Pripomienka najtemnejšieho zločinu v histórii práva

Pripomienka najtemnejšieho zločinu v histórii práva. Na Slovensku sme už niekoľko rokov svedkami široko medializovaných súdnych procesov, ktoré nesleduje len odborná, ale aj laická verejnosť.

Tento blog má má za cieľ priblížiť čitateľovi najznámejší politický súdny proces a justičnú vraždu v staroveku z pohľadu právnika. Ide o zatknutie, súdenie, odsúdenie a popravu Ježiša Krista.

Tento blog venujem najmä tým, ktorí mali tú pochybnú česť vyskúšať rôzne formy dôsledkov krivenia práva a justičných zločinov na vlastnej koži.

Súdny proces s Ježišom Kristom sa konal v 1. storočí n. l. v Jeruzaleme, ktorý bol pod nadvládou Rímskej ríše. Jej záujmy v tejto provincii ochraňoval rímsky miestodržiteľ Pontský Pilát. Rimania umožňovali podmaneným národom určitú mieru autonómie pri spravovaní vlastných záležitostí, ale právomoc popravovať zločincov mali len rímske úrady. Preto popravu Ježiša Krista vykonali rímske úrady, potom ako Pilát ustúpil intrigám židovských náboženských vodcov a ich vydieraniu, a uprednostnil vlastnú kariéru pred životom nevinného človeka.

Súdnu právomoc v provincii Judea vykonával do veľkej miery autonómne židovský najvyšší súd Sanhedrin, ktorému predsedal veľkňaz politicky dosadený Rímom. Pozostával zo 71 sudcov zložených z náboženskej, svetskej aristokracie a znalcov písma. Mojžišovský zákon bol označený za najvýznamnejší a najosvietenejší právny systém, aký bol kedy uvedený do platnosti. Hoci v čase procesu s Ježišom Kristom k nemu dogmatickí rabíni popridávali mnoho nebiblických pravidiel, ktoré sa neskôr dostali do Talmudu, na proces s Ježišom nepoužili ani tie.

Na zatknutie človeka musela byť podaná obžaloba postavená na súhlasnom svedectve dvoch svedkov. Súdy nesmeli vznášať obžalobu a obvinenie. Až na základe podanej obžaloby mohol byť obvinený zatknutý. Ježiš však bol zatknutý na základe zrady tak, aby k tomu došlo „tajne“ a v nočných hodinách bez toho, že by bolo proti nemu vznesené obvinenie.

Svedkov proti Ježišovi, ktorí boli ochotní falošne svedčiť začal aktívne vyhľadávať súd až potom, keď bol Ježiš zatknutý. Úlohou súdu však nebolo hľadať svedkov proti Ježišovi, ale nestranne súdiť človeka. Po zatknutí bol Ježiš odvedený do súkromného domu jedného zo sudcov, bývalého veľkňaza Annáša, ktorý si ho dovolil vypočúvať, hoci to bolo nezákonné. Vypočúvanie nesmelo prebehnúť v súkromnom dome, ale verejne pred súdom. Nesmelo sa konať v nočných hodinách, pretože platilo, že vyšetrovanie hrdelného zločinu sa malo vykonávať výlučne cez deň. Annáš mal vypočúvať svedkov a nie Ježiša, ktorý ešte nebol ani obvinený. Lenže Annáš sa snažil priamo od Ježiša získať svedectvo, na základe ktorého bude odsúdený za rúhanie, ktoré bolo hrdelným zločinom. Keď ho Ježiš na tento fakt upozornil, dostal od jedného z úradníkov facku a to nebol jediný prejav nezákonného násilia a mučenia, ktorého sa na ňom dopustili.

Podľa zákona mal byť každý obvinený chránený pred zlým zaobchádzaním, kým sa nedokázala jeho vina.

Nezákonný nočný proces pokračoval pred veľkňazom Kaifášom, ktorý bol zaťom Annáša, a pred narýchlo zvolaným Sanhedrinom, ktorý sa zišiel preto, aby Ježiša usmrtili. Sudcovia aktívne zháňali a podplácali svedkov, aby krivo svedčili proti Ježišovi.

