Ak nezačneme konať ihneď, stratíme vplyv v strednej Európe a napokon aj vlastný štát.

Eduard Chmelár: Ak nezačneme konať ihneď, stratíme vplyv v strednej Európe a napokon aj vlastný štát. Vznik neformálneho zoskupenia šiestich najväčších ekonomík Európskej únie E6, ktoré sa dohodli na urýchlenej užšej integrácii v oblasti ekonomiky a obrany, malo vyvolať na našej politickej scéne okamžitý poplach alebo (povedané Macronovými slovami) „strategické prebudenie“. Namiesto toho je ukážkou, ako nedokážeme seriózne uvažovať o našich geopolitických záujmoch ani na tých najvyšších miestach.

Opozícia straší, že vznik dvojrýchlostnej Európy je výsledkom odporu EÚ k politike Ficovej a Orbánovej vlády.

To je však hlúposť. Ak by chcela nová euroskupina potrestať Slovensko a Maďarsko, nezabuchla by dvere pred lojálnymi severskými alebo pobaltskými štátmi. Podstata je v tom, že krajiny E6 (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Holandsko a Poľsko) predstavujú rozhodujúcu silu približne 70 percent HDP celej Európskej únie.

Okrem toho, historicky má náš kontinent tie najlepšie skúsenosti s dvojrýchlostnou Európou. Napríklad Schengenskú dohodu uzavrelo pôvodne len päť štátov a ostatné sa pridali, keď videli, že zrušenie vnútorných hraníc je dobrá vec. Naopak to najhoršie, čo Európsku úniu priviedlo do hlbokej krízy, je donucovanie všetkých členských štátov (na rokovaniach trvajúcich nepretržite aj niekoľko dní až do vyčerpania), aby súhlasili s nejakým návrhom – výsledkom bol spravidla paškvil, ktorý nevyhovoval nikomu a v praxi ani nefungoval.

Ani naša diplomacia sa však nevyznamenala, keďže o E6 mlčí, neinformuje ani koaličných partnerov, ani parlament a už vôbec nie širokú verejnosť o možných dôsledkoch. A vôbec, už by niekto mohol vysvetliť vláde, že kabinetná (dnes by sme povedali, že uzavretá a netransparentná) diplomacia bola naposledy v móde v 19. storočí, že dnešok si vyžaduje oveľa väčšiu informovanosť a verejnú diskusiu o stratégii našej zahraničnej politiky. Nie je totiž vylúčené, že z E6 nebude len prechodné zoskupenie, do ktorého sa môžu časom pridať aj ostatní, ale uzavretá štruktúra, ktorá medzi seba nebude prijímať ďalších. Môže byť začiatkom konca podoby EÚ, ako ju poznáme. A v takom prípade je najvyšší čas uvažovať prezieravo. Musíme urýchlene začať rokovať o prehĺbení regionálnej spolupráce, v opačnom prípade sa dostaneme voči tomuto zoskupeniu do podobne druhoradého až vazalského postavenia ako bolo napríklad voľakedy Nitrianske kniežatstvo vo vzťahu k Franskej ríši.

Rád by som poznamenal, že prišlo na moje slová, ale teraz nie je čas mastiť si egá:

ukazuje sa, že snaha Roberta Fica a Andreja Babiša o oživenie Vyšehradskej štvorky bola čistou ilúziou. Prehliadali sme signály, že Poľsko nemá záujem o revitalizáciu V4, jeho geopolitický vektor smeroval skôr do Pobaltia ako do strednej Európy, cítilo sa lepšie po boku Nemecka a Francúzska v tzv. Weimarskom trojuholníku, hospodársky smeruje do skupiny najvýznamnejších ekonomík sveta G20, má jednu z najsilnejších armád v Európe, jeho medzinárodný vplyv sa neustále posilňuje.

Na všetky tieto skutočnosti musíme okamžite reagovať a prestať klamať samých seba.

Dlho sme si navrávali, že „Slavkovský formát nie je náhradou za Vyšehradskú štvorku,“ ako sa vyjadril v auguste 2017 vtedajší štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí vo Ficovej vláde Ivan Korčok. Nebola to pravda už pri vzniku zoskupenia S3 v roku 2015, ktorý bol reakciou na radikalizáciu vládnej politiky v Poľsku a Maďarsku, ktorú vtedy odmietali tak slovenský premiér Robert Fico ako aj český premiér Bohuslav Sobotka. A aj Ivan Korčok už ako šéf diplomacie v Matovičovej a Hegerovej vláde uprednostňoval Slavkovský formát pred V4 z tých istých dôvodov.

