BRUSELSKÉ ŽALOBABY: NIČ INÉ ROBIŤ NEVEDIA

👉 Snažíme byť s Vami neustále v kontakte. Sledujte nás tiež na telegrame👈

👉Sledujte nás tiež na X. com 👈

Autor textu: Ďateľ/ilustrácia JNS

Pobúrenie vyvolané vystupovaním progresívnych poslancov zastupujúcich Slovenskú republiku v Európskom parlamente je pochopiteľné aj oprávnené. Nikoho by však nemalo prekvapovať, pretože ich postup bolo možné očakávať, respektíve nič iné sa od nich očakávať nedalo.

Pokusy o internacionalizáciu vnútropolitických sporov som predpovedal už pred voľbami a došlo na moje slová. A nebola to žiadna zložitá predpoveď, pretože slovenskí progresívni liberáli a progresívni kresťania nevedia robiť nič iné, len plakať na pleci veľkého brata, keď prehrajú voľby.

(Sebakritická poznámka: V 90. rokov minulého storočia som podobné počínanie mlčky toleroval, dokonca aj schvaľoval a nemal som to robiť, aj keď mnohé [nie všetky] výhrady proti vtedajším vládam Vladimíra Mečiara považujem za stále oprávnené.)

Lenže problémom sú nielen domáce žalobaby, ale aj priveľmi ochotné uši eurokomisárov, do ktorých chodia šepkať svoje ponosy a náreky kadejakí Miškovia, novinári a aktivisti takzvaného tretieho sektora. Európska komisia v aktuálnom zložení je z rovnakého cesta ako slovenské progresívne primadony, a preto je možné očakávať, že žalobaby dosiahnu prinajmenšom čiastočný úspech. Síce zvrátený úspech, ale úspech. Otázne je, či bude mať slovenská vláda dostatok síl na odolávanie bruselským tlakom. Netrúfam si to odhadovať.

V júni 2024 budú v Európskej únii všeobecné voľby. To môže byť zdrojom určitej nádeje, ale na druhej strane by sme nemali podliehať ilúziám. Národné, konzervatívne a dokonca euroskeptické sily si zrejme posilnia v Európskom parlamente pozície, ale nie natoľko, aby bola nová komisia zásadne odlišná od súčasnej. Inými slovami progresívny internacionalizmus sa stáva novým normálom domácej, európskej aj globálnej scény, na čo je potrebné pripraviť sa nielen psychicky, ale aj programovo a strategicky.

Azda nie je potrebné príliš zdôrazňovať, že o boj za právny štát na Slovensku vôbec nejde. Ak by niekomu z tých, čo sa aktivizujú v týchto dňoch, právny štát naozaj ležal na progresívnom srdci – doma i v Bruseli – nemohol by mlčať v čase, keď sa na Slovensku vypínali weby, keď vyšetrovacia väzba nebola používaná ako mimoriadny a krajný obmedzujúci prostriedok na nevyhnutne potrebný čas, ale ako nástroj vynucovania si spolupráce, a keď sa účelovo, priam na osobnú objednávku menil zákon o prokuratúre tak, aby sa riaditeľom Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR mohol stať politik, ktorý si celý profesionálny život vybavoval účty s oponentmi prostriedkami trestného práva.

Rozpustenie jedného spolitizovaného útvaru prokuratúry, korekcia niektorých skupín trestov v súlade s európskymi trendmi a pozastavenie výkonu štátnej služby niekoľkým trestne stíhaných žandárom (navyše v súlade s explicitnou požiadavkou zákona o výkone štátnej služby príslušníkov Policajného zboru SR) nemôže byť v zmysle klasickej liberálnej právnej teórie považované za ohrozenie právneho štátu a vlády zákona. Môže to byť ohrozenie osobných a politických záujmov niekoľkých jednotlivcov, ale to je úplne iný príbeh.

Ak majú kvôli svorke žalobáb a iných báb prísť všetci občania Slovenskej republiky o eurofondy, v takom prípade bude zrejme lepšie riadiť sa heslom „Čím horšie, tým lepšie“. Pretože kým oni si budú užívať svoje europoslanecké platy a iné materiálne výhody (zbierky, granty atď.), ich blížni budú trpieť. A čím viac budú trpieť nevinní, o to jasnejšie budú kontúry obrazu ich zvrátenosti. V júni 2024 im to azda národ aj náležite spočíta.