrokom zastaviť. Zároveň dodáva, že „videl reakciu Roberta Fica a Eduarda Chmelára, a to dodáva našej organizácii význam, to ukazuje, že to funguje“. Ale to je argumentácia malého dieťaťa.

Szalai nerozumie ani základným pojmom.

Tvrdí, že alternatívne portály nie sú médiá, ale „propagandistické a dezinformačné weby“. Ale to je smiešne. Médiá sú iba nosiče, sprostredkujúce činitele (z latinského medius = prostredný) a majú neutrálny význam. Urputná snaha odlíšiť sa od nich habkajúcimi výhovorkami, že ony (červené denníčky) sa vraj hlásia k novinárskej etike a neponúkajú čitateľovi len jeden názor, je bezočivá lož, lebo zvlášť Denník N je povestný svojou jednostrannou propagandou. Szalai obludne zavádza, že médiá sú vraj jednostranné preto, lebo s nimi Fico nekomunikuje, no opak je pravdou – čoraz viac ľudí sa s nimi odmieta baviť, lebo nie sú seriózni.

To, že mainstreamové médiá sa od alternatívnych líšia tým, že si overujú fakty, je ďalšia otvorená lož, lebo v tomto medzi nimi nie je takmer nijaký rozdiel a médiá hlavného prúdu vyrábajú dennodenne možno viac hoaxov ako akýkoľvek občiansky web. Je to len špinavý konkurenčný boj nielen o čitateľa a diváka, ale hlavne o reklamu. Szalai sa pri obrane neudržateľnej metodiky svojho účelového rebríčka (ktorú by mu na počkanie vyvrátil každý sociológ médií) utieka aj k hysterickým klamstvám, keď tvrdí, že to, čo robí Robert Fico, nemá v Európskej únii obdoby, lebo zažalovať novinára by si vraj nedovolila ani talianska premiérka Giorgia Meloniová. V skutočnosti novinárov bežne kritizuje väčšina premiérov členských krajín EÚ a samotná premiérka Meloniová zažalovala niekoľko novinárov.

Otázka je, prečo sa takíto politici nedostali do rebríčka za „šikanózne žaloby“.

Prečo tam nie sú oveľa horší potláčatelia slobody tlače ako Trump, Zelenskyj alebo niektorí členovia izraelskej vlády. Správna odpoveď znie, že na tomto mieste najviac vidíte zaujatosť až zaslepenosť samotného Szalaia voči osobe Roberta Fica. Szalai nehanebne klame, keď opakuje svoj výmysel, že „Fico pomáhal vytvoriť prostredie, ktoré viedlo k vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice“. Je to vážne obvinenie, ktoré vyvrátili súdy, no napriek tomu Szalai namiesto dôkazu trucovito opakuje, že on si to „myslí“. Nuž, toto je tá údajná seriózna žurnalistika založená na overovaní informácií z viacerých na sebe nezávislých zdrojov… Rebríček postavený na klebetách a subjektívnych dojmoch (v tomto prípade) jediného človeka, ktorý nemá ani odbornú autoritu, ani potrebný nadhľad na to, aby mohol byť braný vážne.

Szalaiova posadnutosť Ficom zachádza tak ďaleko, že na obranu svojho absurdného zaradenia slovenského premiéra medzi najväčších nepriateľov slobody tlače neváha použiť tvrdenie, že „Fico vyvoláva nenávisť, ktorej sa aj on stal obeťou“. Rozumiem tomu správne, že Szalai nám chce vsugerovať, že premiéra takmer zabila jeho vlastná nenávisť? Neuveriteľné. Ale to nie je všetko. Szalai ďalej tvrdí, že „pre nás“ (hovorí o sebe v pluralis majestaticus alebo falošne vydáva svoje osobné názory za postoje organizácie Reportéri bez hraníc?) je „nástup moci Roberta Fica spojený s deepfake nahrávkou Moniky Tódovej“… Panenka do reči skákavá, a toto je čo za obludnú demagógiu? Veď deepfake videám čelil už vari každý verejne známy človek od prezidenta republiky cez premiéra až po moju maličkosť. Komu by pripísal toto? Vo svojich paranoidných konštrukciách zachádza tak ďaleko, že podľa neho aj presuny redaktorov v súkromných médiách a iné pracovnoprávne spory – „to všetko pochádza z úradu vlády“.

