E. Chmelár: Ponížená Európa je pri riešení ukrajinského konfliktu mimo hry.

E. Chmelár: Ponížená Európa je pri riešení ukrajinského konfliktu mimo hry. Na pozadí nekonečných a čoraz nudnejších hádok o tom, kto by mal na Ukrajine ustúpiť a kto nechce mier, zaniklo jedno vyhlásenie ukrajinského prezidenta, ktoré naše médiá nie prekvapujúco nezachytili. Volodymyr Zelenskyj zdôraznil, že konečné riešenie územných otázok môže prísť iba na úrovni lídrov Ukrajiny, USA a Ruska…

Tak toto je tá najväčšia facka pre bruselských eurohujerov od začiatku konfliktu.

Tá Európa, ktorá jediná podporuje Ukrajinu bezpodmienečne a až do roztrhania tela, ktorá všetko platí, na všetko dopláca, ktorá pácha ekonomickú samovraždu len aby zachránila alebo aspoň na nejaký čas udržala Zelenského režim, tá Európa, ktorá sa zastrája, že musí byť pri stole, lebo sa jej to týka, je napokon odignorovaná samotným svojím chránencom, je medzinárodne odmietnutá a nikam nepozývaná, a to ani individuálne na úrovni Berlína, Paríža či Londýna a už vôbec nie na úrovni fiktívnej koalície ochotných. Zelenskyj dal Merzovi, Macronovi a Starmerovi najavo, že berie vážne iba Donalda Trumpa.

Ale toto všetko sme už predsa dávno vedeli. Od Carla von Clausewitza („Prvou obeťou vojny je pravda“) až po Winstona Churchilla („Pravda je vo vojne taká vzácna, že ju musí strážiť armáda lži“) máme celý rad dôkazov, že súčasťou každého vojenského konfliktu je aj cielená vojnová propaganda. Nie je náhodné, že všetci tí breinerovia, šnídlovia a ostatní žoldnieri informačnej vojny bez dôveryhodnej minulosti sa vynorili z ničoho nič práve uprostred ukrajinského konfliktu, aby odpútavali pozornosť od podstaty veci, aby démonizovali Rusko, aby očierňovali mierových aktivistov a aby do nás tlačili neuveriteľne primitívnu propagandu o všadeprítomnej sieti agentov, o ktorej nám zabudli prezradiť malý detail: že sú jej súčasťou.

Je stále ťažké získať objektívne a najmä dôveryhodné informácie uprostred zúriacej informačnej vojny, ale ako pri každom konflikte, aj tu platí nadčasový výrok Georga Orwella: „Správa je to, čo vám chcú utajiť. Všetko ostatné je propaganda.“

Európska geopolitická a diplomatická slepota je neuveriteľná.

Aj po tom, čo americký „imperializmus s ľudskou tvárou“ strhol svoju masku, zostávame lojálni k Spojeným štátom a absurdne trváme na tom, že najväčšou bezpečnostnou hrozbou je Rusko. Paranoja je pritom taká obrovská, že aj z dostupných informácií z Epsteinových spisov, z ktorých jasne vyplýva, že najlepším priateľom tohto obchodníka bol izraelský premiér, všetci jeho blízki priatelia boli sionisti, jeho priateľka bola dcérou agenta Mossadu, sprostredkoval bezpečnostné dohody pre Izrael, podporoval výstavbu nelegálnych židovských osád na Západnom brehu Jordánu, vysoký predstaviteľ Mossadu u neho býval niekoľko týždňov a po obvinení zo sexuálnych zločinov ušiel do Izraela – tak aj z týchto jasných indícií dokážu propagandisti vyvodiť nehanebný záver, že to bol vraj – ruský agent…

Zostaňme však pri faktoch. Sergej Lavrov opakovane upozornil, že na historickom summite v Anchorage (na Aljaške) došlo k jasnej dohode medzi Vladimírom Putinom a Donaldom Trumpom, ktorú však Spojené štáty neplnia. Už som upozorňoval na to, že mediálne správy o tom, že na mierových rokovaniach v Abu Dabí došlo k významnému pokroku a že dohoda je na dosah, sú čistý blud, dymová clona, ktorou kŕmia dôverčivých novinárov. Bola to úplná fraška, nedohodli sa na ničom.

Základným omylom je neprimerane zjednodušená predstava, že sa tu hrá o to, komu pripadne Donbas. Ale to je nezmysel. Táto vojna sa napriek všadeprítomnej propagande nezačala pre územné spory – a dohoda o územných sporoch ju ani nemôže ukončiť. Trumpova administratíva (konkrétne Steve Witkoff) spočiatku presadzovala jednoduchú rovnicu: územné ústupky Ukrajiny výmenou za západné bezpečnostné záruky. Lenže práve v tomto bode americkí stratégovia nepochopili uvažovanie Moskvy. Rusko od začiatku stabilne a konzistentne opakuje, že mier je možný iba vtedy, ak budú vyriešené štrukturálne príčiny vojny. A čo považuje Kremeľ za „štrukturálne príčiny vojny“? Vytvorenie novej európskej bezpečnostnej architektúry, ktorá bude podrobne riešiť rozloženie vojenských síl, oblasti ich nasadenia, operačných dosahov, príslušnosti k alianciám atď.

