Michal Zoldy, Všetci proti jednému, ako v bitke na ulici.

Michal Zoldy, Všetci proti jednému, ako v bitke na ulici! Budem dnes písať o Robertovi Ficovi, ale najprv niečo iné, čo s tým organicky súvisí. Všimli ste si? V tejto krajine, ktorú sa niektorým bridí nazývať tak, ako sa od nepamäti volá, čiže Slovensko, sa pomaly prestáva donekonečna rozprávať o európskych hodnotách. Samozrejme o tých v úvodzovkách progresívnych, od kedy tým takzvaným európskym hodnotám nastavil neúprosne tvrdé zrkadlo prezident Trump. A vypukla nervozita.

Chvalabohu niečo sa na tomto nešťastnom, do seba zahľadenom neoliberalizovanom kontinente, zmenilo aspoň trochu k lepšiemu. Istý známy „alternatívny“ politický analytik a komentátor, ktorého si nesmierne vážim lebo robí skvelé video komentáre a je rovnako ako ja kresťansky konzervatívny, nedávno v závere rozhovoru pre eReport konštatoval, že odvaha u nás v poslednom čase zdražela. So všetkým súhlasím a tlieskam, až na túto jednu poznámku. Vidím to totiž inak.

Dnes predsa nie je problém nemilosrdne tvrdo kritizovať a posielať do čerta napríklad Európsku komisiu, alebo hoci aj celú „slávnu“ Úniu a spolu s ňou aj NATO. Dnes je taká kritika už dokonca v móde a nikomu za to nič mimoriadne nehrozí. Zrejme preto, lebo čoraz viac zhrozených ľudí vytriezvieva a vidí, čo tá komisia a celá Únia pod jej vedením stvára, že sa z Európy postupne stáva druhoradý kontinent, ako vystrihnutý z tretieho sveta. Neuveriteľné ako sa dá jeden celý kontinent kolektívne pokaziť až tak, že ho ostatný svet prestane brať vážne. A pritom je to vraj náš jediný životný priestor….

Osobne mi už idú na nervy aj tie nekonečné reči o tom, aké úžasné je, že teraz môžeme cestovať hore dolu, od mrazivého Laponska až po Cyprus a Maltu, utopenú v Stredozemnom mori, bez pasu a bez hraničných kontrol. A aké fantastické je, že keď ideme do Billy v Hainburgu nakupovať pracie prášky, alebo si ideme sadnúť v migrantmi preplnenom Paríži na kávu, tak si na to nemusíme meniť peniaze lebo platíme spoločným Eurom. Česi, Maďari a Poliaci musia, lebo oni Euro neprijali, a dobre je. Nemajú preto mindráky menejcennosti. Kritika tohto nášho silne korodujúceho únijného zväzku a pomerov v ňom si dnes nevyžaduje žiadnu mimoriadnu odvahu.

Iné to bolo v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy odvaha kritizovať bruselské elity a ich maniere bola naozaj drahá. Lebo kritizovať Brusel, ten únijný alebo aj ten natovský, sa v končinách, ktoré len chvíľu predtým patrili do RVHP a Varšavskej zmluvy, považovalo div nie za smrteľný hriech. Čo si sa zbláznil, ako môžeš kritizovať Európsku úniu, však je to naša svetlá demokratická budúcnosť? Sám viem aké to bolo, a čo nastalo, keď som si v telemoste novinárov piatich východoeurópskych krajín s komisárom pre rozširovanie Hansom Van den Broekom dovolil v roku 1997 bez obalu pred všetkými povedať, že bruselská výročná správa o Slovensku je neobjektívna a miestami doslova amatérska.

To bolo zdesenie, dokonca aj holandský komisár zalapal po vzduchu kým sa zmohol na odpoveď so slovami „I am flabbergasted….“ Alebo keď som v roku 1999 tu v Bratislave na veľkom stretnutí médií s americkým senátorom a vojnovým jastrabom Johnom McCainom povedal z pléna niečo, s čím nerátal, a kým na to zareagoval tak sa k nemu naklonil pri ňom sediaci americký veľvyslanec, aby mu našepkal do ucha čo má povedať a z akého zakázaného košiara ten Zoldy je. Bol z toho potom celkom slušný mediálny rozruch! To si vtedy vyžadovalo kus odvahy, ale dnes….? Prosím vás, dnes ju má hocikto. Dokonca aj taký, kto sa pred tridsiatimi rokmi šalel za vidinou členstva Slovenska v EÚ a NATO až tak, že sa mu o tom aj po nociach snívalo. Lebo veď treba všetkým dokázať, svetu aj samým sebe, že aj my patríme do Európy, hoci sme v samom jej srdci usadení od nepamäti .

Nakoniec k Robertovi Ficovi.

Priatelia moji, ako to zo svojho kysuckého sídla pozorujem, už je to zrejme tak, že ten náš premiér má dnes proti sebe úplne všetko, čo len trochu javí známky života – komplet celú opozíciu, všetky mimovládky, zamindrákovaných psychiatrov a psychológov, médiá, ktoré sa tvária, že sú hlavným prúdom, verejnoprávny rozhlas a televíziu, nepriateľské prostredie Bruselu, celý húf zbytočných politológov, politicky premotivovaných hercov a herečky, osobne podozrievam, že aj časť akademickej obce a vysokých škôl, akéhosi Magyara, ktorý chce v Pešti poraziť Orbána, o susedovi Zelenskom ani nehovoriac, no a najnovšie aj obávanú Žilinkovu generálnu a krajskú prokuratúru. Parádna presila, len čo je pravda….! Sebastredný koaličný čudák Danko mu tiež už nejaký ten čas pichá vidličkou do chrbta a pod rebrá lebo si myslí, že sa mu tým podarí zachrániť parlament pre beznádejne upadajúcu SNS aj po roku 2027

Za tejto situácie bude asi musieť Smeru zase pomôcť iba volič a hŕstka alternatívnych novinárov. Tí síce tiež nie sú so všeličím právom spokojní a veľa vecí ich hnevá, ale vedia, čo za pohromu tu nastane ak by voľby vyhrala opozícia a nastúpilo by niečo ešte horšie ako to, čo sa prehnalo naším územím v rokoch 2020-23. Zabrať ale bude musieť hlavne Smer – čím skôr, a čím dôraznejšie, tým v jeho záujme lepšie.

Michal Zoldy TG

---

---