Naopak, k súčasnej opozícii je neobyčajne zhovievavý.

Počas vlád v rokoch 2020 – 2023 vraj zaznamenal „pokus o zlepšenie slobody tlače“. Na otázku, ako s tým súvisí vypínanie nepohodlných webov, síce pripúšťa, že postup Národného bezpečnostného úradu bol netransparentný, ale nevysvetlil nám, prečo sa takéto najviditeľnejšie porušovanie slobody tlače neobjavilo v ich rebríčku. Namiesto toho opakuje, že aj vtedy mal „najväčšiu zodpovednosť za atmosféru nenávisti“ (kto iný, než) Robert Fico, ktorý vraj „každý mesiac odrezáva z klobásy demokracie“…

Vrcholom tohto cirkusového čísla je otvorené Szalaiovo priznanie:

„V demokratických krajinách nebojujeme za slobodu internetu, ale za reguláciu internetu, za to, aby bol demokratickým transparentným spôsobom regulovaný, aby boli regulované sociálne siete, ktoré sú jedným z hlavných zdrojov informácií pre ľudí.“ Orwell by nad tým newspeakom jasal! Transparentná demokratická regulácia! Aj by som mu k tejto úprimnosti zatlieskal, keby to nebolo také drzé priznanie sa k cenzúre. Z tohto všetkého sú len dva možné závery: buď Szalai podviedol svoju organizáciu a s ňou aj celé medzinárodné spoločenstvo alebo Reportéri bez hraníc už nie sú garantom ochrany slobody prejavu.

Problémom dnešného úpadku médií je to, že sa z nich absolútne vytratila nielen čo i len predstieraná objektívnosť, ale aj plnoformátová informovanosť. Červené denníčky zamlčiavajú podstatné informácie o činnosti vlády a zverejňujú iba také správy, ktoré vyrábajú škandál a vzbudzujú emócie. Je to v príkrom rozpore s ústavným právom na informácie a s ideálom informovanosti ako demokratickej disciplíny. A tak médiá hlavného prúdu bez váhania vyrábajú na dennej báze hoaxy ako bol ten o pokutovaní chodcov za rýchlosť, prípadne čitateľa zavádzajú.

Z profesionálneho hľadiska bolo mimoriadne zaujímavé sledovať,

ako všetky červené denníčky priniesli ako cez kopirák správu, že poradcom riaditeľky spravodajstva STVR sa stal „konšpirátor“ Petr Bohuš, ktorý sa vraj stretol s väzneným Bombicom… Ani slovo o tom, že Petr Bohuš je renomovaný novinár, ktorý dvanásť rokov pracoval v Českej televízii aj na pozícii šéfredaktora spravodajstva a publicistiky, bol moderátorom a riaditeľom spravodajstva TA3, bol vojnovým reportérom v Čečensku a bývalej Juhoslávii, prednáša mediálnu komunikáciu na univerzite atď. Ja síce nesúhlasím s jeho názorom, že po hlavnom spravodajstve v STVR by pustil hodinovú reláciu s ľuďmi z alternatívnych médií – vyváženosť, objektívnosť a pluralita sa má dosiahnuť v samotnom spravodajskom bloku – ale toto nemôže byť dôvod na jeho škandalizovanie a ostrakizáciu.

Chápem, že za takýchto okolností sa vládna koalícia cíti byť ukrivdená,

lebo má pocit, že médiá dostatočne neinformujú o jej úspechoch. Nemôže však do tohto procesu vstupovať direktívne a vnucovať spoločnosti napríklad predstavu, že „konkrétnym výsledkom úspešnej a cieľavedomej práce slovenskej diplomacie“ je zrušenie víz na 14 dní do Lesotha… Paráda, Lesotho je krajina, kde vám po zotmení neodporúčajú z bezpečnostných dôvodov vyjsť von. Ale možno Jednota dôchodcov zorganizuje pre svojich členov charterové zájazdy z Bratislavy trikrát do týždňa za sľubovanými lacnými potravinami… Prepáčte mi tú iróniu, ale hádam pochopili všetci, že toto nie je cesta.