Teraz je však čas na prehodnotenie tejto stratégie. Český prezident Miloš Zeman svojho času navrhoval pozvanie Rakúska do Vyšehradskej skupiny. Poľsko túto iniciatívu zablokovalo, lebo sa obávalo, že pripojenie ďalších krajín bývalej habsburskej monarchie by ohrozilo jeho dominantné postavenie vo V4. V októbri 2016 však líder opozičnej krajne pravicovej FPÖ Hans Christian Strache navrhol v dolnej snemovni rakúskeho parlamentu, aby sa Rakúsko pripojilo k Vyšehradskej skupine. Rakúska Národná rada však návrh odmietla. Vládni socialisti a ľudovci to odôvodňovali tým, že krajiny V4 sú uzavretým klubom, že sú členmi NATO a že podporujú jadrovú energetiku – čo však nepovažujem za neprekonateľné prekážky.

Dnes však nie je aktuálne rozširovanie V4, ale skôr S3. Viete, že dlhodobo propagujem a presadzujem (nielen publicisticky, ale aj na rôznych medzinárodných fórach) ideu užšej spolupráce bývalých krajín habsburskej monarchie – malých stredoeurópskych a balkánskych štátov. Jadro by mali tvoriť Česko, Slovensko, Rakúsko, Maďarsko, Chorvátsko a Slovinsko, neskôr by sa mohlo pripojiť Srbsko a Čierna Hora, perspektívne snáď aj niektoré ďalšie krajiny regiónu. Spolu by sme mali hlas stredoeurópskej veľmoci a nebolo by možné nás obísť alebo ignorovať. Je to zároveň prirodzený a logický spôsob, ako chrániť záujmy malých štátov a národov v tomto rozdrobenom priestore.

O tejto myšlienke intenzívne rokujem s viacerými vplyvnými politikmi, diplomatmi a mysliteľmi regiónu. Viackrát som o nej hovoril aj s bývalým českým prezidentom Milošom Zemanom. Zeman ma spočiatku presviedčal, aby som zo spolupráce nevynechával Poľsko, že „nie je problém spolupracovať s tým, s ktorým si rozumiem, ale udržať spoluprácu s tým, s ktorým mám odlišné ciele“. Neskôr však uznal, že Poľsko do takéhoto zoskupenia nepatrí, výhrady mal však k možnému členstvu Bosny a Hercegoviny. O tej som však doteraz neuvažoval ani v teoretickej rovine, pretože je to etnicky a nábožensky príliš nestabilný štát, ktorý sa možno ani neudrží.

Vlastne mi je ľúto, že na Slovensku niet veľa ľudí, s ktorými by sa dalo o tejto téme hlbšie a kompetentnejšie porozprávať. Potom vás ani neprekvapí, že včera bol v Bratislave summit Slavkovského formátu, a nikomu z lídrov ani len nezišlo na um otvoriť otázku jeho rozšírenia. Naša diplomacia je pasívna a akoby ani nebola schopná takého uvažovania. Nečakám, že na Hlbokej nájdem samých Kissingerov, ale ani to, že tam nájdem (dlhodobo, ešte od Kukanových čias) také sterilné úradnícke prostredie bez tvorivého uvažovania. Opozícia zasa blúzni o orientácii na Poľsko a Veľkú Britániu, čo je geopolitický a historický blud. No a keď chcete otvoriť otázku Slavkovského formátu medzi novinármi, tí vedia niečo iba ak o Slafkovského formácii na ľade.

Ak však nezačneme urýchlene riešiť otázku našej regionálnej spolupráce formovanú a formulovanú na základe slovenských štátnych záujmov, rozhodne to opäť niekto za nás a my budeme poletovať medzi meniacimi sa okolnosťami v čase a priestore ako lístok vo vetre a budeme opäť raz slúžiť iným, opäť nás len k niekomu proti našej vôli „prihodia“, ako toľkokrát v dejinách. Mali by sme o týchto otázkach urýchlene začať viesť intenzívne rozhovory a rokovania na najvyššej úrovni, hoci aj formou kyvadlovej diplomacie, otvoriť verejnú diskusiu, predložiť možné scenáre a aktívne ovplyvňovať túto dramaticky sa meniacu dobu. Inak nás vývoj zomelie a my prídeme nielen o možnosť formovať podobu budúcej strednej Európy, ale napokon aj o vlastný štát.

Eduard Chmelár FB

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Zvrhlý „progresívny“ experiment s ľudským pohlavím má ďalšie obete – tentoraz v Kanade
• 
  Zelenskyj: Ruská armáda zaútočila na energetické zariadenia v Kyjeve, Odese a Dnepri
• 
  Ak nezačneme konať ihneď, stratíme vplyv v strednej Európe a napokon aj vlastný štát.
• 
  Buď proti Rusku, za Zelenského Ukrajinu – a môžeš všetko
• 
  Dennik N nasadil infantilnú techniku, ale u jeho infantilných čitateľov veľmi účinnú.
• 
  Sudca Hajduk, dnes škandalózne rozhodol v prospech Čurillovcov, je s nimi prepojený

---

---