Eduard Chmelár: MÁRNOMYSEĽNOSŤ AKO NAJOBĽÚBENEJŠÍ HRIECH DIABLA

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Keď som si prečítal list novej ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej jej českému kolegovi, z ktorého sa už dnes smeje polovica národa, mávol som nad ním rukou a povedal som si, že každý môže mať občas svoj zlý deň. Ale keď šéfka rezortu opäť raz nevyužila príležitosť mlčať a namiesto ospravedlnenia sa rozhodla pred svojimi kritikmi obhajovať neobhájiteľné, musím uznať jej suverénne právo na vlastné znemožnenie sa a doplniť k tomu zopár poznámok.

Najprv niekoľko slov k tomu, v čom má pani ministerka pravdu. Milujem totiž takých sebavedomých kritikov, ktorí sa pokúšajú dokazovať si pred svojimi oponentmi vlastnú vzdelanostnú nadradenosť, a pritom sa sami prezentujú ako hlupáci. Áno, je správne písať Česko-Slovensko so spojovníkom. Nielen preto, že takto je to jazykovo logické. Bolo by hlúpe a lingvisticky nesprávne, keby sme písali Rakúskouhorsko namiesto Rakúsko-Uhorsko, Švédskonórsko namiesto Švédsko-Nórsko (Švédsko-nórska únia v rokoch 1814 – 1905) alebo Poľskolitovská únia namiesto Poľsko-litovská únia. No aj Česko-slovenská republika sa písala spočiatku so spojovníkom, ako ukazuje táto poštová známka z roku 1919, hoci pravopis nebol ustálený. Zmena nastala až v ústave z roku 1920, ktorá konštituovala umelý „československý národ“. Písanie „Československa“ bez spojovníka však nemá jazykové dôvody, ale rýdzo ideologické a zotrvávanie v tomto omyle je historickým reliktom čechoslovakizmu. Takže v tomto sa pani ministerka nepomýlila a jej kritici šliapli vedľa. Horšie je to s ďalšími faktami.

Martina Šimkovičová odráža kritiku, že vo svojom liste k 105. výročiu vzniku republiky nespomenula meno Milana Rastislava Štefánika tým, že ho neuviedla vraj „z jasných dôvodov“: podľa nej generál Štefánik „túžil po vzniku slovenského štátu“ a „veľmi si prial, aby slovenský národ mal vlastný slovenský štát“… Teda nehnevajte sa, pani ministerka, ale keby ste mali desať rokov, tak poviem, že je to milý výplod detskej fantázie malého dievčatka, ale keďže ste zrelá žena, takýto výmysel je až nedôstojný vášho postavenia. Prirodzene, je to blud, Štefánik o samostatnom slovenskom štáte nikdy neuvažoval. Dokonca ani o autonómii. Patril k najtvrdším čechoslovakistom, vo vojsku dokonca zaviedol ako jednotný veliaci jazyk češtinu a zakázal slovenčinu. Profesor Ján Kvačala, autor Memoranda o slovenskej otázke, ho za tieto postoje nazval príkro až nespravodlivo „zradcom Slovákov“. Štefánik dokonca sám vymyslel názov hlavného orgánu zahraničného odboja „Národní rada zemí českých“ a až po proteste Štefana Osuského, že americkí Slováci zastavia finančnú pomoc, sa dohodli na pomenovaní Národná rada česko-slovenská. O samostatnom Slovensku snívali v tom čase niektorí americkí Slováci, čechoslovakizmu sa bránili Vajanský, Škultéty či Osuský, nie však M. R. Štefánik, ktorý všetku svoju energiu vložil do vytvorenia Česko-slovenskej republiky.

Toto však nie je najproblematickejšia časť listu, aj keď odhaľuje jednu nepeknú ľudskú vlastnosť – márnomyseľnosť a neschopnosť uznania vlastnej chyby či omylu. Pani ministerka akékoľvek zlyhanie popiera a tvrdí, že list „zodpovedne prešiel odbornou korektúrou“. Prepáčte, ale tomu absolútne neverím, resp. ak trváte na tom, že je to pravda, jediné, čo vám môžem odporučiť, je takúto zamestnankyňu do hodiny vyhodiť. Skôr si však myslím, že ide len o ďalší z vašich výmyslov. Spolupracoval som s mnohými jazykovými korektorkami, či už na svojich knihách alebo v novinách, a dovolím si neskromne poznamenať, že hoci sú moje pravopisné a štylistické zručnosti celkom slušné, naše korektorky sú veľmi prísne až puritánske a vysoko profesionálne; vždy mi našli nejakú chybičku. Niečo také, čím sa prezentovala nová ministerka kultúry, by publikovať nikdy nedovolili.

