PS hrobári Slovenska (alebo Pochovanie Slovenska prostredníctvom Progresívneho Slovenska a jeho agendy)

Právnička Judita Laššáková vo svojom článku „Čo je a čo nie je manipulácia“ komentovala výplody „odborníkov a odborníčok“ z Progresívneho Slovenska na ich najnovšej tlačovke.
Dnes som si vypočula tlačovku PS (čiže v preklade „Pochovajme Slovensko“):

a následnú reakciu Roberta Fica:

Na pohromu, kde pri otázkach novinárov nikto z PS nevedel, kto vlastne má odpovedať, sa nedalo pozerať. Odborníci a odborníčky z PS ukazovali jeden na druhého, kým sa jeden ku kecpultu konečne postavil. Toľko o odborníkoch, ktorí s určitosťou vedia, že otázka je adresovaná konkrétnemu odborníkov spomedzi nich. Pardon, samozrejme aj odborníčke. Výčitka z radov novinárov, či si nemyslia, že na tému „zdražovanie hypoték“ mali reagovať skôr a nie až potom, čo si túto tému spájajú voliči so Smerom, bola opätovne iba fráza „my nie sme populisti a my sme sa na to pozreli a naši odborníci a odborníčky k tomu vypracovali plán“.
 
Takže jeden z bodov tohto plánu aj na záchranu pri refixácií hypoték je a ktorej „brilantnosť“ ani Robert Fico nepochopil … Tadá!: „zrušenie poplatku za zmenu PIN kódu na bankomatových kartách“. Tí, ktorí mi vyčítajú, že sa ekonomike nerozumiem, mi dávajú za vzor práve toto zoskupenie „odborníkov a odborníčok“. Aj po tejto tlačovke ste si istí svojím tvrdením? Viete, čo? Rovnako ako doteraz, ani v tomto prípade ma vaše názory na odbornosť iných a hlavne vami vybraných osôb v politike vlastne ani nezaujímajú. Uverila som tomu, že Andrea Letanovská je odborníčka. Povedala som to verejne a – vybuchol mi telefón. Volali mi, že takú kravinu nech už nikdy viac nepúšťam do éteru. Boli to osoby zo zdravotníctva, ktoré majú vážne pochybnosti o odbornosti Andrey Letanovskej.

Ale späť k manipuláciám

Každý jeden politik manipuluje. Aspoň sa snaží, aby jeho slová prijali voliči čo možno najlepšie. Skrátka ovplyvňuje svojimi výrokmi. Nielen naše činy, ale aj naše myslenie, aby sme urobili následne kroky k tomu, aby sme mu uverili, alebo dali mu svoj hlas, prípadne nevideli to, čo je inak zjavné. Alebo sa snaží vyberať slová, ktoré môže občanom povedať, ale nesmie prezradiť všetko. To sa stáva, ak musí nejako rozhodnúť, ale k dispozícií má utajené materiály, o ktorých nemôže nič povedať.
 
Čiže niekto manipuluje vo svoj prospech, niekto v prospech celku…
 
Ako príklad nech nám slúži život a príhoda z rodiny Antona Dvořáka. Zakladateľka amerického národného konzervatória Jeanette Thrurber posiela v roku 1892 skladateľovi pozvanie, aby prevzal kreslo riaditeľa tejto inštitúcie. Dvořák nechce ísť. Miluje Čechy, miluje vysokú, do Ameriky sa mu nechce. Jeho manželka Anna však zmanipuluje domáce hlasovanie. Myslí si, že takáto príležitosť sa neodmieta. Zarábať tridsaťkrát viac ako doma v Prahe? No, uznajte, kto by to len odmietol?! Tak sa vďaka manipulácii postarala o to, aby jej manžel vďaka hlasovaniu ponuku prijal.
 
Viem, teraz sa mnohí zarazia, či je dobré takto propagovať manipuláciu. Samozrejme, že nie je, ale keby Dvořák naozaj nechcel ísť, tak ho nedonúti nikto. Lenže vďaka tejto „manipulácií“ sa v Spojených štátoch zrodila symfónia, ktorú po zaznení prvých tónov spozná snáď každý z nás.

Autor: Judita Laššáková