Ich inscenáciu kazilo to, že krivo svedčiaci svedkovia sa vo výpovediach nezhodovali. Odhodlanie sudcov spáchať justičný zločin to však neoslabilo. Vražedné justičné sprisahanie dovŕšili tým, že sa chytili jedného vyhlásenia Ježiša, ktoré slúžilo ako jediný usvedčujúci dôkaz z hrdelného zločinu, rúhania, ktorého sa mal dopustiť tým, že sa vyhlasoval za Božieho Syna.

Súdny proces sa mal konať na verejnosti, s Ježišom sa konal v tajnosti a v noci.

Nikomu nebolo dovolené prehovoriť v prospech obžalovaného. Ježiš si nemohol zavolať žiadnych svedkov obhajoby. Medzi sudcami neprebehlo žiadne hlasovanie o vine, len teatrálna reakcia veľkňaza na Ježišovo rúhanie prednesené pred súdom, keď si roztrhol svoje rúcho a okázalo sa pohoršoval a moralizoval.

Podľa staršej židovskej ústnej tradície, písomne zachytenej v 1. storočiach, sa v prípade hrdelných trestných činov najskôr vypočúvali argumenty, ktoré viedli k zbaveniu viny. Sudcovia boli povinní urobiť všetko preto, aby obžalovaného oslobodili. Smeli hľadať dôkazy len v prospech obžalovaného, nie proti nemu. Svedkovia boli dôrazne upozornení na závažnosť svojho svedectva a na to, že krivé svedectvo je hriech proti Bohu. Svedkovia boli vypočúvaní po jednom, nie v prítomnosti iných svedkov. Na usvedčenie bolo potrebné, aby sa výpovede vo všetkých dôležitých bodoch zhodovali. Hrdelné prípady sa museli prešetrovať a uzavrieť za denného svetla a nesmeli sa prerokúvať deň pred sabatom ani nijakým sviatkom.

Proces mohol začať a skončiť v ten istý deň jedine v prípade, ak bol obžalovaný oslobodený. V prípade uznania viny sa smel uzavrieť až na nasledujúci deň, keď bol rozsudok ohlásený a poprava vykonaná.

Sudcovia sa pri hlasovaní o vine striedali a začínali vždy tým najmladším, pričom zapisovatelia zaznamenávali slová každého sudcu, aj toho, ktorý bol za odsúdenie, aj toho za oslobodenie. Na oslobodenie stačilo, aby prevyšoval jeden hlas, na odsúdenie museli prevyšovať dva hlasy. Ak bol obžalovaný uznaný za vinného a žiaden sudca neargumentoval v jeho prospech, bol rozsudok neplatný, lebo jednomyseľný výrok o vine sa považoval za znak sprisahania.

Proces s Ježišom bol veľkolepou justičnou fraškou, kedy sa justiční zločinci ani len nepokúsili predstierať, že proces je zákonný. Ježiša zatkli s cieľom usmrtiť ho. Nešlo teda o spravodlivý proces na základe obvinenia, ale zneužitie procesu na zavraždenie človeka.

V tomto bode sa justičná vražda nekončila, bolo potrebné ju dokonať.

Donútiť rímskeho miestodržiteľa, aby „výsledky“ nezákonného procesu akceptoval a Ježiša nechal popraviť. Prvou Pilátovou otázkou bolo, aké obvinenie vznášajú proti Ježišovi. Ako odpovedali justiční zločinci? „Keby to nebol zločinec, neboli by sme ti ho odovzdali.“ Pilátovi to však nestačilo. Tí, čo stáli pred Pilátom nevyrukovali s tým, na základe čoho Ježiša uznal vinným Sanhedrin – s rúhaním. Vedeli, že za to by Pilát Ježiša nepopravil. Žiadali jeho popravu za niečo, za čo ho sami nesúdili, ani neodsúdili. Že podvracal národ, robil sa kráľom a zakazuje platiť cézarovi dane. Všetko to boli lži a falošné obvinenia.