Rovnako je nemysliteľné a neprípustné, aby vláda zasahovala do vysielania verejnoprávnych médií. Už som napísal, že sa absolútne stotožňujem s kritikou spravodajstva zo strany Lukáša Machalu. Ale on ako štatutár ministerstva kultúry do týchto vecí nesmie vstupovať. To je zodpovednosť manažmentu. Ale toto je výsledok nešťastného výberu, keď ministerka kultúry nominovala do kontrolného orgánu svojho úradníka, ktorého jej odporučila komisia, ktorej členmi boli Machalovi podriadení. Toto je v príkrom rozpore s filozofiou verejnoprávnosti.

Ešte desivejšie však bolo vyjadrenie štátneho tajomníka ministerstva školstva a podpredsedu SNS Jána Krišandu,

ktorý to napálil na sociálnej sieti priamo na hulváta, keď deň po Machalovej kritike napísal: „Po dlhom čase som mal naozaj dobrý pocit z týchto správ… Konečne žiadny negativizmus, žiadny priestor pre opozičných politikov a mimovládky…“ Keď som to počul, myslel som si, že sa mi asi sníva a pýtal som sa sám seba, kto so zdravým rozumom môže takto hlúpo nabiť opozícii zbrane. Celé týždne tu intenzívne a trpezlivo vyvraciam bludy Denníka N a s ním spriaznených progresivistických mimovládok, ktoré účelovo klamú, že STVR je „hlásnou trúbou vlády“, aby to jedným (a nebudem si dávať servítku pred ústa) vyslovene primitívnym výrokom spláchol agilný papaláš, ktorý o poslaní médií verejnej služby zjavne nemá ani paru. Lebo vždy, keď politik povie, že má dobrý pocit zo správ, treba spozornieť.

Médiá verejnej služby nemajú uspokojiť vládu, ani vládne strany, ani opozíciu, majú vytvárať priestor pre slobodnú a vyváženú diskusiu všetkých relevantných názorov, ktorá robí z diváka informovaného občana. Taká bola napokon vízia Martiny Flašíkovej. STVR je prešpikovaná progresívcami, to vie predsa každý, ale cieľom nie je všetkých ich povyhadzovať, ale pracovať s nimi tak, aby dostali šancu stotožniť sa s princípmi objektívneho spravodajstva definovaného v zákone o RTVS, aj v Charte spravodajstva RTVS. Ide to ťažšie, vidíme, že správy sú stále príliš aktivistické, ale buď dôverujeme manažmentu a necháme ho pracovať alebo podkopeme jeho autoritu a vytvoríme atmosféru tlaku, dusna a možno aj strachu, v ktorej sa nedá slobodne tvoriť.

Varujem pred týmto postupom, pretože sa nám môže všetkým vypomstiť.

Jeho výsledkom budú nielen protesty Rady Európy, ktoré sú už na stole, ale predovšetkým strata dôveryhodnosti, odchod profesionálov a opakované čistky zakaždým, keď sa zmení vláda. Ale takto nefungujú médiá verejnej služby, ale štátna televízia podriadená vládnej moci. Martina Flašíková sa pokúša z tohto bludného kruhu vystúpiť, ale nedočkavosť mocipánov to môže všetko pokaziť. Nedočkavosť o to hlúpejšia, že všetci vieme, že aj za Machaja či Zemkovej boli tvrdé politické tlaky. Ale robili sa oveľa inteligentnejšie ako tieto zemité spôsoby, ktorými sa do celého kolosu jednoducho hádžu vidly.

Chcel by som veriť, že na najbližšom zasadnutí Rady STVR zvíťazí manažérska rozvaha nad aroganciou moci. Táto spoločnosť potrebuje médiá verejnej služby ako soľ, potrebuje spoľahlivý, všestranný a dôveryhodný zdroj objektívnych informácií. To je poslanie, ktoré presahuje úlohy média. V opačnom prípade získate na chvíľu hračku, ale v konečnom dôsledku stratíte úplne všetko.

Eduard Chmelár FB

---

---