To znamená, že ani územné ústupky Kyjeva by neznamenali koniec, ale začiatok vecných rokovaní, ktoré by sa až následne zamerali na veľkosť ukrajinských ozbrojených síl, záväzok k neangažovanému statusu (čiže neutralite), kontrolu zbrojenia, ale aj vnútorný politický poriadok. Práve na Aljaške Trumpova administratíva po prvý raz pochopila a uznala, že táto vojna sa nedá riešiť izolovane, že ukrajinské územie nie je cieľom, ale taktickým faktorom širšieho bezpečnostného usporiadania, že tento konflikt je vyjadrením základnej politickej otázky Európy, ktorá zostávala desaťročia nevyriešená.

Tak ako Kyjevu už nemôžu stačiť bezcenné politické deklarácie o bezpečnostných zárukách

Spojené štáty pochopili, že vyjednávacia stratégia zameraná na územné otázky vedie do slepej uličky. Rusko síce takéto vyjednávania neodmieta, ale v zmysle starej sovietskej (Gromykovej) stratégie, že dôležitejšie ako mier sú mierové rokovania, naťahuje čas. A tak sa zdalo, že vyjednávania zamrzli na mŕtvom bode. Lenže v pozadí je boj o uznanie, že sa potrebujeme vrátiť ku klasickým nástrojom bezpečnostnej politiky: kontrole zbrojenia, dohode o neutralite, obmedzeniu počtu vojakov, transparentnosti týkajúcej sa vojenskej infraštruktúry a k zmluvne garantovanému zákazu rozmiestňovania určitých zbraňových systémov.

Tak ako Kyjevu už nemôžu stačiť bezcenné politické deklarácie o bezpečnostných zárukách a la Budapeštianske memorandum, ani Moskve po doterajších skúsenostiach so Západom nestačí vydať politické vyhlásenie o ukončení expanzie NATO smerom na východ. Chce overiteľné zmluvne záväzné dohody. Také, ktoré boli jadrom ruských návrhov z decembra 2021, o ktorých sa Joe Biden odmietol čo i len rozprávať, čím pravdepodobne vyprovokoval Putinov útok. Práve tieto požiadavky definujú skutočný rozsah rokovaní bez ohľadu na to, či sa s nimi stotožňujeme alebo nie. Ten, kto chce naozaj úprimne dosiahnuť mier, totiž musí vychádzať z vojenskej reality, v rámci ktorej musí byť schopný rokovať o bezpečnostných záujmoch.

Jediný, kto to stále nechápe, je Európska únia.

Samotná Európa, ktorá nie je obeťou, ale spoluvinníkom amerického imperializmu, sa nielenže nedokázala vymaniť z tieňa zničujúcej politiky USA, ale pretrhnutím komunikačných kanálov s Ruskom prenecháva svoju výsostnú diplomatickú úlohu Spojeným štátom a sama sa medzinárodne čoraz viac izoluje. Tento útvar nemôže mať jednotnú zahraničnú politiku nielen preto, lebo Portugalsko a Fínsko alebo Írsko a Maďarsko nemajú geopoliticky takmer žiadne spoločné záujmy, ale aj preto, lebo na čele európskej diplomacie stojí totálne nekompetentná figúrka neschopná pochopiť, o čom diplomacia je.

Keď Kaja Kallasová namiesto komunikácie s Ruskom navrhne 20. balík sankcií, keď ako príspevok k mierovej dohode prednesie návrh, že Rusko by malo znížiť veľkosť svojej armády, zoškrtať vojenský rozpočet a výrazne zredukovať jadrový arzenál – a keď ju s tým Moskva vysmeje, eurokomisárka nechápavo až smutne konštatuje, že „Rusko asi nemá záujem o mierovú dohodu“… čo viac ešte potrebujete, aký dôkaz ešte musíte dostať, aby ste konečne pochopili, že toto zmätené dievča, ktoré v čase, keď z neba pršala inteligencia, držala nad sebou dáždnik, na svojom poste nemá čo robiť??

A to sa týka aj všetkých ďalších otázok:

Európska únia sa nemôže zreformovať, kým na jej čele budú stáť babráci, ktorých už nikto nerešpektuje, ktorých nekompetentnosť je obnažená až na kosť, len eurohujeri sa tvária, že sú to cisárove nové šaty… Vo svete, v ktorom vrcholí medzinárodné napätie, sa nemôžeme opierať o Trumpovu neofašistickú víziu „mieru presadeného silou“. Potrebujeme návrat k mierovej politike, ako ju definoval ešte legendárny švédsky premiér Olof Palme, zavraždený pred 40 rokmi: „Medzinárodná bezpečnosť sa musí opierať o záväzok spoločného prežitia, nie o hrozbu vzájomného zničenia.“ Áno, práve v tomto svete ohrozenom stupňujúcim sa napätím, musíme pochopiť, že skutočný mier nie je postavený na strachu, ale na dôvere, že bezpečnosť je buď spoločná alebo žiadna.

Eduard Chmelár FB

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Lavrov: Európski politici stále váhajú s „porazením“ Ruska, ale trochu sa upokojili
• 
  Macron predpovedal zdrvujúcu budúcnosť pre Európu
• 
  Epsteinom prekrývajú Šimečkovú
• 
  Axios: Prvé zasadnutie „Mierovej rady“ sa uskutoční 19. februára.
• 
  Slovenský rozhlas opäť balamutí mladých Slovákov & STVR neoliberálni nenávistníci
• 
  E. Chmelár: Ponížená Európa je pri riešení ukrajinského konfliktu mimo hry.

---

---