Predovšetkým pôsobí mimoriadne komicky až trápne, keď v jednom pomerne stručnom liste potrebujete až päťkrát zdôrazniť, že to píšete „z pozície čelného predstaviteľa ministerstva kultúry“, akoby ste sa potrebovali uistiť či už pred sebou alebo pred verejnosťou, že ste to naozaj vy, kto je ministerkou kultúry… Táto sebaprezentácia vlastnej dôležitosti má všetky znaky malomeštiaka, ktorý náhle presadol z bicykla do bavoráka a odrazu sa cíti byť niekým viac. Toto však môže zamotať hlavu iba niekomu, kto potrebuje funkciu, aby nadobudol nejaké meno, lebo bez tohto honoru sa cíti byť (často oprávnene) ničím. Žiaľ, v slovenskej politike to nie je zriedkavý jav. Poznal som jedného predsedu parlamentu, ktorý mal pocit, že nemá medzi zamestnancami dostatočnú autoritu, a tak vydal príkaz, aby všetci museli kedykoľvek v jeho prítomnosti vstať. Snáď to takto ďaleko nezájde a pani ministerka si na svoje postavenie rýchlo zvykne.

S týmto pocitom vlastného majestátu zrejme súvisí aj prečudesná štylizácia, ktorá miestami nedáva zmysel. „Pre môj vplyv na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky mám jasnú víziu, ktorá významným spôsobom nadväzuje na charakter pána Tomáša G. Masaryka,“ píše pani ministerka svojmu českému kolegovi, a ja cítim, že sa začínam hanbiť už len preto, že to čítam. Tomuto konkuruje snáď už iba Magda Vášáryová. Zo záveru listu – „Zo srdca prajem dnes prostredníctvom Vás, aby ste si dnešný deň užili“ – už vo vás skrsne podozrenie, či tieto problémy v SNS nie sú nákazlivé. Priznám sa, že som chvíľku uvažoval aj nad tým, či to nie je paródia, ale svojou zbytočnou odpoveďou kritikom ma pani ministerka kultúry presvedčila, že to myslí smrteľne vážne. Pôvodne som sa jej chcel ponúknuť, že ak tam nemá nikoho, kto by jej s tým pomohol, nech nabudúce pošle návrh textu a ja jej ho do niekoľkých minút preformulujem tak, aby to dávalo aspoň nejaký zmysel. Ale keď označila námietky svojich kritikov za „mylné predsudky“ a voči upozorneniam, že si tým listom urobila strašnú hanbu, sa ohradila tým, že dostala „neverejný srdečný pozdrav od pána ministra Českej republiky“, vzdal som to. Jednak nezvyknem dávať nevyžiadané rady a jednak toto neprebijem.

A tak na záver chcem povedať niečo užitočnejšie. Rád by som poprosil európsku kultúrnu verejnosť o prepáčenie a ubezpečil ju, že na Slovensku vieme písať listy. Prosím ju však, aby namiesto listov ministerky kultúry čítala radšej korešpondenciu našich velikánov. Zvlášť odporúčam listy Kukučína, Jesenského a Tatarku. Vynikajúce sú epištoly Milana Rúfusa alebo Ivana Kadlečíka. Pridajte si k tomu eseje Vladimíra Mináča a Alexandra Matušku, aby ste pochopili genia loci tohto kultúrneho národa. Ale ak chcete pochopiť pani ministerku, prečítajte si radšej Násmešné listy Jonáša Záborského. Sú to síce fejtóny, ale uvedú vás do sveta jedného Kocúrkova, kde si každý vytvoril nielen vlastné nárečie, ale aj podrečie, ktorému nerozumel ani on a každý rok vydal novú gramatiku, ktorou sa však nikto neriadil… Tak hlavne veselo do nového týždňa.