Pilát im však nenaletel a Ježiša nepovažoval za vinného, všimol si, že mu ho vydali zo žiarlivosti a pokúšal sa ho zachrániť. Myslel si, že kompromis, keď dá Ježiša, nevinného človeka, zbičovať a nasadiť mu tŕňovú korunu, biť ho a posmievať sa mu, jeho nepriateľov upokojí a nebudú trvať na jeho poprave. Mýlil sa. Ježišovi nepriatelia siahli po vydieraní a intrigách, keď Pilátovi pohrozili, že ak Ježiša prepustí, nie je cisárovým priateľom. To bola vážna hrozba a nebezpečenstvo nielen pre Pilátovu kariéru, ale aj jeho život. Cisár Tibérius bol totiž známy tým, že vysokopostavených úradníkov, ktorých považoval za nelojálnych, dal popraviť. Tlak na Piláta vystupňovali aj tým, že nahuckali dav, aby žiadal Ježišovu smrť.

A tak dosiahli justiční zločinci svoje. Ježiš, nevinný človek, bol popravený.

Za zamyslenie stojí aj to, ako sa títo vrahovia cynicky a bezcitne postavili k svedomiu človeka, ktorému zaplatili za zradu Ježiša. Keď Judáš Iškariotský videl, ako to s Ježišom dopadlo, chcel peniaze vrátiť a tvrdil, že zradil nevinného človeka. Aká bola reakcia justičných zločincov? “ Čo nás do toho. To je tvoja vec.“ Judáš hodil peniaze do chrámovej pokladnice a išiel sa obesiť.

Paralely medzi tým, ako prebehol justičný zločin pred takmer 2000 rokmi a tým, čo vidíme dnes, vedú úprimných, premýšľajúcich a čestných ľudí k záveru, že za každým zločinom, aj tým justičným, treba hľadať bezškrupulózny boj o moc, pri ktorom je dovolené všetko.

Z popravy Ježiša Krista a okolností, ktoré k nej viedli môžeme načerpať aj ďalšie poučenie. Ježišova poprava neviedla k zničeniu dobra a spravodlivosť zvíťazila. Ježiš bol na tretí deň vzkriesený, lebo Božia spravodlivosť je silnejšia, než justičný alebo akýkoľvek iný zločin. A pre tých, ktorí vo vzkriesenie neveria tu zostáva ako nesporný fakt, že Ježišov život a učenie zanechali hlbokú, nezmazateľnú pozitívnu pečať v histórii ľudstva. Ježišovi nasledovníci boli ochotní trpieť a zomierať rukami ďalších generácií justičných zločincov pre pravdu, vieru a lásku k Bohu.

A ako to dopadlo s justičnými zločincami?

Rimania rozvrátili Jeruzalem necelé 4 desaťročia po Ježišovej smrti, v roku 70 n. l. Hrôzy a utrpenie, ktoré zažili nielen obyvatelia Jeruzalema, ale aj Ježišovi sudcovia, najlepšie vylíčil Josephus Flavius, ako očitý svedok, vo svojom diele v českom preklade s názvom „Válka židovská“.

Záverom sa mi žiada zacitovať z listu apoštola Pavla Galaťanom “ Nemýľte sa: Bohu sa nemožno posmievať. Čo človek rozsieva, to bude aj žať,..“

Autor: Viktória Hellenbart

Mohlo by vás zaujímať

• 
  Existuje „solárna farba“, ktorá sama vyrába elektrinu?
• 
  Pripomienka najtemnejšieho zločinu v histórii práva
• 
  E. Chmelár: Stop politizácii školstva, zodpovedný minister, konajte!
• 
  Artemis 2: Prečo sa USA vracajú na Mesiac?
• 
  RF sily spustili masívny odvetný úder proti ukrajinskému vojensko-priemyselného komplexu.
• 
  Blíži sa čas šibačov – a našej opozícii zase PORIADNE ŠIBE.

---

---